| Vichodoslovenske združeňe |  |
činnojsc
ľ u d z e.
f e n o m e n i.
v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi
|
Andrej Čorba Rozpravki o Chorobe Choleri a Rozbroju Proščavi vo viššich stranoch Uherske Źeme K(ristovoho roka 1831. v kratkosci spisane pre obecni v tim čaśe vzbureni Ľud ku po- kajaňu Čorba |
_  predňi ľist "Proščavi" |
Od 1784-oho študoval na prešovskim kolegiju, vec pošol do Vidňi učic śe za maľara. Po ordinovaňu u 1797-im nastupil jak evangelicki a. u. farar do Žehňi. Od 1825-oho je farar u Hanušovcoch, dze u 1831-im prežil a z vlasnich i cudzich dožicoch veršami zaznamenal vichodoslovenske roľnicke povstaňe, joho rukopis datovani rokom 1839, pozostava z dvoch časci: 1. "Hrozne a strašne rozpravki o chorobe choľeri a rozbroju prośčavi vo viššich stranoch Uherske źeme v roku 1831, v kratkosci spisane pre obecni v tim čaśe vzbureni ľud ku pokajaňu." 2. Kratki opis medzi obecnim ľudom panujucej poveri a ňemravnosci, jako najbľižše pričini zbureňa prośčavi roku 1831." Popri fararčeňu a pisaňu śe venoval i maľarstvu a historiji. Hvareľi, že bul človek scižadoscivi a energicki.
Počatek chorobi Choleri i rozbroju proščavi v Zemplinskej stoľici
I. ROZBROJ V TREBIŠOVE I CELIM JEHO OKOLI, S PRIPRAVAMI K ŇEMU
Rok tiśic osmisti tricati perši bul,
_
kedi śe ten chir zli a prehrozni počul,
že taka choroba idze od Indii,
_
chtora veľo ľudzi zmorila v Persii.
A že ona prešla ztamadz k Erivaňu,
_
dze veľo Moskaľe popadaľi na ňu.
Ona s Moskaľami vše maširovala
_
a s ňima do Moskvi vjedno vandrovala.
Tam ňemilośerdňe ľudzi harduśila
_
a veľo tiśice do hrobu driľila.
Ňejeden śe teraz s praceľom svim vital:
_
"A jak śe maš, bratu?" jeho śe opital,
v naremnosci spadnul, ňeznal, co śe stalo,
_
ze zdraveho cela dušu mu vihnalo.
Prave śe v tim čaśe i to prihodzilo,
_
že śe veľke Poľsko šicko poburilo.
Moskaľe z Varšavi behom ucekaľi
_
a šickich za Vislu Poľaci zahnaľi.
Strach, bjeda a psota všadzi śe harnula,
_
nebo už i v Poľsku zla choroba bula.
Ňejeden povedal: "Tam morila včera
_
a už je dňeś u nas ňeśčesna choľera."
Moskaľe, Poľaci od meča padaľi,
_
z chtorich veľo rožňe i choľeri klaľi.
Ona život vžala i Konštantinovi,
_
ve znaki śe dala tjež i Dibičovi.
Ňeplacil tam titul kňižeca veľkoho,
_
aňi generala tjež Zabalkanskoho.
Už i v Galicii čudo porobila,
_
i z našoho vojska veľo pomorila.
Strach, śerca trešeňe i nas popadaľi,
_
že śme śe dze podzec v tej bjidze ňeznaľi.
Pisaľi novini, kľevetaľi ľudze,
_
každi vidzil, že to i tu barz zľe budze.
Šicko s pridavkami ľudze hutoriľi,
_
mudrich ňesluchaľi, ľem blaznum veriľi.
Z tich pľetkoch hamistvo take postavalo,
_
že śe od zlich ľudzi, zle śemjačko śalo,
že śe kraľ chudobe često ukazuje,
_
a že Moskaľ ku nam tuho maširuje.
Že to ňe choľera, co to povedaju,
_
aľe že panove praški zadavaju,
abi vimoriľi prebidnu chudobu
_
a od śe zahnaľi vojensku čežobu.
