Význam únie pre emancipáciu východoslovenských "Rusnakov"
(K sématike tzv. etnikonov doby feudálnej)
HISTORICA CARPATICA 33/2002, str. 69-75., vichabeni začatok, o akciji "P"
Text štúdie bol 3. júla 1996 referátom na konferencii, konanej k 350. výročiu užhorodskej únie v Michalovciach.)

••

Trvanie cirkví na mŕtvom jazyku býva argumentované autenticitou učenia, ktorú živý jazyk, meniaci význam slov, negarantuje. Zmenu významu slov si človek neuvedomuje, pokiaľ ju prekonáva s uzavretým prostredím spolu. Uvediem príklad, ku ktorému najstarší určite majú analógie, no mladým je už "čudo": Po 3 rokoch pobytu v Banskej Bystrici navštívil som r. 1935 rodinu vo Veľkom Šariši. Na dvore bývalo viac nájomníkov. Na otázku matky, odpovedal som bystrickou stredoslovenčinou. Matka prišla za mnou a mi šuškala: "pitam ce, sinu, ňehutor ze mnu pred ľudzmi po česki, bo ti odejdzeš, ale mňe tu budu ľudze ośmivac". Čo neučený vsl. ľud mal za I. ČSR za "České", my to máme za "správne slovenské".
_Z druhej strany Prešova bola Soľna Baňa. Zachovala si "Protokol prawa". Tam na str. 150 čítame záznam z 1 .júna 1829: "zlorečel ju do ruskej duši... za ten prestupek, že jest Boh jeden, jak Ruski jak Katholicki...poštrofani je: jeden funt svički".³
_Čomu pred 50-150 rokmi tu každý jednoznačne rozumel, plodili dejiny po stáročia. Keby to generácie nacionalistického romantizmu neboli presunuli z roviny náboženskej do politickej, nebolo by treba referát o sémantike v reči prameňov z doby feudálnej.
_Záujem 17-ročného študenta privatistu o východný rítus prejavuje jeho prvotina z r. 1935 (pre vedu bez ceny).⁴ Oficiálny tlak nacistického pangermanizrnu jeho záujem vystupňoval. Nádej, že predstavitelia slovanského rítu (ktorý historikovi mnoho napovedá) môžu byť brzdou onomu tlaku, posunula vysokoškoláka z Bratislavy k naviazaniu spolupráce s organizátormi Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach v r. 1942. Cenil si, že mu publikovali populárne state aj keď ich podtón bol v rozpore s vtedy oficiálnym trendom.⁵ Otázky nastoľované v Jednote (Murín, Pichonský ai.) vplývali na voľbu tém v seminároch FF. Tak pred 50 rokmi vyšla prvá kniha, venovaná slovenskej zložke vo vývoji slovanského rítu v Potisí, najmä v 7 stoliciach košickej provincie feudálneho Uhorska.⁶ Kniha oponuje teóriám vzniku vsl. živlu a východného rítu v ňom len z údajnej "slovakizácie" susedných etník v 18.-19. storočí. To nemohlo nenaraziť ná nevôľu tradicionalistov slovenských aj "ruskich".⁷
_Tradícia pisateľov dejín málo prekračuje dobu novovekých nacionalizmov (19.-20. stor.). No pramene z 13.-18. stor. odrážajú hospodársko-právne, sociálne a religijné dominanty svojej doby. Nediferencovať axiómy tej-ktorej doby, vkladať každému termínu obsah novodobej národnosti, to bolo typické pre etapu tzv. pozitivizmu v histórii. Taký nominálny pozitivizmus "nemal oči" pre podiel vsl. živlu na valašskej aplikácii výsad, známych z každého dochovaného práva sídelnej jednotky už či sa volalo "vlašským" (ius Latinorum), "saským" [švabskim](ius Saxonum) či ináč. Neidentita práva a jazyka najskôr bila voči u práv, ktoré k nám prišli zo Západu. V prostredí vyspelejšej kritiky prameňov totiž najskôr prestali dedukovať jazyk a etnický pôvod z práva "Latinov". "Gallov", "Sasov" ap.⁸ Pre prostredie zaostalejších fáz nacionalizmu je príznačná retardácia na nominalizme. Preto vo vývodoch nominálnych pozitivisiov vyskakujú grékokatolíci východoslovenskej reči v 18.-19. storočí ako v antických tragédiách "deus ex machina": náhly zázrak bez minulosti.
