Ked pštros podurňi
Keresturski Pendrek #6, oktober 2005; Makoff #1, 2006; Kvaśna kňižka, VALAL 2010, str. 30.

Tour de Kerestur
MAK 2/2009 (mar.-apr.) str. 6-8.; Kvaśna kňižka, VALAL 2010, str. 97.

Často śe u medijoch žuva pitaňe o tim, že chtori bi moh buc ruski brend, abo pitaňe o egzistenciji Rusnaka na valaľe, o tim, jak spaśic Kerestur, najvekši naš valal, od vimeraňa i podobne, no dok śe ňevištudira odpovidz na toto, moja maľučkosc pove vam cośka inše. Povodzime vas dakus na turne po kozmosu Ruskoho Kerestura, od Moskvi prejg Menzi do Super Novej, i odtamac nazad na planetu Źem do Bombaju, ta možebuc po draźe najdzeme i śľid odpovedzi hore spomnutim pitaňom.
Ideja o pritomnosci paralelnich univerzumoch ňigda ňebula realňejša jak prave ňeśkaľši dzeň. Dok śe premerni valalčaňe po cmich mraźnich i bezobrazno źimnich źimskich popoladňoch prestrašeni hreju pri svojich peckoch, paralelni śveti bez zabran egzistuju i žiju svoj život jednim calkom druhim cekom, ňedzbajuci na horespomnutich.
Rušame pešo, chto ma avto, zamika ho do joho chižki, tkv. garaži, i ochabja ho, naj tam spočiva u mire božim, uživajuci u antifriznej opitosci u źimskej idili. Aňi bicigľu śe ňebere. Perše pravidlo: pešo i u co kratšich šnurkoch, bo prave voňi pošpontaľi i najvekšich hardzinoch paralelnich śvetoch.

Paralelni śvet perši: Moskva

Kračame od centra po najvekšim vitre u valaľe po Titovej uľički, po tkv. "Veľkim šore". Źimno, vitor suši gambi, a vera trebalo i po dva ponožki na jednu nohu, jak na chovaňe ked śe idze, no, ňevažne. Scihľi sme. Koňec valalu, Moskva. Ňerobi.
"Už rok vam zavarte!" hvari jakiś obubani valaski špijon, i to do takich šmatoch obubani, že bi śe u takich i moj prapradzedo haňbel do zadňoho humna visc. Do čorta, ňerobi. Ňič, idzeme do paralelnoho univerzuma čislo 2, nazad do centra, do "Menzi božej". Trebalo vźac iśče jedni ponožki.
Prešľi sme znova pol valalu, co pribľižňe, pre tich, co ňigda u Keresture ňebuľi, das jak trecina Menhetena. Oprez Menzi sme.

Paralelni śvet druhi: Menza aka "U Miroňa"

