Ňebojaźľivi Janko
Ďula Pajkošy
Zapisal Olaf Broch pred r. 1897 na užhorodskim bohosloveckim seminaru. Text fonologizovani z fonetickoho originala na str. 41-44 študiji: O. B r o c h : Studien von der slovakisch-kleinrussichen Sprachgrenze im östlichen Ungarn (= Videnskabsselskabets Skriften. II. Historisk-filosofiske Klasse, No. 5). Kristiania (ň. Oslo) 1897.

Bul - dze ňebul jeden čľovek. Mal von troch sinov. Jeden, kotri najmladši bul, vše ľem u kuce śedzel a s popelom śe bavil. I vše hutorel, že von ňezna, co to strach. Raz ho ocec dal do cerkovňika, žebi tam služil, i kedi pošol dzvoňic, cerkovňik ho pošol strašic. Jak zbačil, že ho cerkovňik plaši, ta ho dolu zrucil i s tim pošol domu. Vipital von od otca tri dukati, že pojdze śe strachu učic. Jak vandroval po śvece i vše hutorel: Chto mňe nauči na strach, tomu dam toti tri dukati. Ra'śe s ňim śtretnul jeden hrobar i učul, co von hutori, ta śe iśče raz opital. Jak śe doznal, co von chce, odvid ho do cintera. I tam bula z desok jedna chiža, chtor hodzen bulo z jednoho mesta na druhi precahovac. U chiži tri truni buľi s umertima, i kazal hrobar žebi von tam nocoval. U noci źimno bulo, ňeznal śe jak zohrac, ta spod umartich vibiral triski i naklad ohňa.

Jak śe tam hral, od ohňa rušeni plachti śe dzvihaľi i von śe pital od umartich, či i jim źimno. Aňi jeden mu ňeodpovedzel ňič. Ulapil jednoho za ruku i vidzel, že mu ruka źimna i to mu hutorel: - A ti zamarz!.. Pot-śe hrac! - I viňal ho iz truni i barz veľo śe s ňim natrapil, dokľa ho postavil śedzec gu ohňu. I tak za tim i druhoho i trecoho postavil. Jak śe toti zohraľi, počaľi padac do ohňa. Na to von śe pohňival i skočil i počal na ňich kričec, že ňeznaju śedzec i za tim poklad jich nazad do trunov. I dokľa von tam durkal, pod tim časom prišol hrobar, že budze drevenu chižu cahac, žebi śe Janko žľeknul od hurčeňa. Kedi hrobar učul durkaňe, zľeknul śe i ucik.

Rano prišol hrobar i pital od ňoho tri dukati.
- Ta za co? Ozdaľ za to, že mi tu prez calu noc marznul?
Hrobar mu za tim to povedzel, že choč dze pojdze, ta śe strachu ňenauči.

Janko pošol daľej. Pošol von do jednej karčmi, ta śe pita: - Co novoho? Kačmar mu odpovedzel, že: - ... ňedobre! Bo jest tu u nas jeden zamok, a ňit komu ho vartovac, bo každi od strachu umre, chtori tam na vartu pojdze. A kraľ obecuje pov kraľovstva i dzivku svoju tomu, chto tam za tri dňi i za tri noce buddze na varce. - Pošol Janko doraz gu kraľoj i povedzel mu, že von vera ochraňi zamok. Kraľ pristal na to. Kupil sebe Janko karti i pošol do zamku.

Prezperši cali dzeň sam śe bavil na karti i tak hutorel: - Kraľ Janku! Ňeboj śe, Janku! - Kedi večar prišol, čul hrimotaňe i durkaňe: Prišľi vojaci i začaľi kolo zamku behac. Von počal na ňich kričec: - Čekajce! I ja pojdu gu vam! - Jak višol vonka, začaľi s ňim behac, a jak u turňi hodzina začala dvanac hodzin bic, ochabiľi ho tam.

Druhi dzeň za'śe tak hral na karti jak perši dzeň. Večar okolo jedenac hodzin čul mački grevčec. Von kedi čul, že mački beśeduju, višol vonka i volal jich, žebi prišľi śe s ňim hrac na karti, aľe voňi dnuka ňesceľi vojs, i tak muśel von vijs gu ňim. Aľe von śe bal s ňima dotľa bavic, dokľa jim nochci oreže, bo barz veľiki buľi, zato prišruboval jimpredňi nohi, dokľa jim nochci oreže, a jak jich prišruboval, začal jich bic, a dotľa jich bil, dokľa śe jim nohi po koľena ňeodtarhľi. I za tim grevčaci poucekaľi šicki. Jak prešlo dvanac hodzin, pošol spac.

Treci dzeň za'śe haral na karti. Večar kolo dzevec hodzin čul, že cośka spadlo prik komin, pošol tam, ta vidzi že spodňe polovka jednoho čľoveka, začudoval śe i skričel: - Ha! už mam pov čľoveka, ľem druha polovka dze? - Pošol śe hrac nazad daľej, kedi ľem raz čuje tak o jedenastej, že zaś cośka spadlo. Pojdze tam, ta vidzi, že druha polovka čľoveka. Zradoval śe i skričel: - Ha, už mam caloho! - Tedi ho zľepil a stari doraz to skričel, že: - Potśe pasovac! - Jak śe pasovaľi, staroho uderul do źemi i stari mu doraz obecal, že mu oda kľuč zamka. Perširaz ho odvid do jednej pivňici i kazal mu, žebi rozbil toto kovadlo, chtori tam ľeži na źemi. Janko ulapil kovadlo i tak hutorel staromu: - Polož na toto druhi kovadlo ruki, naj vidzu, jaki maš nochci, žebi śi mňe ňepodrapal pod tim časom, dokľa ja rozbiju kovadlo. Jak stari položil ruki, Janko s kovadlom uderil po joho rukov i kovadlo śe rozlamalo na falatki.

Za tim mu ukazal stari barz veľo zlata i tak mu hutorel: - Toto Kraľovo, gu tomu ti śe ňeruš! - Vecka mu ukazal śtriblo, a na toto tomu povedzel: - Toto tvojo, s tim ti gazduj! - A na ostatok ukazal mu iśče veľo peňeźu a tak mu hutorel: - Toto zober šicko, to tvojo, a rozdzeľ meži chudobnima ľudzmi, kľuč od zamku ti sam najdzeš. Idz tu pod zamok i tam uvidziš jednoho kačura; zaśtreľ ho i najdzeš u ňim jedno vajco, a u tim budze kľuč od zamku. - Janko tak zrobil, jak mu stari hutorel.

Jak už Janko kľuč mal u rukov, pošol gu kraľovi i rozpovedzel šicko, jak śe s ňim stalo u zamku. Kraľ ho pochvaľil i dal mu pov kraľovstva i dzivku svoju za ženu. Za kraľom von kraľ i za veľo roki kraľoval, žije iśče i dňeś, kedz ňeumar.