_Vyvodiť silne prevažujúcej väčšine grékokatolíkov v kraji existenciu až z tých storočí. keď sa ona už ako taká odtiaľ prelievala masovými vlnami vysťahovalcov na Dolnú zem od Forró a Nyíregyházy po Báčku (17., 18.-19. stor.) a do Ameriky (od r. 1840), keď odliv zemepáni nahrádzali Haličanmi ("razľiv russkoj rěki": 17.-18. stor.),⁹ to nemá logiku. Nelogičnosť nevychádza z prameňov, ale z ich interpretácie pojmami novodobého nacionalizmu. Preto má to svoju logiku, ak potomci rusnakov po 250-ročnej izolácii v Báčke reagujú na ukrajinizačný tlak časti inteligencie presne tak ako nedávno ľud v našom kraji.¹⁰ Viac ambície novodobého nacionalizmu než pramennú bázu stredoveku odrážajú aj fabuly o bezprostrednej kontinuite gréckoslovanskej liturgie v našom kraji z doby sv. Cyrila a Metoda či Veľkej Moravy.¹¹
_V tiesnivom ovzduší po sovietskej okupácii reformistického Československa [1968] využila sa medzinárodná konferencia, konaná v Prahe k 1100. výročiu Metodovej smrti, na revíziu a doplnenie údajov knihy z r. 1947. Referát v trocha skrátenom vydaní sprístupnil 41. ročník Slávie.¹² Tam poukazujeme, ako vo veciach viery nejde z aktu vládcu (ako bolo vyhnanie Metodových kňazov) vyvodiť totálnu výmenu myslí vo všetkých vrstvách, ktoré raz vieru prijali.¹³ Náčelníci staromaďarských kmeňov neboli tak primitívni, aby ničili všetko v krajine, z práce a produktov ktorej žili ich ženy a deti, kým muži koristili v ďalekých krajoch Európy - a to aj pod vedením družinikov zo slovanských kmeňov.¹⁴ Arpádovci dosiahli korunu z Ríma, patrili do mocenskej sféry nie svetskej hlavy kresťanstva (cisára), ale duchovnej - pápeža. Rímska obediencia bola oficiálna aj keď dynastia politicky taktizovala medzi Rímom a Carihradom. Uchytenie sa sázavských mníchov v Uhorsku, vyhnaných z Čiech po polovici 11. stor., dokumentuje väčšiu toleranciu "pápežského" Uhorska voči východnému obradu, než bola v okruhu vplyvu svetskej hiavy kresťanstva, cisára.¹⁵ "Rôzne obrady a zvyklosti" kresťanov v Uhorsku Rím toleroval, pokiaľ nehasli nádeje na úniu.¹⁶
_Grécky rítus sa na juhu a východe Uhorska nešíril tak zhora, od kniežat, ako to bolo za veľkomoravskej misie sv. Cyrila a Metoda. Viac oddola, od ľudových komunít. Cez misie pustovníkov, mníchov a putujúcich kňazov. Tí žili z dobrovoľných darov. Východná cirkev nemala povinné desiatky. Jej ohniskami boli kláštory. Preto ich sieť bola hustejšia ako v latinskej cirkvi, organizovanej do diecéz na čele s biskupom. S oficiafitou diecéz v kráľovstve úzko súviseli desiatkové povinnosti veriacich. Prevod veriacich z dobrovoľných darov na povinné desiatky býval ožehavejším problémom latinských biskupov (aj birituálnych arcibiskupov) ako sám obrad. Často ostával problémom aj po latinizácii slovanských veriacich, a to aj mimo Uhorska (korutánski Slovania v salzburskej diecéze). Perspektíva únie neraz nútila i pápežov, aby krotili latinizačnú horlivosť uhorských biskupov, resp. i kráľa. Hnacou silou u biskupov boli desiatky, u kráľa zámer dosadiť obľúbenca za opáta (Čo neznalosť obradu a reči sťažovala).¹⁷
_Z uvedených súvislosti vzišla známa výpoveď pápeža lnocenta III., adresovaná r. 1204 kráľovi Imrichovi: "nie je ani nové ani absurdné, že v tvojom kráľovstve slúžia jedinému Bohu v mníšskom rúchu spoločenstvá rôznych národov; možno jeden latinský kláštor pripadne tam na niekoľko gréckych".¹⁸ Bol to práve tento kráľ, čo navrhol pápežskej kúrii, aby vytvorila z kláštorov a kostolov gréckeho rítu v Uhorsku osobitné biskupstvo, podriadené bezprostredne pápežskému stolcu.¹⁹ Chcel ich tak zachrániť pred chradnutím, lebo latinskí biskupi, nemajúc z nich desiatky a iné bežné príjmy, do ich údržby neinvestovali. Ešte r. 1221 pápež Honorius II. brzdil snahu Ondreja II. vymeniť gréckych mníchov za latinských na Vyšegrade: varoval pred škandálom; ak by k zmene predsa došlo, mal sa Ostrihom [Estergom - arcibiskupstvo] postarať, aby grécki mnísi tam boli zabezpečení na doživotie.²⁰
_Pápež Gregor IX. už za "škandál a hanbu kresťanskej viery" považoval r. 1234 to, že "niektorí z uhorského kráľovstva, a to tak Uhri ako Nemci a iní pravoverní, ktorí sa usadzujú medzi Valachmi a akoby jeden národ boli s nimi, prijímajú s nimi sviatosti.²¹
