| Vichodoslovenske zdrueňe |  |
činnojsc
ž u d z e.
f e n o m e n i.
v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi
|
Andrej Čorba Rozpravki o Chorobe Choleri a Rozbroju Pročavi vo viich stranoch Uherske eme K(ristovoho roka 1831. v kratkosci spisane pre obecni v tim čae vzbureni źud ku po- kajaňu Čorba |
_  predňi žist "Pročavi" |
Od 1784-oho tudoval na preovskim kolegiju, vec pool do Vidňi učic e za mažara. Po ordinovaňu u 1797-im nastupil jak evangelicki a. u. farar do ehňi. Od 1825-oho je farar u Hanuovcoch, dze u 1831-im preil a z vlasnich i cudzich doicoch verami zaznamenal vichodoslovenske rožnicke povstaňe, joho rukopis datovani rokom 1839, pozostava z dvoch časci: 1. "Hrozne a strane rozpravki o chorobe chožeri a rozbroju pročavi vo viich stranoch Uherske eme v roku 1831, v kratkosci spisane pre obecni v tim čae vzbureni žud ku pokajaňu." 2. Kratki opis medzi obecnim žudom panujucej poveri a ňemravnosci, jako najbžie pričini zbureňa pročavi roku 1831." Popri fararčeňu a pisaňu e venoval i mažarstvu a historiji. Hvareži, e bul človek sciadoscivi a energicki.
Počatek chorobi Choleri i rozbroju pročavi v Zemplinskej stožici
I. ROZBROJ V TREBIOVE I CELIM JEHO OKOLI, S PRIPRAVAMI K ŇEMU
Rok tiic osmisti tricati peri bul,
_
kedi e ten chir zli a prehrozni počul,
e taka choroba idze od Indii,
_
chtora vežo žudzi zmorila v Persii.
A e ona prela ztamadz k Erivaňu,
_
dze vežo Moskaže popadaži na ňu.
Ona s Moskažami ve mairovala
_
a s ňima do Moskvi vjedno vandrovala.
Tam ňemiloerdňe žudzi harduila
_
a vežo tiice do hrobu drižila.
Ňejeden e teraz s pracežom svim vital:
_
"A jak e ma, bratu?" jeho e opital,
v naremnosci spadnul, ňeznal, co e stalo,
_
ze zdraveho cela duu mu vihnalo.
Prave e v tim čae i to prihodzilo,
_
e e vežke Požsko icko poburilo.
Moskaže z Varavi behom ucekaži
_
a ickich za Vislu Požaci zahnaži.
Strach, bjeda a psota vadzi e harnula,
_
nebo u i v Požsku zla choroba bula.
Ňejeden povedal: "Tam morila včera
_
a u je dňe u nas ňečesna chožera."
Moskaže, Požaci od meča padaži,
_
z chtorich vežo roňe i chožeri klaži.
Ona ivot vala i Kontantinovi,
_
ve znaki e dala tje i Dibičovi.
Ňeplacil tam titul kňieca vežkoho,
_
aňi generala tje Zabalkanskoho.
U i v Galicii čudo porobila,
_
i z naoho vojska vežo pomorila.
Strach, erca treeňe i nas popadaži,
_
e me e dze podzec v tej bjidze ňeznaži.
Pisaži novini, kževetaži žudze,
_
kadi vidzil, e to i tu barz zže budze.
icko s pridavkami žudze hutoriži,
_
mudrich ňesluchaži, žem blaznum veriži.
Z tich pžetkoch hamistvo take postavalo,
_
e e od zlich žudzi, zle emjačko alo,
e e kraž chudobe često ukazuje,
_
a e Moskaž ku nam tuho mairuje.
e to ňe chožera, co to povedaju,
_
aže e panove praki zadavaju,
abi vimoriži prebidnu chudobu
_
a od e zahnaži vojensku čeobu.
