Muzična ňetradična paleta
Zdroj: MAK 2/2009, str. 18-20.

CD zos MAKom, audio i mp3 kompilaciji i albumi 2006 - 2009:
MAKCD001 "Naj žije Maršal", januar 2006, audio kompilacija, 11 avtore.
MAKCD002 "MAK DEMOni", julij 2007, mp3 kompilacija, 10 avtore.
MAKCD003 "Dňovka Dekada 1996 - 2007", november 2007, audio lajv kompilacija, 15 avtore.
MAKCD004 "Šľidi žita" PARADOX, maj 2008, audio album.
MAKCD005 "Vojvodina calling", julij 2008, audio kompilacija, 8 avtore.
MAKCD006 "Pankrok sifon i ja" CRAZY COUSINS, november 2008, audio album.
MAKCD007 "Ňe šicko to pravda" ŽENSKA GRUPA RKPD, nov.-dec. 2008, audio album.

Vidaňa pozňejši jak Mironov članok:
MAKCD009 B r a i n l o w : Koňečno..? 2009
MAKCD011 "Strasci" Sašo Paľenkaš ....
MAKCD012 "Rozpjati Anheli" Decayin' 2012

Za ňepolni štiri roki MAK objavel 7 kompakt-diski zos kolo 40 avtorami i grupami rižnorodej muziki, od tradicijnej muziki prejg popu, roku, hevimetalu, do alternativnich formoch, jak co hardkor i nois.

"Ti sluchaš taku fajtu muziki?" zaprepasceno, či až prestrašeno svojčasovo mi še opital pajtaš, s chtorim som dzeľel kvarteľ, ked vošol do obisca a ja presluchoval tedišňi najnovši CD "MAK-DEMOni", kotri mi dal redaktor Varga. Cimer dotľa už otvoreno višvicel svoj muzični smak, kotri oblapjal dosc široki dijapazon, od standardnoho folk-treš-šmeca po sučasni globalni fenomeni tipa "nina" Madonna, co som z počatku indiferentno ňekomentarujuci vitoleroval, ňeuchodzaci do tolkovaňa mojoho zloženoho interesovaňa, ked muzika u pitaňu. Ňeveľo som aňi rozdumoval, ked som u dopitim procesu, jak co to porajeňe kvarteľu, zahnal sebe robotu, zaľivajuci s "domašňu" i sluchajuci naratu hlasno repertoar zoz spomnutej kompilaciji. Pajtašovo pitaňe mi nadriľelo prehľibene spatraňe toho ňeobvjaznoho sluchaňa, kotre na perši upečatok baržej zdabalo na vriščaňe, zviskovaňe, murčaňe jagod na muziku, hoľem u pojednostavenim pochopjovaňu toho poňaca. Dumam, že hrali ŠMZ - Šmerc Mertvich Zdochľinoch (what the fucking pleonasam?!).

RONDO

I hoč po pitaňu sučasnej muziki pri Rusnacoch zvonka uzko tradicijnoho žanru ňezaobichodno spomnuc Vladimira Malacka Padlaša, Zvonimira Kočiša Coleta, Pavla Malacka, toti mena i jich robota bi mohla išče baržej buc zastupena na MAKovich kompakt-disk kompilacijoch, hoč na totu temu višol prave perši MAK-ov CD "Naj žije Maršal" 2006. roku. Fakt, že toti takvolani ľehki noti dzeška už dostali jednu svoju samoafirmaciju, aľe aňi im tam pri tradicionalistoch, u jednim i druhim smislu, ňe mesto. O tim dakus pozňejše. Hoč ňe po ľehkich notoch, gu tim (z časci meňej-vecej realizovanim) našim "doajenom" bi trebalo učišľic i jednoho Slavka Romana Rondu, jak ozda najdošľidňejšoho predlužovača jednej do konca mejnstrim struji dagdze zoz štredku osemdzešatich (čas joho vlasnej i najkreativňejšej mladosci) ňeľem ked u pitaňu muzika, aľe i poezija i teater, dze še isti oproboval. I to už dluho potim, jak fenomenologija spomnutich osemdzešatich postala anachrone poňace, zahašene i zavaľene u svojej istorijnej zatracenosci. O čim som i spomnul, pišuci za MAKovo literaturni vidaňa. Za jednu šorovu archivu Rondov "Armiton" bi še calkom zgodno zmescel u ramikoch formata dajakoho buducoho MAKovoho vidaňa tipa "Unreleased".