_Veta už odhaľuje nielen vyostrený pomer Ríma k schizmatikom, odolávajúcim únii s katolíkmi, ale i prax užiť slová kresťan a veriaci na katolíkov. Pre kontinuitu slovenských grékokatolíkov (prv pravoslávnych) od stredoveku je mimoriadne dôležitá pápežova konštatácia, že sa v Uhorsku okolo r. 1230 formuje právne spoločenstvo "valachov", a to nielen z etnických Valachov-Rumunov, ale aj zo strousadlíkov ("Uhri"), kolonistov ("Nemci") a "iných". "Akoby jeden národ", títo "iní pravoverní" prv, "prijímajú s nimi sviatosti"; t.j. využili slobody, zaručené valašským právom (ius Valachorum), na verejný príklon k slovanskému obradu. Toto rečou rôznorodé spoločenstvo valachov následné dokumenty vyjadrujú opisom "fides Valachorum tenentes rustici": "prostí vidiečania, držiaci sa viery Valachov".²²
_Podľa nariadenia Gregora IX. mal latinský biskup ustanoviť Valachom svojho zástupcu, vikára z ich národnosti. Budúci kráľ Belo IV. r. 1234 odprisahal pred páp. legátom Jakubom, že privedie každého k poslušnosti Rímu v rámci obradu príslušnej "národnosti", lebo sám obrad v zásade nie je proti katolíckej viere.²³ Z príjmov od Valachov mal zaopatriť osobitné biskupstvo pre nich. Jadrom územia v kompetencii "mladšieho kráľa" (rex iunior), akým bol v čase sľubu Belo IV., bola jágerská diecéza. Prvé správy o Valachoch na vsl. nížine (Uh-Zemplín) sa týkajú pastierov sviň a o tých (porcorum pastores) v Beregu prejavil jágerský biskup záujem už za Ondreja II. (1205-1235).²⁴ Tohto otca sv. Alžbety exkomunikoval ostrihomský arcibiskup Róbert r. 1232. V exkomunikácii venoval veľa miesta nášmu Spišu. "Falsi christiani" tam mali poškodzovať príjmy prepošta a farárov, svetská vrchnosť ich mala chrániť a skýtať im útulok.²⁵ Termín "falsi christiani" a tradícia neplatenia desiatkov nesporne naznačuje Slovanov - poddaných východného rítu. Spiš spolu so Slavóniou ovládal na začiatku 13. storočia z Haliča vyhnaný "rex Ruthenorum". Koloman. Spoločná vrchnosť viedla k stykom sídelným aj kultúrnym. Z tohto obdobia sú tzv. Spišské cyrilské zlomky. Sú srbskou redakciou stredobulharskej predlohy.²⁶ Spiš neobišla ani (najmä pre východný rít príznačná) etapa mníchov pustovníkov. Údajov je viac (nielen MN [mistni nazov] Mňišek nad Hňilcom). Z nich je pre našu otázku dôležitý údaj o pustovni Vladka spred preloženia hraničných zásekov Uhorska na Hornáde pri Jamňiku nad Ihlov ([maď. Igló] Spišska Nova Ves): sessio heremite Walatk (1277).²⁷ Slovanské meno Vladk tu nesúvisí s kláštorom latinského rítu.
_Môžeme zhrnúť: Od všeobecných údajov o viere "Grékov" či "Valachov" a "Ruthenov", resp. "falošných" či "neveriacich" v Uhorsku - aspoň po roku 1200 - už nemožno dištancovať východné Slovensko. Prirodzene, záujmom oficiálnych kruhov nebolo vyzdvihovať odchýlky od oficiálne katolíckeho kurzu v kráľovstve.²⁸
_Nie je to náhoda, že práve z tohto územia, tu medzi Michalovcami a Vranovom, máme prvé doklady o zovšeobecňovaní propagandy, že "rusnaci" (Rutheni vo význame viery) sú jedno s pohanmi praveku, že je to stará viera pohanov.²⁹ Sama pápežská kúria si v polovici 13. storočia ešte takúto identifikáciu východného kresťanstva s pohanstvom nedovoľovala, v "rôznosti obradov" nevidela nezlučiteľnosť s katolíckou vierou.³⁰ Ak tunajší latinský klérus zneužíval post pisára na takú štylizáciu listín, aby aktualizoval svoju súčasnú propagandu, že "stara vira" (gréckoslovanské kresťanstvo) je identická s pohanstvom praveku, bol to krajový extrém, predbiehajúci postoje pápežskej kurie. Extrémna forma boja (rusnaci = pohani) sa rodí na kolbišti dvoch vyznaní, nie v kraji, kde oficiálna jednoliatosť latinského rítu nemá konkurenta. Viac ako o storočie neskôr nebolo to opäť bez impulzov latinského kléru z košického kraja, ak pápež Bonifác IX. radil r. 1402 "valachov a rusnakov" medzi "neveriacich", hoci hromadne putovali do kostola sv. Alžbety.³¹ Pamiatkou po stredovekej propagande proti "rusnakom-pohanom" (odporujúcej pôvodným i dnešným názorom katolíckej cirkvi) je ľudový výraz "prekrescic-prekerscic". Odráža tu bežnú kedysi prax katolícky prekrstiť už raz v cerkvi pokrstených.
_Existencia významu slova "rusnak" v zmysle náboženskom, nie jazykovom (ako slovo "valach"), má teda za sebou stáročia. A nielen vo vsl. kraji. Na počiatku 14. storočia jeho analógia musela byť dobre povedomá i v českom kráľovstve. Kronikár, tzv. "Dalimil", hoci ako vzdelanec vedel, že sv. Metod pochádzal z Grécka, veršoval: Ten arcibiskup Rusín bieše [bul], mši slovenski slúžieše.³² Teda Rusín v zmysle pravoslávny a slovensky v zmysle cirkevne slovansky.