Vchodzime na dupli dzveri, para nam vichodzi z ustoch i ňezname, co nas čeka z druhoho boku. Otveram dzveri. Vošol som. Veľki visoki prostor. Źimno. Za šankom pec, chtori aňi triraz menši pros-tor bi ňezohral. Na povali veľki čežki gič-ventilator. Za šankom dvome keresturski zufalci, jednomu na pohľadze vidno, že zna vecej od Šopenhavera, a druhomu po kvaśnim ksichtu od odpitoho viňaku vidno, že zna odrecitovac Hegelovu Fenomenologiju ducha odzadku i po ňemecki. Za stolami ňichto ňeśedzi. Śedame mi. Spodok karčmi prekriti s ośvižujucima obkladačkami. Źimno. Stoli pravouhli, partki bili, popeľňiki klasika, zlatej farbi, bľašani. Pice najtuňše u valaľe i dumam, že nas kačmar ňeľubi. Darmo, to mi dlužnosc, ked scem napisac novinkovi text. Pivo prekľato źimne a zapach paľenki taki prirodni, jak zapach košara mertvich ciroznich pečinok. Kvaśňina od žaludka pomali śe dzviha do gagora. Odchodzim śe rukovac zos prezidentom i pať co vidzim, mramorovo i naspravdi čisti tri-štiri pisoari. Interesantna zmena, dumam, že bi jim veľi novosadski kafiči zavidzeľi taki. Tu śe Keresturci svadzbuju, ta ozda preto wecei šorovi. Kvalitni wece i minimalisticki interijer u lokaľe. Spokojni som. Vichodzim ošoreni nazad do karčmi, vidzim, za šankom veľka Titova fotka, pozňejše učujem od jednoho monologistu u Bombaju, že ked bi Tita ňebulo, ňigda bi sme ňemaľi to, co sme vše maľi i co mame teraz, mi mladi i hlupi, ta mi to ňezname. Pozňejše tot isti pripovedač dodal, že či može iśče jedno dostac na borg, bo ňema ňič...
To vam Menza. Muśime isc daľej, hoč śe zaś ľem kus zatrimuje-me, bo elektrikar rozsipal paľenku, ta scera za sobu i visušuje partok. Za minutu i tricec śidzem sekundi cali partok osušeni i rušame do śľidujucej paralelnej galaxiji.

Paralelne univerzum trece: Nova aka Super Nova

Chto tverdzi, že je pravi Keresturec, a ňebul ňigda u Novej, ňebeśeduje vam pravdu. Nova pre mňe, jak mladoho Keresturca, bula prave odkrice, až bim uzavar, že ked bi ľudze vecej chodzeľi do Novej, jich mentalni aparat bi bul na veľo zdravšej urovňi. Kockasti źeľeni stoli, karovani partki, bľašani popeľňiki, a pohari, joj, pohari, ľem co som śe ňerozjojčal, ked som jich vidzel. Toti pohari, co od uzkoho dna idu do pol pohara dakus na širše, a potim śe znova zužuju, žebi dostaľi totu istu uzkosc jak i na dnu. Alegorija su života. Jest das šesc stoli i na śtred sali jeden bilijard, zoz chtoroho kuľi śe viňimaju tak, že muśiš viňac časc bilijarda, u chtorej kuľi, i treba jich visipac na stol i viňatu časc treba vracic, žebi kuľi ňevipadovaľi zo stola. Bilijard abo bul zadarmo, abo mi zabuľi placic.
Jest i šank, pri ňim jest dva stolki, respektive dva mesta, chtori predurčeni pre samu elitu. Jich treba zaslužic. Dobra vec u Novej, že jest obok skľep, dze možece kupic naspravdi ľičivej sodi bikarboni, chtoru sme tiž koštovaľi, co pre vas, čitačoch, co pre sebe i bruchovoho šarkaňa, chtori kedi-tedi prechladňe, ta kicha naspravdi pekeľno pečaci ohňi. Srač. U sraču ňet misi, aľe ľem hevto, co śe kuka, co pozdravjam pri tej priľežitosci. Kohucik na umivadľe som ňeznal otvoric, hoč druhi, keľo som vidzel, znaľi, ta som muśel sodu bikarbonu s vlasnu śľinu ľigac, ked som ju z dlaňi poľizal. Oblak u tim sraču patri na kolkarsku dražku, chtora tot dzeň ňebula funkčna, na našu škodu. Toto paralelne univerzum trimaju fanušiki FK Rusin i na mure jasno viloženi platňani Rusinov emblem. Na ľivo od emblema viśi čutka kukurici a po ňej poster holej ženi. Klasika, i toto bi veľi novosadski kafiči zavidzeľi.
Spokojni som do deski s Novu. Nova naspravdi zaslužuje epiteton "paralelne univerzum", odbaveľi sme paru partiji bilijardu i to bulo šicko u Novej. Dochodzime do konca našoho putovaňa i jedine, co nam ostava, pojsc śe okripic do baru Bombaj, chtori ňenaľeži do kategoriji hore uvedzenich paralelnich univerzumoch, aľe všeľijak, že zaslužuje epiteton paralelnoho univerzuma, i ňeľem to. Bombaj to verch, klasa, Bombaj mac i ocec, alfa i omega paralelnich univerzumoch.