KOLE

Mirko Horňak Kole zos svoju ekipu i potencijalom še najlogičňejše mohol nadovjazac na totu sirovu kreativnu liniju (paralelno s vlasnu poeziju), prave u periodze obščedružtvenej degradaciji, jak logična kapika nadovjazovaňa za naichodzaci trendi. Nažaľ, na tim i ostalo, a možebuc mohol vecej porobic za sebe... Všeľijak ostava, medzi inšim, po mojim dumaňu, joho efektni priklad udatnich i ňekaždodňovich zlučovaňoch tradicijnej špivanki, osučasňetej prez moderni aranžmani ("A dze idzeš, Helenko"), jaki som zamerkoval ľem pri Ľudich Kravoch na kompilaciji "Vojvodina calling". Zos tim Kole u maniru višmejovaňa i ironizovaňa valalskich ruskich stereotipoch (co mu običaj u poeziji, humoreski i skoro všadzi) porobel vecej, jak co še ozda sam nazdava. Joho kompoziciji zastupeni až na troch MAKovich kompilacijoch: "Maršalu", "Demonoch" i "Vojvodina calling", jak i performovaňe "Dňovki Dekadi".

PAĽENKAŠ

A každa robota, ta i umetnosc i muzika, vimaha pravdivu i podpolnu pošvecenosc i vitirvalosc. Tu prepoznavame jednoho Sašu Paľenkaša, kotri ňedemoralizovano driľa už rokami svoju pripovedku, a kotromu u MAKu 2008. roku višol solo projekt "Šľidi žita". Za priklad, o jakej fajti vitirvalosci slovo, naj ľem spomňem, že to človek, za chtoroho znam, že z Ruskoho Kerestura na EXIT prichodzi za dajaki dva i pol hodzini prez chotari na bicigli. Budzce ščiri, ta rozdumajce sebe, či možece na paľcoch jednej ruki načišľic šickich, chtorich še možece zdohadac, že bi buli porichtani zviťažic take daco? Paľenkaš jak avtor najzastupenši na MAKovich CD kompilacijoch ("Maršal", "Demoni", "Dekada", "Žito", "Vojvodina"). O Paľenkašovej tvorčosci budze išče nahodi davac komentari, poneže, jak hvarim, ňe slovo o jedno-dvojročnej kulturi. Osobňe, calosno jak komunikacija mi še najvecej pačela MAKova "Vojvodina calling", kotra višla u specialnim vidaňu, predstavenim na EXIT 08, pre dorobenši aranžmani i žanrovsku rižnorodosc, preširenu na kulturno-geografske okružeňe Vojvodini.

DEMONI

Fenomenologijno, zaš ľem, z mesta me najvecej rušeli MAKovo "DEMOni", kompilacija vidata za Pakt Rutenorum u periodze medzi "Vodovu Festom" i "Dňovku" 2007. roku. Prave voni dokazuju, že keľo muzika u funkciji mladežskoho buntu, ňeška ľebo u ostatňi čas, efektňejša od literaturi u svojim družtveno-socijalnim angažovaňu ľebo manifestovaňu, poneže ista u vše vekšej defanzivi, co še ňeraz dalo konstatovac. Možebuc i pre univerzalne rozumeňe expresiji notoch, t. j. špivaňa i muziki, dze voobšče ňevažne, že keľo jej avtore poscihli u svojim koňečnim muzičnim angažmanu. U pravej chviľki na pravi sposob tot fenomen postal "pocahujuci cvenčok" dzvihaňa adrenalinu sluchačom i patračom, kratko i efektno za dati moment i mesto, co še literaturi čežko može udac na taki sposob, hoč vona pretenduje zos svoju funkcionalnoscu na dluhši rok tirvaňa.