_Pramene 14.-17. storočia dokumentujú v 7 stoliciach košického dištriktu sídla, dávky a s výsadami valašského práva spojenú vieru názvom Valachi-Olahi alebo Valachi et Rutheni. Oba tu ľudové termíny, valach i rusnak, sa za vysokohorskej etapy valašenia dostávali aj na sever (Lemki, Podhale) aj na západ (Orava, Zvolen, Trenčín, Morava); a to i priamo v takomto znení, ak latinský či nemecký prameň aspoň názvy osôb neprekladal.³³ No predsa na strednom Slovensku a na Morave tradujú iba názvy typu Valašský: Valaská, Valaská Bela, Valaská Dubová: Valašsko, Valašské Klobouky či Valašské Meziříčí. V tom význame (právo, dávky), iste nie bez vplyvu cirkevnej paralely významu, sa vo vsl. stoliciach traduje z oboch názvových variant sídelného práva iba názov ruský (orosz, ruthenus). Ako pri názvoch Tótkajnya, Tótkriva ap. tak aj pri MN typu Ruska Nova Ves, Ruska Voľa ap. nešlo niekdajším pánom o jazyk poddaných, ale aký druh dávok podľa akého práva im prináleží.³⁴ V najvýchodnejšom kúte Zemplína na hranici s Poľskom leží dedina, zvaná dnes Ruske. Jej úradný názov za Uhorska bol Oroszruszka.³⁵ Treba lepší dôkaz, že pánom minulých storočí hovoril prídomok Orosz - nie to isté ako rečou "ruská" dedina? Že po roku 1600 radili panstvá osady so sedliackymi dávkami k "tót faluk" a s pastierskymi k "orosz faluk" (hoci prv ich volali Valachi), je už dobre známe z vydaných prameňov.³⁶
_Pozoruhodná je ľudová tradícia na východe: ľud má tu extra názov pre duchovného každej viery. Pľeban je len u katolíkov, farar býval len u luteránov, ale popa mali nielen rusnaci, ale aj kalvíni. S tým súvisí ironizovanie samozrejmosti zvratom "Chvalabohu, že naš pľeban katoľik". Je to dávna tradícia. Už tlače vsl. kalvínov z rokov 1750-1758 majú vedľa "knežove" i pop/popove a miesto klérus "popovstvo".³⁷ Aj tlač vsl. kalvínov z rozhrania 19.-20. stor. opakuje tradíciu, že pochádzajú zo "starej viry". Pohŕdavé paganizovanie "rusnakov" a popov latinským klérom viedlo k procesu emancipácie nielen cez úniu, ale už aj pred ňou cez reformáciu. Za nútenej rekatolizácie mali ženatí kňazi bližšie k uniatom ako k celibátu latiníkov.³⁸
_Totálna moc si vždy pomáhala výchovou más k intolerancii (oportet et haereses esse). Správanie sa jedinca k nekonformným závisí nielen od osobnej letory, ale aj od masovej psychózy doby. V dobe nekresťanských náboženských bojov za "čistotu" kresťanskej viery, bola myšlienka únie cirkví pokrokom. Užhorodská z r. 1646 síce uvoľnila mocným ruky proti protestantom, ale stvorila právnu bázu, ktorej sa popi pri krivdách mohli dovolávať.
_Na dokreslenie stavu, z ktorého sa grékokatolíci (prv pravoslávni) úniou z r. 1646 chceli vydostať, emancipovať latiníkom, sa obmedzíme na dva dokumenty, jeden z archívu Levoče, druhý z archívu Bardejova. Potváranie z pohanstva, či nevery a schizmy slúžilo panstvám za zámienku obchádzať slobody, zaručené poddaným valašsko-rusínskym právom. Od únie nesmeli nútiť popa k poddanským robotám. Jej ustanovenia však obchádzali, nevzťahujúc to i na "popovičov" - synov kňaza. Kňazi si navzájom pomáhali tak, že si synov vymieňali za pomocných popov. Napr. tesne po únii, r. 1653, zastihujeme v malej poddanskej dedine Levoče až troch popov. ³⁹ Problém "popovičov" bol dlho ožehavý. Pred rokom 1709 sa ním zaoberala schôdza popov za prítomnosti "pátrov" z Jágru. Ti vymohli od Bardejova ako zemepána obligáciu, že bude rešpektovať slobodu "gruntu" gr. k. fár. Keď však vedenie Bardejovu poddanej dediny Rešov uväznilo syna miestneho kňaza, oficiál grekokatolíkov, Peter Buhovecky, to v liste mestu označil za "violenciu baržej neželi chlopi otrimuju" (chlopi = poddaní [nišči]) a hrozil, že ak "popov sin" nebude uvoľnený, musí to oznámiť "do viššich hlav".⁴⁰ Bez únie by nebolo "oficiála" pre obrad ani nádej v ochranu "biskupa jegerskeho".