Tak čort tu porobil veľike bludarstvo,
_
takže už ňemalo žadnej viri paňstvo.
Darmo kňez pokaňe, pan na panske kazal,
_
darmo solga-birov to a to rozkazal,
zo šitkich stran bjeda hrozna śe vaľila,
_
bo tu i choľera śe už pribľižila.
Ňič tu ňeplaciľi hranične kordoni,
_
ňič ňeosožiľi rozkazoch pohoni.
V najľepšim porjadku ňeporjadek śe stal
_
a sprostak v svej vire potužeňe vše bral.
Že to vera šitko ľem paňstvo provodzi,
_
že ono, ňe inši, na životu škodzi.
_
☠
_ked śe sprosti ľudze vjedno poschadzaľi.
Na draźe dzekoľvek, jak običaj maju,
_dze śe v karčme radzi ponadpopijaju.
Tak śe stalo v karčme u žida jednoho,
_v Zemplinskej stoľici kačmara zvlašnoho,
že śe tam o vecoch terajšich shvarjaľi,
_a co slišno v śvece, sebe povedaľi.
Pan birov tjež tom bul, i s kiš-birovami,
_so svima veľoma panami šovgrami,
tam buľi tjež ľudze všeľijake cudze,
_každi ľem to hvarel, co to s nami budze.
Pan birov pripija a poslucha reči,
_až tjež na ostatku i on sam priśveči:
"Dobre mace, šovgre i kiš-birov s vami,
_že ňedobre budze so šitkima nami.
Moja hlava ňezna, co robic ma z toho,
_co śe hvari, robi, dzivnoho a zloho."
"Cože?" šovgor začňe, "ňeznace, co robic?
_Ked vas chceju zmoric a jakobi dobic?
Už v Košicoch travja doktore s praškami,
_virce, že tak śe tjež prave staňe s vami.
A preco naš kasnar do farara chodzi?
_Že jeden druheho travic nas navodzi.
Šak i doktorove ňedarmo behaju
_a praški naśilu do ľudzi ciskaju.
Preco i panove od nas ucekaju?
_Preco majetnosci svojo zochabjaju?
Jeden z kiš-birovoch do reči mu stava,
_s fľašku pripijajuc do ruki ju dava.
"Napime še", hvari, "Miľu Strunku, toho,
_bo ňezname, či zaś budzeme pic z ňoho.
Šak zna i pan birov, co nam povedaľi,
_to, žebi sme hrobi až pod ľesom braľi.
Z valala na valal varti zakladaju
_a že i kosceli zavru, povedaju."
Šogor začňe znovu, pretarhňe mu bači
_a poveda, že śe jemu to ňepači,
že śe chova zmarti bez kňeźa dzvoňeňa.
_Pri tich šickich vecoch až śe rozum meňa.
_
☠
_a o takich vecoch veľo mudrovaľi,
prehvaril k ňim človek, od kadziś prichodzi:
_"Čujem ja vaš diškurs o tim, co śe vodzi.
Ja už vistal veľo v cesce z Gallicii,
_bo som muśel śedzec i v kontumacii,
bo śe všadzi boja, že ľudze padaju,
_aľe virce tomu, tam panoch ňelaju,
tam žaden ňeveri na to praškovaňe,
_bo to ňeveriľi, ľem hlupi pohaňe.
Co bi vas tu kňeztvo a paňstvo morilo,
_pomiślice sebe, jak bi prez vas žilo?
A dze bi śe vźalo teľo ukrutnosci,
_abo ku otrave jedu tak v hojnosci,
žebi šicke studňe, jarki zasipaľi
_a vam na živoce poddanim zastaľi?
Že porajdki robja, to kraľ rozkazuje,
_že o vas, chudobnich, jak ocec pečuje.
Ľem vi śe verchnosci i Bohu poddajce
_a take miśľenki v svej hlave ňemajce.
Šak i ked predtim tjež mori śe bľižiľi,
_tjež take porjadki všadzi śe robiľi."
_
☠
_Sto hromuv do jeho ňech uderi pari!"
Tak jeden z pijakoch o stul bil a zalal
_a potim povedzil: "Tu je cali valal!