ZABIVAŇE MLADOSCI

Šickich totich chlapcoch (meňej i dzivčata, hoľem co še sceni dotika, a baržej jak publika), co vidavaju toti besi zoz sebe, vreščaci naratu až da jich rozňeše, co mi ozda može buc porovnujuce ľem zos artikulaciju žertvoch mučenich u konc-lagroch (zos arsenalom "samoviražovaňa", dze ozda najcharakterističňejša tkv. šutka) - pochopjujem jak introvertni dzeci, zoz kotrich kedi-tedi mušelo vibuchnuc toto, co bi Artur D'anov krescel jak "primal scream". Dluho som ňepochopjoval i čudovalo me stanovisko jednej poznaňici, čijo slova počitujem, kotra tverdzela, že "i ja na dajaki sposob panker, ľemže som toho ňesvidomi". Pokľa som vloňi ňeodpatrel (polu)dokumentarni film o Sex Pistolsoch, dze Roten či už pokojni Sid medzi inšim pripovedaju o nastavaňu panka jak socialnoho fenomenu, a že še von trafel prave tedi, ked ľudze pochopeľi, že ich sistema sprevedla, a voni nadumali reagovac. Poneže i mi tutejši mali jaki-taki establišment (širše, či uzše patrano), jasňejše vecka pochopic, že preco prave dzevedzešatich i na taki sposob sme mali podobni "vox populi", odnosno preco še trafel prave taki viraz reakciji bunta tich takvolanich "pookradanich generacijoch". O tim išče budze bešedi, poneže še tu trafelo najextremňejše "zavijaňe" ruskej (i ňeľem ruskej) mladosci. Pametajce, co som hvarel.

ŇE ŠICKO TO PRAVDA

Šicko u šickim, MAKovo sedem kompakt diski predstavjaju žanrovsku rižnorodosc, ňevijednačeni kvalitet zňimkoch u najvekšim slučaju, šicko sirove i masne, preto i avtentične i drahocine tak už jaki časi stichijni buli naš skarb z mladosci, ta či za Kanadu, či obšču buducnosc, jaka už ľem hodna i ma buc... Prave ked tim pantľikom hroželo, žebi jich pojed červotoč času či zabuce, vitvoreni tot multimedialni samizdat. Jak priklad za budučnosc krasne sotrudňictvo medzi MAKom i rusku redakciju Radija Novi Sad, okreme na kompakt disku najmladšej pank grupi Krejzi Kazins, čij mini album "Pank sifon i ja" višol koncom 2008. roku. Donajposle taki sotrudňictva funkcionuju i medzi muzičnu redakciju RNS zos Muzičnu mladežu Novoho Sadu (ňevažno, že tu slučaj klasičnej muziki), a čkoda, že še taka simbioza ňeudala pojednac zos Televiziju za realizaciju video i TV zňimkoch zrodnich publikacijoch, o kotrich bešedujeme, časc viňimku spota grupi Paradox za spomnuti EXIT 08.

Ostatňi kompakt disk, Ženskej grupi RKPD (Ruskoho kulturno-prosvitnoho družtva) "Ňe šicko to pravda", predstavja fini kontrapukt šickim hevtim baržej spontano organizovanim špivankom i hraňom z našej ruskej muzičnej archivi i calkom korektne namahaňe nachodzeňa mesta pri sluchačoch ňe nateľo prichiľňich tradicijnich interpretacijoch.

Kňižki z ediciji "MAK-OFF"
Zdroj: Švetlosc 1/2009

MAKoff1 - Trilogija. Novi Sad 2006.
MAKoff2 - 9 ribi. Novi Sad 2006.
MAKoff3 - Obecana žem. Novi Sad 2006.
MAKoff4 - Ivan Meďeši: Chtoška od mňe dvoch ňenormalni. Novi Sad 2007.
MAKoff5 - Mirko Horňak Kole: Chto ostatňi čači. Novi Sad 2008.
MAKoff6 - Nataša Rehak: Ošmichi / Osmesi. Novi Sad 2008.

Vidaňa pozňejši jak Mironov članok:
MAkoff 8 - 11 autore: FRAME. (Mak 06/2009) "RS" NS 2009
MAKoff 9 - Saša Paľenkaš: Pred nami. (MAK 04/2010) "RS" NS 2010
MAKoff 10 - J. T a m a š - zost.: Dzeci z urbanoho humna - Antologija literaturi generaciji 1990-2010. "Ruske slovo" Novi Sad 2010.
MAKoff 11 - Miroslav Zadrenko: Ňenormalne/Ludilo. (MAK 01/2011) "RS" NS 2011
MAKoff 12 - Ivan Meďeši: Špaciri po spodku dunca. "RS" NS 2011