•••

Úvodom sme dávali viacstoročný proces emancipácie našich "rusnakov" v cirkvi do súvisu s "duchovnou emancipáciou východnej tretiny Slovenska v povedomí národa". Oficiálne "povedomie národa" totiž poznačila anomália z éry romantizmu, aká sotva v nejakom národe pretrvala po druhú polovicu 20. storočia. Národní činitelia Slovákov v 19.-20. storočí boli natoľko opantaní snami o láske k Rusom (ktorých zblízka poznali máločo viac ako ľud od Tatier na východ), že grékokatolíkom tu zazlievali i slovenskú reč i že sa nehlásia za Rusov.⁴¹ Posledný výstrelok toho prežívali gréckokatolícke valaly za "akcie P". Slováci z vládnych miest v Bratislave chodili ich všemožnými nátlakmi "presviedčať", že sú Ukrajinci a nemajú bojkotovať ukrajinizáciu svojej školy. Ak dedina na vyhlásenie, že si môžu nahlásiť hocijakú národnosť (mysleli Ukrajinec, Rusnak, Rusín, Rus) len nie slovenskú, si písala "americkú", Slovák z povereníctva to r. 1956 uvádzal ako doklad "neuvedomelosti" a "zaostalosti" východu.⁴²
_Dokumentovať medzery v procese emancipácie len v cirkvi a u susedných národnosti, keď na proces po celé obdobie nacionalizmov negatívne vplývali aj medzery v povedomí pisateľov Slovákov.⁴³ zvádzalo by na scestie šovinizmu. K úplnosti historickej pravdy patrí oboje. Veď sebakritika dvíha národ vyššie, nie sebachvála a zvaľovanie ziel len na iných.

P o z n á m k y :

_³ Protocol Prawa Handlu Solneho. Soobaniae (1819-). Za možnosť výpiskov pred desaťročiami zo skoro 400-stránkového prameňa som vďačil riaditeľovi Techn. múzea. J. Butkovičovi.
_⁴ Halaga. O.: Sv. Cyril a Metod. Banská Bystrica 1935.
_⁵ Takmer každé číslo Jednoty v r. 1943/44 malo-historizujúci článok R. Halažského a práve tie pomohli Jednotu sv. Cyrila a Metoda po fronte rehabilitovať. Porov. tohože: Od kedy je Slovák grékokatolík. In: Kalendár Jednoty sv. CM na rok 1944, s. 53-60.
_⁶ Halaga. O. R.: Slovanské osídlenie Potisia a vsl. grékokalolici. Práce Hist. odboru Svojiny, 1, Košice 1947, resumé ruské a franc.
_⁷ Rusi - Ukrajinci v pozíciách kraja reagovali kádrovo, nie odborne publikačné. Zo zahraničných porov. Irénikon. tom 27 č. 3 (Chevetogne 1954), s. 359.
_Je príznačné, že vedec - Rumun vedel správne slovenský text knihy rozumieť a reprodukovať (Olteanu P.: Aux origines de la culture sláve dans la Transylvanie. In: Romanoslavica I. Bucuresti 1958. s. 181n). Ten istý slov. text o generáciu po vyjdení už pedagóg - Slovák nevedel rozumieť, resp. vedel deformovať tak, aby našiel zaľúbenie u autorovho perzekúlora (ideológa KV KSS). Tajlák. L.: K niektorým otázkam koncepcie dejín vých. Slovensku obdobia uh. kapitalizmu. In: Hist. Carpatica 7, 1976, s. 267-282.
_⁸ K donedávnej ešte redukcii právnych termínov feudalizmu na moderné národnosti (B. Varsik ai.) porov, autora už z 19. slor. Munnich. S.: Igló város tőrténete. Igló 1896, s. 58: a magyar, tót, olah stb. nemzetiségek, melyek a száz jogot elfogadták, egyszerűen "szászok"-nak neveztetnek; s. 72: Sőt megtőrtént. hogy egész tót falvak lettek szászokká.
_⁹ Petrov. A.: Materijaly dlia istorii ugorskoj Rusi VI. Sankt Pelerburg 1911, s. 150.
_¹⁰ "Ruske slovo" XXXXVII (Novi Sad 1992), č. 4: Mame i problemi a najvecej zoz našima ukrajinofilami, ňe z Ukrajinci. Voňi aňi za cali švet ňescu pripoznac, že su Rusnaci..., aľe na valaloch ľudze ani čuc ňescu, že su Ukrajinci.
_¹¹ V p. 6 c.d., s. 116; porov. I. kapitolu "Reštaurácia starej viry za valašskej kolonizácie" (s. 64-103).
_¹² Halaga, O. R.: Cyrilometodejské dedičstvo po príchode Maďarov, In: Slávia XL1 (Praha 1972), č. 3, s. 285-294.
_¹³ Pramene z 13.-14. stor. dokumentujú pohanské relikty od Gemera po Uh, hoci kraj bol už stáročia kristianizovaný. Porov. Halaga, O. R.: Počiatky Košíc a zrod metropoly. Košice 1992. s. 65-79.
_¹⁴ Bogal a Dursak (Družák?) v Lombardii r. 921. Liudprandi Antapodosis lib. II § 61. Porov. Počiatky Košíc. c.d., s. 73.
_¹⁵ Pastrnek. F.: Dějiny slovanských apoštolů Cyrilla a Methoda. Praha 1902. s. 138n.
_¹⁶ Výraz pápeža Gregora IX. z r. 1234.
_¹⁷ Odkazy v c.d. (p. 12).