Tak čort tu porobil vežike bludarstvo,
_
take u ňemalo adnej viri paňstvo.
Darmo kňez pokaňe, pan na panske kazal,
_
darmo solga-birov to a to rozkazal,
zo itkich stran bjeda hrozna e važila,
_
bo tu i chožera e u pribžiila.
Ňič tu ňeplaciži hranične kordoni,
_
ňič ňeosoiži rozkazoch pohoni.
V najžepim porjadku ňeporjadek e stal
_
a sprostak v svej vire potueňe ve bral.
e to vera itko žem paňstvo provodzi,
_
e ono, ňe ini, na ivotu kodzi.
_
☠
_ked e sprosti žudze vjedno poschadzaži.
Na drae dzekožvek, jak običaj maju,
_dze e v karčme radzi ponadpopijaju.
Tak e stalo v karčme u ida jednoho,
_v Zemplinskej stožici kačmara zvlanoho,
e e tam o vecoch terajich shvarjaži,
_a co slino v vece, sebe povedaži.
Pan birov tje tom bul, i s ki-birovami,
_so svima vežoma panami ovgrami,
tam buži tje žudze vežijake cudze,
_kadi žem to hvarel, co to s nami budze.
Pan birov pripija a poslucha reči,
_a tje na ostatku i on sam priveči:
"Dobre mace, ovgre i ki-birov s vami,
_e ňedobre budze so itkima nami.
Moja hlava ňezna, co robic ma z toho,
_co e hvari, robi, dzivnoho a zloho."
"Coe?" ovgor začňe, "ňeznace, co robic?
_Ked vas chceju zmoric a jakobi dobic?
U v Koicoch travja doktore s prakami,
_virce, e tak e tje prave staňe s vami.
A preco na kasnar do farara chodzi?
_e jeden druheho travic nas navodzi.
ak i doktorove ňedarmo behaju
_a praki nailu do žudzi ciskaju.
Preco i panove od nas ucekaju?
_Preco majetnosci svojo zochabjaju?
Jeden z ki-birovoch do reči mu stava,
_s fžaku pripijajuc do ruki ju dava.
"Napime e", hvari, "Mižu Strunku, toho,
_bo ňezname, či za budzeme pic z ňoho.
ak zna i pan birov, co nam povedaži,
_to, ebi sme hrobi a pod žesom braži.
Z valala na valal varti zakladaju
_a e i kosceli zavru, povedaju."
ogor začňe znovu, pretarhňe mu bači
_a poveda, e e jemu to ňepači,
e e chova zmarti bez kňea dzvoňeňa.
_Pri tich ickich vecoch a e rozum meňa.
_
☠
_a o takich vecoch vežo mudrovaži,
prehvaril k ňim človek, od kadzi prichodzi:
_"Čujem ja va dikurs o tim, co e vodzi.
Ja u vistal vežo v cesce z Gallicii,
_bo som muel edzec i v kontumacii,
bo e vadzi boja, e žudze padaju,
_aže virce tomu, tam panoch ňelaju,
tam aden ňeveri na to prakovaňe,
_bo to ňeveriži, žem hlupi pohaňe.
Co bi vas tu kňeztvo a paňstvo morilo,
_pomilice sebe, jak bi prez vas ilo?
A dze bi e valo težo ukrutnosci,
_abo ku otrave jedu tak v hojnosci,
ebi icke studňe, jarki zasipaži
_a vam na ivoce poddanim zastaži?
e porajdki robja, to kraž rozkazuje,
_e o vas, chudobnich, jak ocec pečuje.
źem vi e verchnosci i Bohu poddajce
_a take miženki v svej hlave ňemajce.
ak i ked predtim tje mori e bžiiži,
_tje take porjadki vadzi e robiži."
_
☠
_Sto hromuv do jeho ňech uderi pari!"
Tak jeden z pijakoch o stul bil a zalal
_a potim povedzil: "Tu je cali valal!