Paralelne univerzum štvarte: Bombaj aka "Idzem do firmi"

Bombaj to, jak śe raz jednoho večara ustanovelo, chlopski utulok. Ňigdze ňet take množstvo kvalitnoho chlopskoho naśeňa, jak u Bombaju. Veľi ľudze tverdza, že jim to ňe druhi dom, aľe že jim to perši dom. Bombaj, to oaza mira, područe nirvani, do Bombaju ked śe vojdze, osobni problemi jakimśik čudom ostavaju vonka predo dzvermi i o jeden kratki čas ruša sami spuśčenej hlavi domu, abo prosto skapu. Štiri separei i šank, zoz chtoroho zarjuje ľičivosc baržej, jak zoz žridla mladosci. Tu śe i zakoňčuje našo turne po Keresture. Putovaňe prechodzi pod bod "rozne", rozkapčujem gombički na rukavoch, podkasujem jich i opuśčujem kravatľu, tu pretarhujem reportaž. Teraz mi ostava ľem, žebim vas šickich povolal, žebi sme śe šicki vjedno kamaraceľi u Keresture, no, to už u dajakim druhim čiśľe budze.

Dzekujem za pozornosc.

Ric! Jak to hordo zvuči, ahej!
(Dinosaurusi mali kometu, a mi "kompas", kotri nas tadzi naved.)
Miron Džuňa
U: Literaturne Slovo č. 9/2010, Novi Sad.

"Kvašna kňižka" Ivana Meďešija Šuxa, co ju vidalo toho roku Vichodňarske združeňe "Valal" z Petrikovcoch (Slovacka), hodna spričiňic prave taku osetovu senzaciju, jak co prikmetňik u naslove sam hvari, pri veľich u našim tutejšim ruskim (+ ukrajinskim) kulturno - intelektualnim obščestve. Pre hoľem dva pričini: Jak perše, afirmacija tkv. underground prozi i poeziji na taki sposob može veľim ďijstvovac vulgarno, ta až i soblažňujuco. Druhe, i ňič meňej važne - taki tip literaturi na sposob, jak je predstaveni, predstavja paľec prosto do oč proukrajinski orijentovanim tutejšim intelektualnim i kulturnim ďijačom, poneže direktno subverzivno podriva kompletnu koncepciju fudamenta ruskoho etňičnoho identitetu zos jakim sme vichovani, obrazovani, evoluovani (ľebo zavedzeni, "pobludzeni" (!) - z boku patreňa slovackoho vidavateľa), ta i institucijno nakalameni.

O politično-kulturnich implikacijoch, jaki hodni šľidzic po tim, i jak naša javnosc naduma (ľebo zosce) reagovac, calkom ňepodzekovno prognozovac. Najľepše budze, naj čas i naukovo avtoriteti budu referenci za rišovaňe takej jednej "skandaloznej" temi. Vlasne stanovisko bim ňeviražovac z tej nahodi, narokom, naj bi ňebulo dopolňujuci argument za šicki eventualni konfliktni i excesni reakciji - Šuxovo ďilo i tak same po sebe provokacija par exellence. A bulo i prebarz zloženo za obsjah staťi, co mi ju pital redaktor Literaturnoho Slova. Donajposle, naša čitateľna javnosc už mala nahodu ňe tak davno še stretnuc (dumam že u jednim z čisloch MAK-u pod čas redaktorovaňa A. Dudaš) u staťoch Siniši Sopku s joho viraženim prešvečeňom o našim tutejšim (ňeosvidomenim) slovackim (vichodňarskim) identitetu. Co za pošľidok malo vec i avtorovo daľše insistovaňe, naj mu texti drukujeme s (vichodňarsku) latinku.

