Vichodoslovenske
združeňe


činnojsc
ľ u d z e. f e n o m e n i. v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi

Havrijil Kosteľnik "Homzov"
aka Gabor Kosceľňik
(1886 Kerestur - 1948 Ľvov)

Idilski veňec "Z mojoho valala" (1904):
I. špivaňe [Jar]
_IV. špivaňe [Kračun]

pripovedka - Koňi hutorja (192...)
_
Gabrik jak mladi bohoslovec



Pijoňir modernej vichodoslovenskej literaturi, osnovaceľ literaturnoho jazika vojvoďanskich Rusnacoch, no i jich proukrajinskej kulturnej orientaciji, filozof, teolog, reľigijozni činovňik, žurnaľista, lingvista, literaturni kritik, historik, pisaceľ i poet, publikoval na rodnim, chorvatskim, ukrajinskim, ňemeckim i lacinskim jaziku.

Narodzil śe u 1886-im u Ruskim Keresture (maď. Bács Keresztúr, serb. Ruski Krstur) u ňeśk. Serbiji, umar 1948 na Ukrajiňe u Ľvove. Po zakončeňu zakladnej školi u Keresture śe učil na gimnazijov u Vinkovcu a u Zahrebe, dze roku 1906 nastupil na Teologicku fakultu. Študija ňeodluho predlužel na Ľvovskim duchovnim seminaru, vec i na katoľickej univerzitece u švajčarskim Frajburgu. Tu odhajil doktorat zoz filozofiji i vracil śe do Ľvovu, dze vec prednašal bohoslovje, bul redaktor časopisu Ňiva i panocec (pop) u cerkvi.

Roku 1946 na Ľvovskim cerkovnim zbore inicjoval zrušeňe uniji - povolal svojich vernich, žebi z gregokatoľictva prešľi do pravoslavja, co zaplacil životom - 20. septembra 1948 roku stradal od ruki atentatňika, kedz še vracal po otrimanej Službe domu.


Havrijil Kosteľnik avtor peršej gramatiki jazika vojvoďanskich Rusnacoch pod menom Gramatika bačvaňsko-ruskej bešedi (1923), jak i početnich esejov gu pitaňom rodnoho jazika.

S literarnu tvorbu začal iśče jak škoľar gimnazija, ta 1903 dopisa svoju peršu a najznamejši basňicku fresku: "Idilski veňec - Z mojoho valala" chtoru jak kňižočku vidal na vlasni nakladi na Ukrajiňe. Vedno s ňu richtoval na vidaňe svojo "Žaloscinki" - poemu ňenapovňenej ľubosci (Višla až roku 1994 u Novim Sadze). Veľi joho pisňi 1920-30-ich rokov publikovaľi "ruski" Kalendare i školski čitanki. Jak prozajik ochabil kolo 20 pripovedki a zakladaceľ je i našej modernej dramati-ki - je avtorom starozakonnej tragediji Jeftajova dzivka i teatralnoho falatu pre dzeci Gu Christovi.
Veľi poeticki, prozaicki, publicisticki i naukovo vitvori pisal na ukrajinskim jaziku i trimal, že prez tote raz zdobudze pisaceľsku prestiž. Medzitim še hodnotňejšu vijavila joho tvorba na jaziku macerinskim.

Kosteľnikova proukrajinska orientacija - dogma poneś živjaca vekšinu Vojvoďanskich Rusnacoch, ho ňijak ňezňevažuje jak viňikajucoho literata - zakladaceľa modernej vichodoslovenskej literaturi.



I. śpivaňe [Jar]
Z poemi "Idilski veňec - Z mojoho valala" Žovkva 1904

Slunko hore, vitrik šušči, žitko še koľiše,
a škorvančok z ňoho viľet i ľeci vše više.
Na počatku už zašpival hlasom jak od meda:
raz žalošňe, raz veselo - opisac še ňeda.

Ľeci hore - až pod chmarki - dumaš, tak visoko,
ľeci, ľeci, ľem kuščičko zapatri ho oko.
Špivanka mu z tak daľeka ľubko rozľetuje,
cale mirne, ciche poľo hukom napolňuje.

Ked do voľi še našpival, vec še nazad vraci -
spuščuje še i trepeci s kridlami treščaci.
A ked bľizko už je žemi - zadňi hlas ked pušči,
jagod strela furkňe dolu - ľem klasok zasušči.