_¹⁸ Fejér, G.: Codex diplomaticus Hungariae (ďalej CDH) II, s. 446n. Doslovne: licet unum sit ibi Latinorum coenubium, quum tamen ibidem sint multa Graecorum.
_¹⁹ Theiner, A.: Vetera monumenta Slavorum meridionalium historian illustrantia I., Romae-Zagrabiae 1863, s. 53; Fejér: CDH II, s. 429.
_²⁰ Fejér: CDH III/l, s. 310n.
_²¹ Fejér: CDH/2, s. 399-400.
_²² Napr. snem. artikul 25/1439: Item: quia quam Volachi, Rutheni et Sclavi, fidem Volachorum tenentes rustici... exercituare teneantur. Kovachich. M. G.: Vestigia comitiorum apud Hungaros... celebralorum. Budae 1790, s. 342.
_²³ Fejér: CDH III/2. s. 375n.
_²⁴ Halaga: Počiatky Košíc, c.d.. s. 259; Szentpétery, E.: Regesta regum stirpis Arpadianac critico-diplomalico I-II, Bp. 1923, 1943, č. 1267, 2123.
_²⁵ Knauz. F.: Monumenta ecclesiae Strigoniensis I. Strigonii 1874, s. 282; Wagner, C.: Analecta Scepusii sacri et profani III Posonii et Cassoviae 1778, s. 6. Porov. Slávia XLI/3, s. 293 (=p.12).
_²⁶ Tamže (Slávia XLI/3, s. 293/4.)
_²⁷ Halaga: Počiatky Košíc, c.d., s. 68, 123; porov. c. Regesta regum, II/2-3. č. 2773.
_²⁸ Pud sebazáchovy vždy nútil k únikovým formuláciám. Napr. za trestnosti náboženskej propagandy, najmä amerických sekt, unikala výmena kazateľov medzi vsl. krajom a Zaparpatím úradom ZSSR a ČSSR tým, že sa fingovala ako styk odborárov, rekreácia, návšteva príbuzných ap.
_²⁹ Mohyly nad Laborcom (Lesné - Čemerné) sú z konca doby kamennej, prechodu z eneolitu do doby bronzovej. Budinský-Krička, V.: K otázke vsl. mohýl. In: vsl. pravek III. Košice 1991, s. 96n. No pisatelia listín (kňazi) ich označili ako sepultura Ruthenorum (1254). resp. sepulcrum rutenorum (1266): ed. Nagy, Gy.: Sztáray cs. oklevéltára I. Bp. 1887, s. 11; Wenzel. G.: Codex diplomaticus Arpadianus (Bp. 1860/74), VII, s. 361. Porov. Počiatky Košíc (p. 13), s. 259.
_³⁰ Porov. 23.
_³¹ Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia I/IV. Budapestini 1889, s. 417; Wick, V.: Dóm sv. Alžbety. Košice 1936, s. 25n.: et infidelium, utpote Olachorum et Ruthenorum,... confluit multitudo. Porov. c.d. Počiatky Košíc, s. 259, 375-378.
_³² Havránek, B. - Danhelka, L: Nejstarší česká rýmovaná kronika t.ř. Dalimila. Praha 1958. s. 50 ("Dalimil", kap. 23). Cf. Halaga: Počiatky Košíc. c.d., s. 259.
_³³ Pramene typu Valachi-Rulheni = pastieri. Sclavi-tóti = sedliaci (okrem už citovaných): Taganyi, K.; Magyar erdészeti oklevéltár I. Bp. 1896; Hodinka, A.: A munkácsi görög kat. püspökség tőrténete; Kavulják, A.: Valasi na Slovensku. In: Sborník na počesť J. Škultétyho, MS 1933, s. 336-364; Semkowicz, W.: Materiály žródłowe do dziejów osadnictwa górnej Orawy I-II, Zakopane 1923, 1939; Chaloupecký, V.: Valasi na Slovensku. Praha 1947; Makkai, L.: Rákóczi Gy. Birlokainak gazdasági iratai 1631-1648. Bp. 1954; Macůrek, J. - Rejnuš, M.: České země a Slovensko ve stolelí před Bílou Horou. Praha 1958; Marsina, R. - Kušík, J.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II. Bva 1959, s. 103-105 atď.
_³⁴ Halaga, O. R.: "Ius Sclavorum" a "platea Sclavorum" stredovekých miest Uhorska. In: Hist. Štúdie XII. (Bva 1967). s. 59-84.
_³⁵ A Szent Koróna Országainak helységnévtára. Budapest 1913, s. 1106.
_³⁶ Prax, dokumentovanú uvedenými edíciami (p. 33), sme doložili aj na mestskom domíniu Košíc; Počiatky Košíc, c.d., s. 258n.
_³⁷ Sv. Davida ... sto i pedzešat žoltari, Debrecin 1752, s. 93. 323 (Originál: Universitní knihovna Praha, na ňom stará sign.: Tresor G 186, Tres. G 244 a XXVI J 90 s pozn.: Jungm. nezná).