"Kvašna kňižka" predstavja zbirku pisňoch i kratkich pripovedkoch avtora (pošorovanich po abecednim šore, spram peršej bukvi u naslove), objavjovanich, abo napisanich u ruskej periodiki (nasampredz u MAK-ovich kňižovnich prilohoch/dodatkoch MAKoff) i pank fanzinu "Keresturski pendrek", jak i po perširaz objavenich z tej nahodi, o čim še čitateľ može poinformovac zoz pedantno zloženoho spisku na koncu kňižki. Roboti modifikovani, abo prispodobeni vichodňarskomu dijalektu slovackoho jazika i, znači, s (čecho)slovacku standardnu latinkovu ortografiju. Pochvaľujem slovňičok jak doložeňe, tiž na koncu, kotre predstavja dopomohnuce tamtejšomu čitateľovi kolo dzepojednich virazoch.

Prichiľnosc gu latinki (pohotov, jak som obačel pri mladšich pismenich generacijoch) mi predstavja legitimni predklad alternativi nasuščnej (i jedinej nam) ukrajinskej kirilki, chtoru chasnujeme u pisaňu od išče hinto - co ňič ňemeňej legitimne, jak svojočasovo (asimilujuce) namahaňe Jaši Bakova za jej prispodobjovaňe gu standardnej serbskej kirilki. Ked možeme praktikovac dva kalendari u cerkvi, čom bi vec dakomu zavadzala latinka... No, aľe i tot problem, jak i pitaňe etňičnoho identitetu, ked še robi o diferencijaciji i rozpasmovjovaňu naciji i jazika - polemika ňepodzekovna za format Literaturnoho Slova, kotru zochabime učenšim i za ubuduce.

Šuxovomu pripovedackomu talantu u recenziji za zbirku pripovedkoch "Chtoška od mňe dvoch ňenormalni" (MAKoff), Julijan Tamaš dava krasni i obovjazujuci epitet: "Julijan Naď dostal našľidňika!". Šicko tu, i groteska i absurd i bestijarij. Až mi še vidzi, že še žanrovski avtor pribľižuje pripovedackej formi Danila Charmsa - rosijskoho pisateľa z peršej polovki prešloho storočja, čij tvor "Slučaji" popularna i dzečňe čitana proza, osobľivo pri mladich. Odskorej som zamerkoval, že Meďeši u pisaňu solidno jazično podkovani za prosekovoho keresturskoho parňaka. Sučasni valalski milieu predstavja avtentično. Analni aluziji (pre lokalnu perspektivu ozda) mi udatňejši, podobni až jak z (po mojim znova) najľepšej samoironizujucej/kritikujucej americkej risovanej seriji "South park".

Primarna vrednosc kňižki, obaška od Šuksovej originalnosci, za mňe nasampredz jazične bohatstvo u paralelnej lingvistiki, z odkrivaňom potencijalnoho nam (abo ľem naj povem - mňe?) žridla za čerpaňe diskutabilnej i deficitarnej terminologiji, chtora poteraz prichodzela zoz serbskoho (spontano), ukrajinskoho (interventno) i u novši čas z anhlijskoho jazika. Obaška ukoreňeni hungarizmi i germanizmi, ta i latinizmi.

Dobre tiž, že mladi avtore (i) na taki sposob objavjovaňa sebe kerča drahu gu širšomu čitateľnomu korpusu. Ňeurjadovo čujem komentar, že Ukrajina poteraz ňikomu od našich pisateľoch ňeobjavela kňižku. Tak to - ked mac (čitaj - našo instituciji) "zla i ňedzbala" gu dzecom - tu vec baba (Horňica) jak funkcionalňejša alternativa, ta hoč nam "podvaľi" svoj slovacki (vichodňarski) identitet, jak poterašňu, recesivnu nam prikmetu, kotrej sme še ňeobachtali, hibaľ. Abo nam podruceľi babu? Dozna še, a i učuje, ňeodluha.