Za špivaňom zaš škorvanka prepilka še hlaši,
v zarňe kuči tajňe skrita, bo še ľudzoch plaši.
Puťpuruťka, puťpuruťka - hlas prerivajuci,
i huk jej še poľom ľeje vše odhlašujuci.

Oj, to sluchac, mili Bože, to ci šerco treše,
to ščašľivosc, to raj pravi - do ňeba ce ňeše.
Pozabuvaš šicki boľi - spoznavaš milotu
premirnoho tam života i joho krasotu.

Ucich už i hlas prepilki, a ľem kosa briňi,
utňe žitko, ked prereže, jak struna zadzviňi.
Človek koši, klaski vaľa - žena mu odbera,
chlapec mali pred ňu idze - porvisla prescera.

Jeden odkos ked vižeňe, zos kosu na pľecu
nazad pridze i ruki mu druhi odkos mecu.
Slunko hreje - joho znoji, aľe ňič to zato,
znoj kirvavi to ci chľebik, to ci prave zlato.

Pod topoľu stribloľistku - u pohodnim chladku,
co jej ľisca tak bľiskaju na slunkovim zlatku,
stoji tam im hombaločka, pri ňej dživče kuči;
u hombalki dzecko malke - robotňik š' buc uči.

Šedzi dzivče pri zolňici, bratka koľiskuje,
i bavi ho, hutori mu i milo miluje.
Ked zaplače, ked postaňe von kus procivľivim,
vesela mu vona špiva hlasom žalošľivim:

"Ňeplač zlate, ňeplač mali mili sokoľiku,
pošol ocec tvoj zoz domu na ľehkim koňiku;
pošol ocec, pošla i mac, chto ce budze chovac,
chto ukladac tebe budze - pismi prišpivovac?

Ej ta vichovame krašňe mi tebe maloho,
ked mac pridze, dame jej ce, legiňa krasnoho.
Haji, buji, haji, haji - ti taše čučalo,
ša ti še už od mamočki za dosc nacicalo!"

A v'no slucha jak šestrički poľom hlaščok huji,
jak mu vona preľubezna špiva haji, buji.
Slucha, slucha, našmeje še - anhelok postalo,
i u chladku pod hombalku vecej ňesplakalo.

Dok s oštrima 'šče zarjami slunko prihrivalo,
po visokim dok še ňebe išče prechadzalo,
tam pod chladkom voni dvojko na samu šedzeli,
s milovaňom i špivanku vedno še baveli.

A ked kuščik ochladnulo, zpod hombalki višli,
po scerňanki tam dze koša - gu maceri prišli.
Na snop šedli, s maceru še kuščik rozhvareli,
vec s paľcom ukazujuci slunečko patreli.

A v'no cicho už zapada i pomali šeda,
tam daľeko až za žemu druhe mesto hľeda.
Cali zapad od zlata še u červeňi bľiska,
ľem dagdze še chmarka bila ukazuje z ňiska.

Oňemuje hlas už taškoch, a druhi še rodzi -
špivajuci še zoz poľa utrudzeni chodzi.
Raz začuješ ľem sam jeden hlasok od dzivčatka,
pa zaš vecej harla shurča - dzviňi pisma slatka.

Koči ľeca, ľeca chitri, a zarno še kiva,
ta i vono vedno s ľudzmi špivanočku špiva:
šušči, siči, klasok z klaska na druhi še vaľa,
jagod habi po prebistrej vodi co še šaľa.

Už zhinula zadňa zarja slunečka jasnoho,
a cma za ňu poľetuje ňeba belavoho.
Nakvicenu hvizdočkami bilostribrenima
i mešačkom bľadzch rohoch šmjatu už žem prima.

Prišol gazda už zoz poľa i čeľadz mu cala,
zaprašena od roboti še poumivala.
U prikľece dok im dakus okripi navarja,
pozbera še išče vona, kus še porozhvarja.

Pošedaju koj na lavki, koj okolo peca,
a z stola im od lampočki zarji vidni ľeca.
U jich švetľe tak šedzaci zapripovedali
o roboti, co najutre robic bi ju mali.

A dze baba starich rokoch i stribernich vlasoch
pripovedac započala o predavnich časoch,
dzeci sceli bi ju sluchac - ucha napinaju,
ked začuju o šarkaňoch, mamki š' prihinaju.

Vše plašľivi tak na oblak vecka zakukuju,
kridlati še tam šarkaňi či ňeukazuju.
Pa zaš či ňet dzivej dzivki, vše še ohľadaju,
i na babu začudzenim okom popatraju.