_³⁸ Relácie kalvíni-grékokatolíci pod Košicami (Barca, Sokoľany...) sme sa dotýkali v práci: K 200. výročiu vsl. literatúry (Slávia XXVI, 1957. s. 225-248). Odtiaľ máme i najskôr doložený názov kňazskej vdovy popaďa (Kľečenov r. 1601). O faizifikáciách na "prerušenie kontinuity" v osídlení Klečenova cf. Počiatky Košíc. s. 252-256.
_³⁹ Archív mesta Levoče, Tr. XXXII/70 č. 2/11; kauza rozvodu Haže a Demka z "Repaši", hrbianski popi: Tomaš Repicki, Leonhard a Gregor (poslední označení bez priezviska ako: druhý a tretí pop).
_⁴⁰ Archív mesta Bardejova, bez sign.
_⁴¹ Slovenské pohľady 1895, s. 567/8. 625 (Mišík): nebolo by správne, keby sme umenšovali počet uhorských Rusov len preto, že spišskí a šarišskí uniati vravia rečou, ktorá je viac slovenská, než ruská..., "veď sme všetci svoji". "U nás v Uhorsku je štatistika ...nestydatou fľandrou šovinizmu, ktorá chce svetu nadišputovať, že ...sú tu z veľkej čiastky Slováci gréckokatolíckeho náboženstva" (nie "národ ruský").
_⁴² Pred delegáciou Jubilejného výboru 300. výročia Košickej univerzity (dekan LF Pajtáš, rektor VŠT Kolbenheyer a autor), presadzujúcou založenie UPJŠ. Delegáciu prijal zástupca povereníka SNR pre školstvo, dr. Pravdík.
_⁴³ Stredoslovák (od r. 1880 sekretár "belűgyminisztériumu" v Bp.), známy bojom proti ohrozeniu integrity Uhorska česko-slovenskou jednotou (Czambel, Samu: A cseh-tót nemzetség multja, jelen és jővője: Turócz-szentmártoni magyar nyomda 1902), reprodukoval r. 1906 fixnú ideu svojho kraja o vzniku "východniarov" z miešania sa etník v novoveku: zo Slovákov sú vraj len katolíci, luteráni slovakizovaní Nemci, uniati pôvodom Rusi a kalvíni pôvodom Mad'ari. Absurdnosť pohotovo vybadal a zamietol ruský historik, A. Petrov: Jesľi Slovjaki-katoľiki i ľuteraňe po proischožďeňiji Slovaki a Slovjaki-uniaty - russkije, to ňeužeľi razňica v proischoždeňiji neotrazilas ňiskoľko na ich reči (Materiály, c.d. v p. 9, str. 98n). Analogických anomálií, kde spisba tzv. "írečitých" Slovákov zaostávala za vecnosťou cudzích autorov voči nášmu východu je, žiaľ, nemálo.

Úvahy nad srbsko - "ruským" slovníkom Báčky
HISTORICA CARPATICA 36/2005, str. 29-37.

O nedostatku kritiky pri identifikácii pojmov stredovekých feudálov s pojmami novovekých nacionalizmov bola reč v ročenke HC 33.¹
_Bez ohľadu na to, čo kto z právnych pojmov stredoveku dnes vyvodzuje, nemá mu ujsť dvojakosť názvu "rusínski - ruski" v dvojrečovom titule tohože diela: Srpsko-rusinski REČNIK / SLOVŇIK serbsko-ruski. I (A-Ň) Novi Sad 1995, s. 896; II (O-Š) Beograd 1997, s. 1064. Univerzitet u Novim Sadze, Filozofski fakultet - Katedra za ruski jazik i literaturu + Družtvo za ruski jazik i literaturu, Novi Sad. Hlavni redaktor: dr. Julian Ramač, redaktore: mr Michajlo Fejsa i mr Helena Meďeši.²
_Na Slovensku nebývalo zvykom všímať si literárnu tvorbu v býv. Juhoslávii oficiálne afirmovanej menšiny, ktorej predkovia sa pred 250 rokmi prisťahovali na Dolnú zem do stolíc Báč-Bodrog a Sriem z horného poriečia Bodrogu vo vtedy košickom dištrikte Uhorska, zvanom Predtisie - Cis-Tybiscum. Kontrastuje to s výnimočnou pozornosťou "dolnozemským Slovákom", t.j. vysťahovalcom zo stredného Slovenska (prevažne evanj.a.v.). Nevšímanie si má historické podložie: izolácia a quasi autarkia oboch slovenských regiónov v Uhorsku. Podiel - a neraz nielen príslušníkov oboch vsl. cirkví - na kultúre Slovákov zvykla oficializovaná verejná mienka buď negovať, buď iba deklaratívne paušalizovať, nie bez predpojatosti skúmať a chápať. Primerane tomu (t.č. prekonávanému) štádiu vývoja negovali podiel vsl. grékokatolíkov a kalvínov "na kultúrnej tvárnosti Slovenska" aj povojnové Dejiny slovenskej literatúry.³ Podrobná recenzia knihy rodáka "zemplínskej" Báčky v časopise slovenského centra, takmer súčasná s jej edíciou, je "prvou lastovičkou" až v roku 2003.⁴
_Z povodia nášho Bodrogu si predkovia báčskej minority preniesli nielen miestne osobitosti vsl. reči, miestne názvy Kerestur a Zbehňov⁵ a miestne príznačné priezviská, ale aj tam podnes bežné označenie pre svoju gréckokatolícku vieru: ruska vira, rusnak. Oba v stredoveku dávkovo-náboženské výrazy, odvodené z valašsko-ruského práva, v novom obkľúčení susedmi inej viery a reči (Srbmi, Maďarmi, Stredoslovákmi) sa začali postupne chápať aj ako označenie ich osobitnej reči a etnity. Len čo takýto miestny vývoj sa v polovici 20. storočia dostal do širších relácií, museli sa vyrovnať terminologicky s ozaj ruským. Na to si ich inteligencia vypožičala termín z ruštiny: Rosijan/Rusijan, rusijsky. To značí, že v jadre ide o slovník srbsko-východoslovenský.