Ta mi ľepši zname, co śe u nas vodzi,
_jako ti, hamišnik, zo śveta prichodzi.
Ti trimaš s panami, jako poznavame,
_ked chceš, hňed mi tebe tu mudrosci dame."
_
☠
_bo śe i za sebe tjež, ňeborak, boji.
Vźal toho človeka od pjanich na stranu
_a ukazal mesco, kdze mal svu ochranu.
Potom i śedlaci śe porozchadzaľi
_a dzeň pri dňu piľi a radi trimaľi.
_
☠
_ked mňe selzi z oči, pirko z ruki ľeci?
Zemplinske pažice, prekrasne rovňini,
_jak vas preľetaju presmutne novini,
tam v tim krasnim kraju, dze Topľa s Ondavu
_śe zľeva, Laborec s vodu bistro zdravu
s druhima potoki do Bodroga vpada,
_tam, tam v źemi pulnej stanula śe zrada.
Tam choľera veľo žaľe porobila,
_kedi śe tatarsku drahu tam zbľižila.
Šak ona prave tak, jak hrozne Tatari
_zmordovala ľudzi, zložila na mari.
"Ava!" tam śe dzivom veľikim volalo,
_co śe s teľim ľudom tak naremňe stalo.
Tak, jakbi už prave sudni dzeň nastaval,
_taki krik, ľarma, plač, obecňe povstaval.
Ach, až zunovaľi plakac a dziveľi,
_pretože poradzic sebe ňevedzeľi.
I kamenne śerca žaľom śe pukaľi,
_ked śe mertve cela na vuzkoch zvažaľi
ku jame, dze vecej buľi porucane,
_a tak na žalostni spusob pochovane.
V tim aľe ňebulo inakšej možnosci,
_bo každi dzeň marľi ve veľkej hojnosci.
Mohlo śe stac ľehko v tim smutnim spusobe,
_že i zaumarti pochovan bul v hrobe.
Jak śe s jednu stalo, chtoru ňeschovaľi,
_že jej celo vcaľe psi poroztarhaľi.
Miserikordian jeden śe zmiloval,
_jej kosci pozbiral a sam jich pochoval.
_
☠
_tovaristva všadzi śe poturbovaľi,
remeśeľňik ňemuh svuj tovar odpredac
_a chudobni človek kus chľeba zahľedac.
Predňovek bul čežki a z ňoho veľki hlad,
_v chtorim vilačňeti ňejeden človek spad.
Najhorši žebraci, bjedaci obstaľi,
_nebo śe jim všadzi drahi zarubaľi.
Śvet śe tak premeňil, jakbi śe prevracil,
_ňejeden v uzkosci rozum, život stracil.
Dobra verchnosc chcela odstraňic tie rani,
_aľe śe ňemohľi vlhľedac ochrani.
_
☠
_žadnemu na miśeľ tu ňeprichodzilo,
že to boska ruka hrišňikoch tak bije,
_bo že śvet v prehroznej bezbožnosci žije.
Už śe mira zlosci ľudskej zverchovala,
_preto śe na rozkaz boski presipala,
jak perša rodzina pre hrichi stopena,
_Sodoma Gomora pre zlosci skaźena,
tak tjež i terajše ňeverne pľemeno
_muśelo buc z veľkej častki zňivočeno.
_
☠
_tam, dze hojne zbožje včašši dozrjevalo.
Šicko śe bohatstvo v tim roku zrodzilo,
_dze śe ľem po poľu oko obracilo,
pšeňice jak haje, trava śe vaľila,
_aľe tota hojnosc ľudzi ňecešila.
Tam mlade dzivčata sebe ňeśpivaľi,
_bo za ňima chlapci snopi ňevjazaľi.
Dzeže buľi oňi, dze śe rozľetaľi,
_že na poľu pracu svoju ňekonaľi?
Čežko, spravdi čežko novi chľeb dožiľi,
_aľe ho všetečňe v zkaźe zochabiľi.
Ach, zufalstvo hrozne bulo na pričiňe,
_že śe to tak vedlo v ňeśčesnej hodziňe.
Zufalstvo, aľe tjež hluposci pre vražki,
_že pre jedovate umiraju praški.