U ďidku še prebilomu šerco rozohralo:
Hej dok mladi von daraz bul, jak še to oralo;
Dreveni pluh - štiri koňi pod ňim še znojeli,
a stikovac vše ši mušel - až ci ruki mľeli.

Dze mašini tedi buli? - Ta až do ješeňi
vše na humňe bradla stali 'šče ňepotlačeni.
Dzekedi šňihovi taški už z chmaroch ľetali,
a voni 'šče polni šopi ňevjatoho mali.

Ked pak počňe von o Prajskej, oči mu zašvica
i stari mu - už zmorščeni začerveňa ľica:
Hej Bože moj, jak tam strašňe horko vojovali,
na kľečaci jak u Boha pomoci hľedali.

"Ňe tak to še," zaveršuje "dzeci mojo mili,
teraz žije, jak mi daraz na tim mesce žili.
I robel ši i znojel še, a tvojo ňebulo,
bo s derešom išče panu do koša spadnulo!"

Tak še v'ňi spripovedaju, i za stol šedaju,
aľe gazda dze i sluha - jedno mesto maju.
Pomodľa še i zoz istej misočki čerpaju,
jedna muka i isti znoj - rozluki ňemaju!

Stol priprosti tam ňepozna prezvirstva gadnoho,
u tej chižki farizejstva ňet aňi žadnoho;
ňet tam pichi, ňet hordosci - tam poňiznosc vlada,
tam chudobstvo od bohatstva u česci ňestrada.

Ked i hlad už zasiceli, od stola stavaju,
chlopi 'šče do chľiva pojdu, statok pripatraju.
A mac dzecko mile bere, na son ho uklada
položi ho na poscelku, ručki mu posklada,

i v'na modľi, vono za ňu prehvarja pomali,
tak modľaci i "Otče naš" cali dokončali;
Oj jak vono s pobožnoscu macer popatralo,
oj jak vono zos ľubovu Boha vihvarjalo!

Ked biš vidzel ti tot kvitok premirnoho mira,
jaka u ňim išče malkim preveľika vira,
jak mu očko take bistre i šerco maľuje,
i ňevinosc joho čistu jak mu ukazuje,

zaňešena bi ci sliza oko napolňela,
duša bi ci od ľubovi vitarhnuc še scela,
i prez rosu ti bi patrel, jak anhelka toho
slova prebivaju dzveri Ňeba visokoho.

Cma už všadzi, ľem jeden še plamenčok jašňeje,
to ci zadňi jak zorňička, co š' zadňa švetľeje.
Ostatňi von išče bľiska, patri - viprovadza
na počinok, a vec i sam na son cemni schadza.

A naraz i von ošľepňe, i spac poľehaju,
oj dobre jim, vimučeni už odpočivaju.
Mirni cichi v noci tedi časi zavladaju,
ľem kohuti pišni dzegdze daraz zašpivaju.




IV. śpivaňe [Kračun]
z poemi "Idilski veňec - Z mojoho valala" Žovkva 1904



Koňi hutorja
Zdroj: Ruski Kalendar, r. 192...