U periodze krizoch šickich možľivich fajtoch i vaľaňa obščich družtvenich vrednoscoch, čijo sme istorijni švedkove (i žertvi?) jeden z hromadi pošľidkoch takoho fenomena možľive konstatovac i na plaňe tutejšej ruskej pismenosci. Z tej nahodi bi bulo preobsjažno analizovac preduslovija, chtori u predchodnim viku mohli buc tolkujuci faktor (abo jeden z ňich) za aktualni stan, na koncu, o tim veľo povedzene i išče bi še nadosc malo povesc. Jeden text podobnej obsjažnosci započati na totu temu rucel som do šmeca, pochopjujuci, že še možem ľem mervic zos šickima tima anachronima strukturami, co nam še maligno nakalameli/zrosli zos kulturnu institucionalnoscu, transformujuci ju do obščesocijalnej kategoriji, a co ňe tema (hoč bi trebala buc) tej staťi. Zos prešloscu jest poradi, co bi poved Biľanski, aľe ňe teraz i ňe na taki sposob. U tim smislu obkerujem i našich "klasikoch", co nam buli (polu)obovjazna lektira u obrazovaňu nasuščnim, nacionalno-menšinskim. Koňečno, medzigeneracijni vakuum, co še dotika deficita avtorskich menoch narodzenich 60-tich i 70-tich rokoch, ľem doprinoši faktu, že nova tvorča generacija barz čežko (ked že voobšče i može) zaprovadzuje dijalog zos staršima afirmovanima pisateľami.

Jeden z ilustrativnich prikladoch (ňerachujuci hevti poluintelektualno-ideologijni i druhi sujetni sperdaňa na bokoch "Literaturnoho" i indzej našich afirmovanich avtoritetoch) še trafel štredkom 90-tich u čaše "Dudaškovej eri": spominajuci keresturskich "Smargeľsoch" jak avtentične, žridlove zbuvaňe, vredne uvahi, u smislu anarchističnoho reagovaňa na šicko, co predstavja(lo) "establishment" u tot čas (ta i ruski kulturni instituciji), zorval som (ňe)narokom jeden konflikt. U tedišňich polemikoch medzi dumam že Koletom i Štefanom Hudakom prišlo do generacijnoho ňeporozumeňa, jak i daskeľo roki pozňejše medzi Biľanskim i Kolbijom, hoč verim, že i jeden i druhi našo starši panove calkom dobronamirno sceli zaprovadzic jeden ščiri dijalog, na chtori dumam že chlapci ňebarz (buli) zviknuti. To ľem hutori o medzigeneracijnej ocudzenosci, chtora še u medzičaše tak strašno odražela i u tim pohľadze. Šicko toto, co še posle hevtich "suicidnich trojich" (Vesna Papuga, Julijan Naď, Zvonimir Ňaradi) zbuvalo, predstavjalo (uhlavnim) zapožňeti (neo)romantičarski retro viraz, charakteristični za lokalni prosvititeľni period išče hinto. Rondo možebuc bul ostatňi zos svoju mejnstrim-kvazi-rok brešucu poeziju "a la Ribľa Čorba", kotra nahadovala dajaki premenki, aľe tu už bul koňec naširoko subvencionovanoho vidavateľstva, a von sam ňenapravel nužni vikrok gu osučasňetomu virazu. Z druhoho boku, jeden "dorobeni" i prešvečľivi Ďura Hardi še dal do nauki, na čkodu literaturi. Veľi druhi mena, co avtorski šľidzeli "Veľki kolaps" u družtve na počatku 90-tich rokoch, ňerozvili svoj pisateľski potencijal do konca (Kolbi, Varga, Kole, Markovič, Sopka, Vinaji, Parvati...). Dajedni našo mladi intelektualni mena konvertovali do novinarstva, a vekšina bula primušena radikalno rozkrescic zos iluziju hľedaňa svojoho mesta u isnujucich ramikoch ruskej "pismenosci".

