Vichodoslovenske
združeňe


činnojsc
ľ u d z e. f e n o m e n i. v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi

Julius Knapp "Ďusi"
(* 1943 Cibava)

_



Július Knapp sa narodil v r. 1943 v Tibave. Od detstva medzi jeho záľuby patrili spev, recitácia, knihy, príroda, ryby a huby. Neskôr to bolo divadlo, film, poézia a maľovanie. Študoval v Handlovej a v Prešove, kde sa jeho všestranné záujmy ďalej rozvíjali a upevňovali. Po skončení štúdia pôsobil ako učiteľ ZŠ v Porúbke, Krčave, vo Vinnom a neskôr v Sobranciach. V rokoch 1973 - 1977 bol riaditeľom MsKS Sobrance, v 1984 - 1988 bol vedú odboru kultúry na ONV Michalovce, v 1994 - 1998 bol starostom v rodnej obci Tibava a v rokoch 1999 - 2004 bol zástupcom prednostu Okresného úradu v Sobranciach. Od roku 2004 je na dôchodku, ale napriek tomu je stále kultúrne činný a podľa potreby sa i naďalej zapája do kultúrneho života v meste i v celom okrese Sobrance v rôznych žánroch, konferuje kultúrne podujatia a píše scenáre. Pracoval 40 rokov v Zbore pre občianske záležitosti ako recitátor. Mal 5 samostatných a niekoľko spoločných výstav výtvarníkov Zemplína, ale ocenenia získal aj v literárnej tvorbe za poéziu. V spolupráci so Zemplínskou spoločnosťou v Michalovciach vydal 2 vlastné a niekoľko spoločných knižiek v užskom nárečí - vlastné zážitky a spomienky na Vianoce, Veľkú noc, rôzne sviatky regionálneho charakteru,zvyky a tradície. Ako ľudový rozprávač sa stal laureátom prehliadky "Zemplin śpiva a hutori" v Humennom. Je členom redakčnej rady novín Sobrančan kde aktívne prispieva do každého čísla, resp. do príloh. Mgr. Július Knapp je vzácny človek a významná osobnosť nielen nášho mesta, ale aj celého regiónu Sobranecko. Je to všestranný umelec, ktorý je stále aktívny v niekoľkých oblastiach umenia.

Zdroj: Sobrančan - noviny občanov mesta Sobrance, roč. II., č. 1/2008, str. 9.



Strašok
Zdroj: Sobrančan - noviny občanov mesta Sobrance, roč. III., č. 1/2009, str. 5.

To raz bula strašna pľuta,
no a za mnov jakaś guta,
jag mi išov od šovgora,
pridrindala až do dvora.

Buv mi tam, bo biľi śviňu,
ta volaľi na śvižinu.
Coś me źedľi, coś vipiľi,
bo co už u takej chviľi?

No a jak śe už zocmelo,
ta śe mi domov ijsc chcelo.
So śvižinov pod gerokom
cahalo me dakus bokom,

bo paľeňka bula ostra,
dobre, žem´ nehrimnuv z mosta.
S diźdźom šmara, ja šatuju,
a tu coś za sobov čuju.

Jagbač pes. Ej, do svatoho!
Obracu śe - ňit ňikoho.
Ta mi pridav kus do kroku,
toto za mnov spoza boku.

Už śe aňi ňeobracam
a śče śvidši drahov kračam.
Toto za mnov, na moj veru,
ta śče śe tu aj zoseru.

Stanuv mi, aj toto stoji.
Čľovek śe dospravdi boji.
Ta zvreśčiv mi: kedz chceš hurku,
poj za mnov až pred kapurku!

A začav mi už aj śpivac,
bo furt tak znam strach zakrivac:
[: Šatuj, Miźu :]
ľem śe ňeobźiraj.
[: Biś ňevidziv :]
jak toto viźira.

U pricisku zlam palanku
choč z kotroho plota, plota, plota, plota
a uder z ňov po lompovkoj
tam toho ... za sobov.

Cichota. Ta idu krokom
kolo jarku, druhim bokom
a zduśeni prisluchuju,
či toto zaś ňeučuju.

Chvala bohu, dumam sebe,
ozdaľ me to ňedo... ňiči.
Šatuju. Zaś hev-tam kapka
a toto zaś za mnov čľapka.

Čim daľej śe horši čuju ...
Ukaž śe mi!
Dze śi?! Uju!!!

Čolo mokri, povno znoju,
vera bože, barz śe boju
a už bežu jak šaľeni,
no beži aj tot merźeni.

Od strachu - ňevidzu śveta,
mi ubehnuv do prikľeta,
skľagav mi śe na šafarňu
a zavolav svoju Marju.

Koňťu mala rozpuśčenu,
bože, toto ni ja mam za ženu?
Oči z hlavi von, jak žaba,
viźira jak eňdžibaba.

No furt ľepši jak tam toto,
co zostalo tam za plotom.
Na charčaco zadudrala -
No, ta mi śe dočekala!

Ta dze śi śe tak zatriskav?!
Už ňecharči, aľe vriska.
Ta u rici - dumam sebe,
už mi s toho strachu ... podlo.

Ta jej šumňe viśvetľuju
aj śvižinu ukazuju
a choč na ňu šumňe patru,
kladze na mňe jak na vatru.

Ňebreš na mňe, ti bosorko,
šak mi až u hardľe horko,
bo coś za mnov ľezlo,
bodaj bi tam vonka śčezlo.

Šak śče śe aj teraz treśu.
Znaš co?
Druhi raz ci ric priňeśu.
Kebi tebe toto scihlo,
ta bi ci śe zadkom rihlo.

Śče aj teraz čľup-čľup čuju.
Jak rachuju, tak rachuju,
to bulo cośka ňečisti
s tim mi sebe calkom isti.

Marja trombi vykrucila
a na śmich jich obracila.
- Ta popať sebe na laňču,
jag maš obutu bogaňču.

Onučka iz moho svedra
ci virga das na pov metra.
Škindav śi čez každu mlaku,
ta čľapkala, ti driľaku!

Vec śe strašňe rihotala,
ta i farbu kus dostala
a choč bula peľechata,
je to moja žena zlata.

Jag me ľehľi do posceľi,
ta me śče kus hutoreľi
premerznutim´ s nosom smorkav
a s zubami nahlas corkav.

Dralo me aj cali hardlo,
tam´ zašoptav - sluchaj, Marjo!
Ligňu ja dajaku vodu
a vibehňu do zachodu.

Aľe šatuj - hutorela,
- bo ja bi vec śče coś chcela.
- Ta ľem vitrim, už ucikam,
bo śče śe tu aj pośikam.

Vijšov mi von až gu hnoju
a tam na široko stoju
a jakoś mi śe rozkichav,
žem´ gače spravdi dośikav.

Kolo peckam´ gaču sušiv,
no Marjov hlas me virušiv.
- Poj už zdichac, co duluješ?!
A šatuj, bo pobanuješ!

Pridu zaraz aj zos fľaškov
bo dňeś už dos šickich straškov,
kedz me paľeňka viľiči,
ta nad ranom mi daš ... frištik.