Verja ľudze, že jest jedna noc u roku, ked Boh rozvjazuje jazik ňemim žvirom, ta hutorja medzi sobu. Jedni verja, že to na Viľiju, ked še Christos narodzel; druhi – že to na Žeľeni Štvartok, ked Christos pre svojo muki prez calu noc ňespal. Či tak, či ňe tak, to čežko stverdzic. Aľe co ľudze verja, ta u tim vše dajaka pravda.
_Možebuc že žviri ňigda ňehutorja. Aľe jest u ľudskim živoce taki dňi, ked človek rozumi, co še skriva u ňemich žviroch, – jak ked bi mu žviri sami o tim hutoreli.
_Bači Petraš, pejdzešatročni katona u veľkej vojni, ocec peceroch dzecoch, verabožal še, že von čul, jak koňi hutoreli. I točno navodzel, kedi i dze to bulo. Na viľiju 1917. roku u varošu S. u Galiciji – u chľive, dze bul tedi „vojenski koňski špitaľ“.
_Bači Petraš ostal toho svjatoho večara sam u chľive, že bi merkovac na koňi. Joho pajtaše, co služeli z ňim, buli z Galiciji, ta pošli na Viľiju gu svojim poznatim u varoščiku. A bači Petraš tužel – ach, jak tužel! Tu svjata Viľija, za horami daľeko, daľeko joho žena i dzeci – prez otca. Dzeškaľ teraz šedaju gu večeri, ta plaču... Bači Petraš jak ked bi jich vidzel, jak plaču; ta vera i sam plakal – ľežaci na slami u chľive, pocme.
_Trapeli ho všeľijaki dumi. Čom to tak na švece, že von še ňemože brigovac zos svojima dzecmi, aľe – jak na lancu privjazani pes – muši služic tim dvacec „carskim“ koňom, chtori haňbu prinoša ňeľem carovi, aľe i každomu človekovi, bo su jeden horša zdochľina od druhoho. Tak jich vojna žedla! A možebuc išče pred rokmi ňejeden z ňich pišel še u koču dajakoho spajiji.
_Aľe co tam koňi! Šak na vojni išče horše stradaju ľudze: Horše, vera, horše! Bo koň ňebudze prez cali roki u dekunku – u blace, u vodze, jak ňeščešľivi katona. Kedi to še skonči? Kedi nas rozpušča domu? Hoľem nas staršich, co mame drobni dzeci doma!
_Či to hodno buc take, o čim novinki pišu: že to už ostatňa vojna, že – ked še vona skonči – ta budze na švece vični mir i spravedľivosc i šľeboda...? Naisce, takej veľkej vojni išče ňebulo na švece – chto zna, či vona ňebudze ostatňa? Ľudze zmudreju i podobreju, ta... take sebe predumoval bači Petraš, a u tim še u chľive medzi koňmi ozval jakiš hlas – jak ked bi koň prehvarel. Bači Petraš zľeknuti šednul, ta sluchal: co to budze? A to naisce koň prehvarel. A perše joho slovo bulo barz čudne „Maranata“. Bači Petraš ňerozumel, co toto slovo znači, až mu ja potolkoval, že to starožidovske prekľatstvo – zoz sv. Pisma.
_I doraz šicki koňove odpovedli naraz: – Maranata!
_A vec tot, co še perši ozval, hutorel daľej:
_– Ja medzi vama, braca, najstarši, ta mňe pripadlo pravo u tej svjatej noci, že bim še perši ozval! Či som dobre slovo vibral, zos chtorim som vas pozdravel? Za davňejšich rokoch mi še iňšak vitali. Aľe teraz prekľinam našu koňsku sereňču, a najbaržej prekľinam tvorca tej sereňči – človeka. Maranata!
_I zaš šicki koňove odpovedli: – Maranata!
_To odpovedli i zacichli. Jak ked bi coškaľ čekali.
_Teraz še ozval jeden z ňich – najňeščešľivši (hoľem tak še vidzelo bačikovi Petrašovi):
_– Chtori sce, braca, mudrejši i osetňejši, ta hutorce, bo vreme sceka, a mi žadni poradi i pocešeňa. Dluho to čekac na totu svjatu noc prez cali rok! Horko nam teraz, či to budze ľepše?
_I zaš šicki koňove odpovedli:
_– Horko! vera, horko!
_– Možebuc že do roku budze ľepše – ošmeľel še prehvaric jeden z mladšich koňoch, žebi, pocešic svojich bratoch po krevi, a najbaržej sebe samoho. – I ked boh da, ta od ňeška za rok še privitame po našim starodavnim običaju zos slovom „Chajre“. (I toto slovo zoz sv. Pisma, a znači „raduj še“.)
_– Co, co ti pľeceš, chlapče? – Vidurel še na ňho najstarši – tot, co bul rozpočal bešedu.