Za cali tot čas u teatre som zamerkoval daskeľo ošvižujuci osučasňeti slučaji: svoječasovo prijemne ňespodzivaňe bul suboticki "Forgov" (nažaľ, posle odseľovaňa pari Hajdukovich do Kanadi, jak hlavnich nošiteľoch projekta, teatralni miheľ še, keľo znam, zahašel) i dakus aktualňejši Šiďaňe, pozberani kolo agilnoho i inventivnoho režisera Cvjetina Aničiča. Co še literaturi dotika, u ostatňej chviľki, za života, jak lebedov špiv, Papharhaji exkluzivno "voskresnul" Joakima Budinskoho (psevdonim A. H. Biľanski), ľemže bi bulo vecej jak ironično o tej temi na tim mesce bešedovac jak o novej (mladej?!) ruskej literaturi (o čim i sam Biľanski za života pofrantoval) i pohotov, že nam obidvome našo pisateľe u medzičaše "passed away"…

Očihľadno, že u tot čas chibel i jeden kontext, prez kotri bi še adekvatno plasovala, realizovala tota tvorča literaturna energija. Možebuc i preto, že ponuknuti sposobi objavjovaňa ("Švetlosc", "Literaturne slovo", "Struni šerca", "Žridla", ta i do konca avtokratski vodzeni Papharhajov "Kult"...) predstavjali, jak raz to Šanta udatno i točno konstatoval (či parafrazoval), tkv. - "prežitu formu", ta bi, jakbaču (skladame še calkom zos tobu, Mikolo), hľedac dajaku novu. Fanzini, z druhoho boku, zaš (jak "Hlas rektuma", npr.), ňezažili u miri, u kotrej bi funkcionalno potrimali širši literaturni formati.

Toto, co Boris Varga jak redaktor "Mak"-u i porušovač ediciji "Mak-off" robi, keľo še mi vidzi, predstavja najudatňejše probovaňe (ked že ňe i realizaciju) tej hľedanej alternativi. S ohľadom na specifične obrazovňe, ta i robotne iskustvo (ňezňevažujuci tu i sam prirodni talant) u jednim širšim kontextu zvonka našej tutejšej hermetično-xenofobičnej realnosci, taki rezultati bim i občekoval. Najimpresivňejše mi, že u ramikoch jednoho medija pozberana vekšina (abo hoľem značňejši) kreativnej tvorčej mladosci (muzično, literaturno, podobovo... ta až i fenomen navijačoch - "Dzivi šviňi", jak svojerodni recidiv sporta u lokalnich ramikoch). To všeľijak ňe male podňace i, keľo znam, to poteraz ňichto ňeporobel.

Hoč pravda, že mi i same podňace pokus "Post festum". Muzično, nasampredz, pre stari kompilaciji, a vec i literaturno. Pokľa za dajedni mena (Meďeši, Dula, Papuga...) idealna chviľka za vlasne objavjovaňe, za dajednich druhich už dakus pozno, dok še dajedni šviži mena (išče vše) ňe"etablovali". Všeľijak to ňe Vargova vina, poneže to pitaňe kvalitetu, na kotri von, jak na koncu aňi ňichto druhi z nas (bojim še), ňemože mac dajaki (inspirujuci) upľiv.

U samim korpusu objavenich kňižočkoch mame, nia - jeden retro zborňik (Kole), jak dorobenšu formu Rondovoho stilskoho virazu, potim calkom originalnoho Šukera, kotri ma najľepši preduslovija zos vlasnim kapacitetom za daľšu afirmaciju, co mož obačic i z Tamašovej recenziji, šľidza "9 ribi" s cikavim, originalnim konceptom - šumni prehľad našej mladej ženskej poeziji ? co predstavja i širši trend u ňeškajšim kreativnim či vidavateľnim švece. Triologija (ked bi še ju tak mohlo navolac) Vinaji-Ribovič-Meďeši pokus ňezvičajni avtorski amalgam, aľe všeľijak šorova (a okreme uspišna!) kompilacija, o čim švedoči i "Mendo" zgazdovani od "našich u švece" hoč, po mojim, jest tu sigurno i dajedna druha kňižočka, kotra bi to zaslužela hoľem jednak, ked ňe i baržej. Rehakova, jedna zoz "9 riboch" u ediciji, ma i vlasne okremne vidaňe poeziji, z dobrej miri jak došľidni predlužovač romantičarskej tradiciji (kotrej veľka vekšina dzivčatoch prichiľna, u tim slučaju) - i tu veľo vecej vianalizovano-povedzene prave u prikazu/recenziji za zborňik.