Ta mi žepi zname, co e u nas vodzi,
_jako ti, haminik, zo veta prichodzi.
Ti trima s panami, jako poznavame,
_ked chce, hňed mi tebe tu mudrosci dame."
_
☠
_bo e i za sebe tje, ňeborak, boji.
Val toho človeka od pjanich na stranu
_a ukazal mesco, kdze mal svu ochranu.
Potom i edlaci e porozchadzaži
_a dzeň pri dňu piži a radi trimaži.
_
☠
_ked mňe selzi z oči, pirko z ruki žeci?
Zemplinske paice, prekrasne rovňini,
_jak vas prežetaju presmutne novini,
tam v tim krasnim kraju, dze Topža s Ondavu
_e zževa, Laborec s vodu bistro zdravu
s druhima potoki do Bodroga vpada,
_tam, tam v emi pulnej stanula e zrada.
Tam chožera vežo aže porobila,
_kedi e tatarsku drahu tam zbžiila.
ak ona prave tak, jak hrozne Tatari
_zmordovala žudzi, zloila na mari.
"Ava!" tam e dzivom vežikim volalo,
_co e s težim žudom tak naremňe stalo.
Tak, jakbi u prave sudni dzeň nastaval,
_taki krik, žarma, plač, obecňe povstaval.
Ach, a zunovaži plakac a dziveži,
_pretoe poradzic sebe ňevedzeži.
I kamenne erca ažom e pukaži,
_ked e mertve cela na vuzkoch zvaaži
ku jame, dze vecej buži porucane,
_a tak na alostni spusob pochovane.
V tim aže ňebulo inakej monosci,
_bo kadi dzeň marži ve vežkej hojnosci.
Mohlo e stac žehko v tim smutnim spusobe,
_e i zaumarti pochovan bul v hrobe.
Jak e s jednu stalo, chtoru ňeschovaži,
_e jej celo vcaže psi poroztarhaži.
Miserikordian jeden e zmiloval,
_jej kosci pozbiral a sam jich pochoval.
_
☠
_tovaristva vadzi e poturbovaži,
remeežňik ňemuh svuj tovar odpredac
_a chudobni človek kus chžeba zahžedac.
Predňovek bul čeki a z ňoho vežki hlad,
_v chtorim vilačňeti ňejeden človek spad.
Najhori ebraci, bjedaci obstaži,
_nebo e jim vadzi drahi zarubaži.
vet e tak premeňil, jakbi e prevracil,
_ňejeden v uzkosci rozum, ivot stracil.
Dobra verchnosc chcela odstraňic tie rani,
_aže e ňemohži vlhžedac ochrani.
_
☠
_adnemu na miež tu ňeprichodzilo,
e to boska ruka hriňikoch tak bije,
_bo e vet v prehroznej bezbonosci ije.
U e mira zlosci žudskej zverchovala,
_preto e na rozkaz boski presipala,
jak pera rodzina pre hrichi stopena,
_Sodoma Gomora pre zlosci skaena,
tak tje i teraje ňeverne pžemeno
_muelo buc z vežkej častki zňivočeno.
_
☠
_tam, dze hojne zboje včai dozrjevalo.
icko e bohatstvo v tim roku zrodzilo,
_dze e žem po požu oko obracilo,
peňice jak haje, trava e važila,
_aže tota hojnosc žudzi ňeceila.
Tam mlade dzivčata sebe ňepivaži,
_bo za ňima chlapci snopi ňevjazaži.
Dzee buži oňi, dze e rozžetaži,
_e na požu pracu svoju ňekonaži?
Čeko, spravdi čeko novi chžeb doiži,
_aže ho vetečňe v zkae zochabiži.
Ach, zufalstvo hrozne bulo na pričiňe,
_e e to tak vedlo v ňečesnej hodziňe.
Zufalstvo, aže tje hluposci pre vraki,
_e pre jedovate umiraju praki.