_– Naj hutori! Naj hutori! – obstavali za mladim daskeľo hlasi. – Šak teraz naša šľeboda, a vreme sceka – ta čkoda bi bulo stracic na zvadu. Co komu u šercu, ta naj hutori! Braciku, poľe ľem pohutor, jak ti to dumaš? Zoz chtorej strani vidziš nove slunečko?
_– A, to kratka bešeda! – počal ošmeľeni tot mladi. – Jak znace, ja ňe odtaľ rodak, aľe spoza frontu, zarabrovani. U nas tam šicki ľudze hutoreli o vičnim mire – „ľem ked pobijeme ňeprijateľoch, ta na calej žemi postanovime mir i spravedľivosc.“ A ked som še našol po tej strani, dze vi, ta som i tu toto iste čul ňe raz i ňe dva razi. Tota veľka vojna ma buc ostatňa! Ta hoč chtora strana nadvlada, vaša či naša, za nas koňoch to budze šicko jedno. Pobiditeľe vozstanovja vični mir i budze ščesce na švece.
_Ach, ja o ňičim iňšim i ňedumam, jak o tim: kedi to še vraci toto mirne vreme, ked še gazda v ňedzeľu po poladňu odveže na poľo po faťugi, a koňovi z mladich čutkoch ľem tak mľeko budze čiric po piskoch... Zaš tak, jak dakedi bulo. Vojna šicko pohubela! Aľe išče kuščik, ta jej pridze koňec – raz na vše!
_– O, ti magarcu jeden! Čkoda, že ši z koňskoho rodu! – tak počestvoval bešedu mladoho koňa najstarši koň. – Išče ši premalo pľevi žedol, premalo ce vona džobala po nozdroch. Ked še ustareješ, ta ľepše poznaš tajnu našoho života i našoho gazdi, co trima pesc na našim karku, a nohi na našim bruchu.
_Braca, ňebraňim vam dumac, jak scece, sprevedac še i ludzic. Ale sprevodka provadzi na koncu konca do prepasci. Znajce pravdu už i z daľeka, ta še prisposobce gu ňej, že bi vas sprevocka ňevlapela do svojej kľitki.
_Vični mir? Medzi ľudzmi?... O, znam ja totu pripovedku – stara mi ju pripovedala. Ľudze še vše ludza zos ňu. Bo to še najvecej hutori o tim, čoho ňet. Kedže daco jest, ta co o tim pripovedac, ked mož na ňho patric zos očmi?!
_Vični mir medzi ľudzmi?... A cože to ľudze? Farkaše, medvedze, tigrisi? – Išče premalo!
_Človek to kat šickoho, co žije na žemi. Po joho žiloch čeče krev, vicicana zoz šickich životiňoch. Aňi ptachi u vozduchu, aňi ribi u vodi, aňi švidkonohi žvir na žemi od ňoho ňeucekňe. Von ma na šicko sposobi – strašni i mili, aľe sigurni. Farkaš ľem lapa ovci, ta jich je. A človek sebe chova ovci, že bi jich na ostatku zaklal i pojedoj.
_O, keľo kirvavi žertvi padaju každi dzeň na joho stol! Prez jake morjo smerteľnich mukoch i stukaňoch prechodzi človek z jednoho dňa do druhoho! Joho život – to ezrom šmerc! A von še aňi ňestreše, jak bi to ňič, jak bi to aňi ňebulo, ľem da joho bruch siti!
_Co? Či mohlo bi to jomu prechodzic prez kari – prez calu vičnosc? Šak človek ňič iňše i ňerobi, ľem vše vojuje prociv caloho šveta! Ubiva, davi, štreľa, reže, toči krev dzeň na dzeň prez miloserdija.
_Braca, či i ňebo malo bi buc proci človeka take bezsilne, jak žem? Ňe! ňe! Ňebulo bi tedi ňijakej pravdi, ňijakoho vimsceňa na švece. Rozumice teraz? Ňemože žem rezac ľudzoch, ta voni še sami muša rezac i štreľac... Tak jim ňebo sudzi! Tak muši buc! Krev za krev, život za život! I ked už ľudze preveľo krevi rozľali svojich podvladnich, ta prichodzi šor na ňich samich – prichodzi, vimsceňe, bo muši prisc! Krev za krev, život za život, vojna za vojnu!
_Od presiceňa ľudze ošaľa, jak ked bi še zbešňeli, ta muša cerpic toti strašni muki ňesvojej šmerci, jaki muki každi dzeň voni narucuju na svojich podvladnich. Vojna za vojnu, šmerc za šmerc!
_Aľe najhorše, že i mi, koňove, hoč ľem suchu slamu jeme, mušime pre človeka tak strašňe cerpic i tracic še. Maranta! Maranta!

– – – – – – – – –

Bači Petraš malo od strachu ňeumar. Bo ňeľem že čul, co iňšim ľudzom ňedane čuc, jak ňemi žviri hutoreli, aľe i toto, co čul, bulo barz strašna pravda za človeka. Ňigda von o tim i ňescel hutoric. Ľem mňe še zverel – tak, jak na spovedzi, bo – znace – veľka tajna to veľki oheň u šercu, ta človekovi ľehčejše, ked ju dakomu prida.