Koňečno, "Obecana žem" mi najudatňejše vidaňe i moj favorit, okreme pre (zadatu?) temu, na kotru ľudze interesantno dali svojo odviti/rozdumovaňa, hoč mi še vidzi, že tu i tam chibi širše obhruntovaňe, jak i dakus vecej osobnoho iskustva za taku vimahajucu temu. To še s časom da pošoric i prisc na svojo mesto, pokľa ja osobňe najzastaranši pre sam jazik i očihľadne hubeňe ruskej lexiki. Ňescem veric, že nam najudatňejši texti u budučnosci budu prispodobeni prekladi na ruski, prezviskoch jak Markovič, Kovačevič, Perkovič... poneže im tam jakaš jich baba bula Ruskiňa. Bojim še, že ňemame ňijaki alibi popri jazika (jak Židzi, npr.), a teraz ostatňa chviľka definovac sebe jak dajaku okremnosc.

Od šickich avtoroch Šuker najudatňejše urucuje/chasnuje archajizmi s šorovim čuvstvom, dze im mesto, hoč i "trepe" serbizmi kedi god mu še to vidzi zgodno, odnosno, ked mu alternativni konstrukciji po ruski zdabu štučno. Za joho sperdaňom stoji obdumana ideja (obratni proces od Koletovej logiki, co idze po grotesku, nonsens, jak cemna uľička). Šukerov "dadaistični" manir še bavi zos slovami, žebi došol po prešvicujuce obachtovaňe ("Čitateľu - p...o jedna!"), Kole, zaš, teoretizuje, kritikuje, breše, hoč dumam, že traci moc i interes za premenki i rozvoj. U stvari, jak ked bi joho viraz u literaturi i poeziji bul spoza dajednich (primarňejšich) stvaroch u živoce - muziki, npr. - vidzi še mi. Papuga genijalno odhadnul problem Rusnacoch (jeden z krucijalnich), hoč dumam, že še ruski "Makondo" už oddavna nahaduje z Markesovej literaturi, jak obšče mesto z npr. predvojnovich kazaňoch pokojnoho charizmatičnoho o. Makaja, ked u valaľe bulo kolo 300 starich legiňoch. Petička za odvit na temu. Lenovo holistične obdumovaňe poňaca "dom", a na urovňu spatraňa premescaňa zdrav(š)ej ruskej tkaňi do Novoho šveta ("Dom tam, dze rozum" - ha, ha!), dava alternativu Papugovomu vidzeňu "zachrobačňetoho" stanu, jak ho von tu i teraz vidzi. Žebi vec raz u tamtej Kanadi jaka-taka ruskosc prežila, pokľa simboli atavizmoch jak co Kerestur postaňu coška jak Židom starozavitni švičňik, odnosno "poňace Horňici" nam tutejšim. Poneže sme (zaš ľem) keľo-teľo evoluirovali od pšej svidomosci (ňe nateľo i suďbi, nažaľ). Vaňa Dula suvereno napreduje zos svoju dumku, kotra prichiľňejša nauki jak literaturi, aľe všeľijak impresivno oblapja širši korpus tezoch, jak co sme zvikli u vičitovaňu textoch tej fajti s podpisom našich avtoroch. Siniša ma retoriku mňe najbaržej po smaku, dostojnu peršoklasnim akademskim polemikom, ľemže pre joho došľidno sprični radikalizem joho status cerpi. Meňej pre valalske zachribtje ľebo ňedostatok diplomi. Čkoda. Hoč verim, že joho urodzena intelektualnosc nadrošňe krizni rozvojni procesi u formovaňu identiteta, pokľa pre vlasnu kompulzivno kreativnu prirodu vše budze mac co napisac i povesc.

Paralelno s aktualnim diferencovaňom rusnactva jak okremnoho identiteta (od čislenšich i organizovanšich, poved bim, okružujucich narodoch) u štredňej Evropi (odkaľ sme), značne zavžac odredzene stanovisko skorej, jak co tu maločisleni i odchodzaci (koj do cudzini, koj na hevtot švet) skapeme. Jeden zoz sposoboch, zvonka prežitich folkloristično-ideologijnich maniroch, to i misija, kotru oprez Šveta, samich sebe, našej prešlosci, terašňosci i budučnosci (no, hajd, i Boha, ked scece) vitvorjuje Vargov "Mak" zos svojima provadzacima vidaňami (za co mi ňenužne povolovac še tam na hevtoho "medvedza"). Inšak ňeznam, jak bim še prikazal Švetu. Ľebo, u procivnim, co bi Vinko poved - "Zochabce še Vorchola!"

Andersenovej
redakčňe upraveno, zdroj: Frame. Poeziji jedenac avtoroch. MAKoff8, "Ruske slovo" Novi Sad 2009.