Preto e od praci ickej odcahaži
_a vadzi e chlopi v hromadi schadzaži.
Richtare u inej roboti ňemaži,
_žem, e valal vjedno s pohrozom zhaňaži.
eni kževetňice muoch nahvarjaži,
_ebi e otravic s prakami ňedaži.
S vodu ňevariži, aňi z ňej ňepiži,
_abi e žem dajak z ňej ňeotraviži.
A ked tak dažeko zaži v svej hluposci,
_ňemohži e skrocic v svojej vežkej zlosci.
Sprostaci u vecej radi ňesluchaži,
_ale jich v paženki najvecej hledaži.
A ked tak hovedske radi nazbiraži,
_aňi viu verchnosc v ňičim ňesluchaži.
_
☠
_a na zbice panoch hrozňe ozbrojila?
To nam ukazaži prehrozne prikladi
_a jich ňeslichane pohanske ukladi.
Aže e chce ozda ten človek opitac,
_chtori budze hrozne tje opisi čitac,
dze e pera burka pročavi počala,
_a jake porjadki zo svej radi brala?
Zo Svatej Marii bjeda pochadzala,
_chtora e iroko v tich stranoch rozala,
v dzevetnactim juli v Koicoch e stala,
_prave v tarhovi dzeň, vir, žarma ňemala.
Bo ked tam Lehocki, fežčir dobre znami,
_v chožere ratoval znamimi žekami,
dachtore na pžacu od ňich umiraži,
_na co e tam vežo žudze pripatraži.
Hňed dachtore blazňi sebe uveriži,
_ebi ten Lehocki i druhe traviži,
dze, kebi ten fežčir e ňebul odvracil,
_pevňe bi bul ivot v tej burce utracil.
Tota žarma e tam, pravda, uciila,
_aže skrz prichodzich v chiru rozirila.
Zo Svatej Marii tam tje v ten čas buži,
_rozpravjaži vadzi, co v Koicoch čuži.
Na to tam chožera e u zbžiovala
_a v Séč-Keresturu verchnosc na tim stala,
abi e zemreli v chožeri chorobe
_chovaži v obdažnim od valala hrobe,
skrz co e tam sprostač natežo zburila,
_e hňed komisara preto ulapila.
Jak on mi žud travic, chto mu dolebodzil?
_źem dobre, e pžeban jeho vilebodzil.
A zatim o dva dňi Mohaczy Ludvika
_i v Svatej Marii ta hluposc vežika
kasnara do strachu vežkeho nahnala,
_bo i jeho sprostač preto tje zlapala,
e i on žem klame, e žudzi ratuje
_a on s tim fortižom bjednich otravuje.
Preto a do Koic iži na alobu,
_e jich s jedom travja a robja čeobu,
abi vežkomoni pan biskup, jak pan jich,
_ňedopučil robic ten preukrutni hrich.
Chtore intanciu totu odnaaži,
_vadzi o Mohačim žudzom rozpravjaži.
I do ipova tje ten chir donaaži,
_dze, do Koic iduc, v nocžiku zostaži.
Z tej reči blazňivej hňed dzivka hvarela,
_e ida do studňi jed rucac vidzela,
o čim, chto žem počul, beel do hromadi
_a kadi e hňeval na jedovo zradi.
Komisar Lörinczfy i idak zlapani
_a pre praki ostro examenovani.
Lörinczfy barz biti k tomu e priznaval,
_ebi k poratunku praki žudzom daval,
ňe abi dakoho on s ňima otravil
_a zdravja, ivota bjednich žudzi zbavil.
Tomu aže vcaže vira e ňedala,
_aže z toho vadzi sprostač e dzvihala.
_
☠
(to be continued)
Literatura
_
I. S e d l á k : Andrej Čorba a jeho verovaná kronika o východoslovenskom rožníckom povstaní z roku 1831. In: Nové Obzory 12. Preov 1970, str. 369-503. (s kompletnu "Pročavu")