Preto śe od praci šickej odcahaľi
_a všadzi śe chlopi v hromadi schadzaľi.
Richtare už inšej roboti ňemaľi,
_ľem, že valal vjedno s pohrozom zhaňaľi.
Ženi kľevetňice mužoch nahvarjaľi,
_žebi śe otravic s praškami ňedaľi.
S vodu ňevariľi, aňi z ňej ňepiľi,
_abi śe ľem dajak z ňej ňeotraviľi.
A ked tak daľeko zašľi v svej hluposci,
_ňemohľi śe skrocic v svojej veľkej zlosci.
Sprostaci už vecej radi ňesluchaľi,
_ale jich v paľenki najvecej hledaľi.
A ked tak hovedske radi nazbiraľi,
_aňi viššu verchnosc v ňičim ňesluchaľi.
_
☠
_a na zbice panoch hrozňe ozbrojila?
To nam ukazaľi prehrozne prikladi
_a jich ňeslichane pohanske ukladi.
Aľe śe chce ozda ten človek opitac,
_chtori budze hrozne tje opisi čitac,
dze śe perša burka prośčavi počala,
_a jake porjadki zo svej radi brala?
Zo Svatej Marii bjeda pochadzala,
_chtora śe široko v tich stranoch rozśala,
v dzevetnactim juli v Košicoch śe stala,
_prave v tarhovi dzeň, vir, ľarma ňemala.
Bo ked tam Lehocki, feľčir dobre znami,
_v choľere ratoval znamimi ľekami,
dachtore na pľacu od ňich umiraľi,
_na co śe tam veľo ľudze pripatraľi.
Hňed dachtore blazňi sebe uveriľi,
_žebi ten Lehocki i druhe traviľi,
dze, kebi ten feľčir śe ňebul odvracil,
_pevňe bi bul život v tej burce utracil.
Tota ľarma śe tam, pravda, ucišila,
_aľe skrz prichodzich v chiru rozširila.
Zo Svatej Marii tam tjež v ten čas buľi,
_rozpravjaľi všadzi, co v Košicoch čuľi.
Na to tam choľera śe už zbľižovala
_a v Séč-Keresturu verchnosc na tim stala,
abi śe zemreli v choľeri chorobe
_chovaľi v obdaľnim od valala hrobe,
skrz co śe tam sprostač nateľo zburila,
_že hňed komisara preto ulapila.
Jak on śmi ľud travic, chto mu doślebodzil?
_Ľem dobre, že pľeban jeho viślebodzil.
A zatim o dva dňi Mohaczy Ludvika
_i v Svatej Marii ta hluposc veľika
kasnara do strachu veľkeho nahnala,
_bo i jeho sprostač preto tjež zlapala,
že i on ľem klame, že ľudzi ratuje
_a on s tim fortiľom bjednich otravuje.
Preto až do Košic išľi na žalobu,
_že jich s jedom travja a robja čežobu,
abi veľkomožni pan biskup, jak pan jich,
_ňedopuśčil robic ten preukrutni hrich.
Chtore inštanciu totu odnašaľi,
_všadzi o Mohačim ľudzom rozpravjaľi.
I do Žipova tjež ten chir donašaľi,
_dze, do Košic iduc, v nocľiku zostaľi.
Z tej reči blazňivej hňed dzivka hvarela,
_že žida do studňi jed rucac vidzela,
o čim, chto ľem počul, bežel do hromadi
_a každi śe hňeval na jedovo zradi.
Komisar Lörinczfy i židak zlapani
_a pre praški ostro examenovani.
Lörinczfy barz biti k tomu śe priznaval,
_žebi k poratunku praški ľudzom daval,
ňe abi dakoho on s ňima otravil
_a zdravja, života bjednich ľudzi zbavil.
Tomu aľe vcaľe vira śe ňedala,
_aľe z toho všadzi sprostač śe dzvihala.
_
☠
(to be continued)
Literatura
_
I. S e d l á k : Andrej Čorba a jeho veršovaná kronika o východoslovenskom roľníckom povstaní z roku 1831. In: Nové Obzory 12. Prešov 1970, str. 369-503. (s kompletnu "Proščavu")