Vichodoslovenske
združeňe


činnojsc
ľ u d z e. f e n o m e n i. v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi

Marko Markovič
(* 2. 8. 1979 Pula)

pisňi

esej: Obična "Raja" abo marginalci

_



Študoval medzinarodne novinarstvo u Ľvove. Pisňi mi višľi u Literarnim slove, MAK-u, u antologiji jedenascich "Frame" i "Antologiji - Dzecoch z urbanoho humna". Žije u Kijeve.



Strašni son
Zdroj: MAKoff8 - FRAME: poeziji jedenac avtoroch. "Ruske slovo" Novi Sad 2009, str. 62.

Strašne
napadaju me jakiś ľudze
scekam, aľe naichodzim na mur
muča me
puśčaju narodnu muziku
i čitaju mi poeziju
kocurskich mladich poetesoch
agonija śe predlužuje
odrazu oprezo mňe poľo
stojim sam s motiku
na 30 stupňi Celzijusa
kukurica zarosnuta
a za mnu jakiś človek s pušku
nahaňa me naj kopem.

Odrazu śe budzim oznojeni
naśčesce to ľem son
iśče raz som pohrišel
že som śe najedol
masni škvarki pred spaňom.



Ľubel bim znac
Zdroj: MAKoff8 - FRAME: poeziji jedenac avtoroch. "Ruske slovo" Novi Sad 2009, str. 65-6.

Ľubel bim znac, co zmisel života,
ľubel bim znac, chto tu prava maskota,
ľubel bim znac, jaka to chorota,
ľubel bim rozlikovac človeka od idijota.

Ľubel bim znac, čijo ruki tu umišani,
ľubel bim znac, chto na koncu budze karani,
ľubel bim znac, čijo to tvari taki naśmejani,
ľubel bim rozlikovac človeka od banani.

Ľubel bim znac, co mam dac,
ľubel bim znac, co mam vźac,
ľubel bim znac, od koho śe mam bac,
ľubel bim znac, či śmem ľehnuc spac.

Ľubel bim znac, jaki budu pośľidki,
ľubel bim znac, čom dakomu mozog taki pľitki,
ľubel bim znac, kedi vidzeme zoz kľitki,
ľubel bim znac, jak śe rozmnožuju bahňitki.

Ľubel bim znac, kedi budze hotove,
ľubel bim znac, či ja dzecko šorove,
ľubel bim znac, co nove,
ľubel bim znac, chto mi pove?

Ľubel bim znac, a možebuc bim i ňeľubel.



Obična "Raja" abo marginalci
Zdroj: MAK 3/2003(?) - Tematicke čislo "Taboo: sex, droga, matka i sojuz". "Ruske slovo" Novi Sad.

Naj še rozumime - u sučasnim novinarstve ňet polnej objektivnosci, tiž tak jak i co ňet šľebodi slova, demokratiji, šľebodi u calosci... ta tak i počina tota pripovedka...

Žil bul raz jeden M. I tak von studiral rokami u Ukrajini, studiral, a vec prichodzel domu na rozpust, do oazi, do centru šveta, do Ruskoho Kerestura. Poneže še M. ľubel chvaľic, i ponosovac, zos veľima stvarami, vše. ked prichodzel. privedol zos sobu i dajakoho pajtaša, Ukrajinca, ha naj vidzi, počuvsvtvuje, probuje paľenki, i take kojco. Až na svadzbu, do "Menzi" vodzel pajtašoch. Jim še šicko pačelo, dzekovali, upoznavali še zos ľudzmi, chvaľeli našo dzivki, šmejali še, vešeľeli, ľem na každim kročaju hutoreli, že to šicko jich - jich špivanki, jich običaji i tradiciji, ista cerkva jak u ňich... Tedi še im M. staral potolkovac dajaki stvari, a voni še zoz ňoho i Kerestura šmejali, a vec jomu počali tolkovac dajaki stvari. Tak, napriklad, voni še hňivali na M., ked im daco prekladal, bo, hej, šicko rozumeli. Tiž tak, ňemohli pochopic, že co to za nacija Rusini, ked i jich ďidove i praďidove za sebe hutoreli že su Rusini, a buli Ukrajinci, tak jak i voni ňeška. Vec sme rozpatrali karti, rucali pohľad nazad do istoriji, literaturi... Dakus sme še zastanoveli na dr. Kosteľnikovi (kotri tam ňe na dobrim hlasu, aľe to pre inši pričini, druhiraz) kotri napisal barz dobru staťu "Čomu ja stav Ukrajincem". Išče M. prenašol u analoch istoriji ukrajinskoho novinarstva novini "Zorja halicka" zoz 1848. roku, kotra vichodzela pod sloganom "Rusine - piznaj sebe, bude z tebe" i zakladala še "žebi šicki Rusini ňepadali pod vpľiv poľskich ta austro-uhorskich hnobiteľoch" (hoľem na počatku). I tak rokami M. hľedal, veľo kojčoho našol i na koncu počal i von inšak študirac...

Jeden zoz argumentoch M. na počatku bul: "ha, co vec toti Rusini u Užhorodze i okoľisku, co až i autonomiju sceli?" Odvit bul barz prosti: "Pať, M., ked še urachuje jich austrijsko-madžarska-slovacko-rumunska-poľsko-ukrajinska-rosijsko-biloruska-tatarsko-turecka-moldavska krev - vec su čisti Rusini, okremna nacija, kotra zaslužuje hoľem avtonomiju."

Ta taki buli toti pajtaše M... Marginalci.


INTELEKTUALCI ABO "KOLEGA, ŇESPRIČKAJCE ŠE SO MNU"

Pokladal raz M. ispit. Krašňe bulo, M. porichtani, profesor zadovoľni, ta i taka rozhvarka bula medzi ňima:
- Ta co, hvariš M., jak toti, tam, Ukrajinci u vas?
- Na koho točno dumace - Rusini či Ukrajinci?
- Jak tak? Ša to iste! Ozdaľ ňe že...
- Hej. Vidzice, u nas jest i jednich i druhich. A jak su - dumam, že dobre. Ňeobracajuci uvahu na toto, že še medzi sobu ľubja jak Afganistan i Amerika, šicko O.K. Jedni stalno putuju do Slovackej, druhi do Ukrajini. Každe ma svojo seminari, hoscovaňa, brigi... Ľem naj znace, u nas jest i treci i štvarti, aľe ňescem Vas zbuňovac...
- Ňezbuňiš ti mňe, ľem predluž!
- Dobre. To take jak i u Vašim predmetu - jedno konkretne poňace ma dva podzeľeňa, a vec toti podzeľeňa maju svojo podznačeňa. Rozlika ľem u tim, že Vaš predmet funkcionuje, ľem ked še šicko hore navedzene pokapča, a u nas ked bi še šicko pokapčalo... naisce ňeznam, co bi bulo, bo še to išče ňigda ňeslučelo, a ja ňemerodavni za toti stvari.
- A dze ti u tim šickim?
- Ja u Ľvove.
- Ha, ha, ha... no, vracme še mi do našoho - ta chto to Markuze? Co to "global Village"?
Ta i teraz žije i studira, dok ňezakonči.