_V čase presídľovania vsl. rusnakov po roku 1740 dominovali oficiálne zretele ekonomické a náboženské. Nacionalizmy dnešného typu ešte neexistovali. Vedomie svojej etnickej identity však ľud mal. Hoci kolonisti z Haliča vyznávali tú istú vieru, ľud z vsl. stolíc sa od nich dištancoval, nezniesol ich medzi sebou, "vydrižňal še" ich reči.⁶ Pred rokom 1830 ešte k Haličanom, najmä západným Galicijcom, nazývaným dnes podľa vsl. "lem" (ssl. len, p. tylko, r. toľko) Lemkami, nepreniklo podkarpatské či vsl. označenie viery rusnak. Prvý zápis Rusnak u Lemkov je až z r. 1831.⁷ Keď sa vlastný rodák stal roku 1892 biskupom, zapísali Keresturci do kroniky "perši Rusnak vladika":⁸ t.j. s etnitou predošlých biskupov (Chorvátov a Rusínov) sa neidentifikovali.
_Kraj od Bodrogu po Dargov v čase sťahovania do Báčky dostával ešte impulzy aj z biblickej češtiny. Dokumentujú to tradície biblickočeských slov a východného rítu vo vsl. knihách kalvínov (1750/58)⁹ aj texty českými grafémami foném v latinke na maľbách v cerkvách ok. 1785.¹⁰ Výskyt bohemizmov spolu s vsl. prvkami v listinách Haliča, Litvy a Moldavska zo 14.-15. storočia svedčí, že cestami módnych tovarov vsl. kupcov k Baltu a Čiernemu moru sa uberali aj vsl. pisári, vzdelaní v češtine.¹¹ Kultúrne tradície Západu zrejme zohrávali v podvedomí prvotnej kolonizácie Báčky tiež úlohu pri neskoršom strete s rečou od seba väčšej biedoty spoza Karpát.¹²
_Osudy starého kraja aj emigrácie z neho na Dolnej zemi ťažili výmysly romantikov 19. storočia. Slováci - "všeslávi" proruskej orientácie vyhútali pôvodnosť len sebe a Rusom - aj vzájomné spojenie na "hranici Slovenska" Tatra-Novohrad-Matra.¹³ Od nej na východ vraj sú novodobí miešanci, ruština pokazená príšelcami. Výmysel nepôvodnosti bol účelový. Mal znehodnotiť argumenty, že zachovať tradičnú bibličtinu v spisbe treba aj kvôli východu. Výpich "slovakizácie miešaniny" na východe nemá viac pravdy ako jej účel: síliť vieru v autentickú prareč všetkých Slovanov v ssl. horách, že tam bola ich kolíska. Že "iba dcérami" ssl. reči sú cirkevná slovienčina i biblická čeština. Mýtmi pôvodnosti a miešanosti kulminoval ultramontánny egocentrizmus, bežný v tom čase u lokálpatriotov všade vo svete. Iba tým sa dá vysvetliť ignorancia či negácia napr. faktu, že si obyvatelia od Spiša po Uh hlásili do štatistiky Uhorska "tót" - slovenčinu. Zato kvôli politickým zámerom romantikov sa uhorskej štatistike r. 1895 uštedrilo, že je "nestydatá fľandra šovinizmu", lebo umenšuje počet a blízkosť "Rusov".¹⁴ Z takej ignorancie či negácie realít na východe (ktorý procárski Slováci-všeslávi označovali nie raz "terra incognita") vychádzal ešte aj v r. 1891 poštúrovský Hlas od Taťjer. Žiadal premenovať dištrikty "podľa národa": prešporský [braťislavski] na Slovenský a košický na Ruský.¹⁵ [ śtredňo]Slovákmi ponúkané bral vážne ukrajinský etnograf Volodimir Hnatiuk. Vraj v čase sťahovania do Báčky sa pod Karpatmi ešte hovorilo rusky, až v Báčke sa prisťahovalci "poslovačili".¹⁶ Ozvali sa kritici (nórsky rusista Olaf Broch, Rusi Sobolevskij a Petrov, Chorvát V. Jagic, Čech F. Pastrnek ai.), ale Slovák J. Škultéty to rezumoval v starom duchu: pod Karpatmi Rusi "nakvasení infekciou... slovakizujúcich vlivov" a v Báčke doslovakizovaní "ozajstnými Slovákmi" zo SZ Uhorska.¹⁷
_Ak popi [panoccove] prenášali zo seminára (Ľvov, Mukačevo) do Báčky "infekciu" nacionalizmu, tak iba rusko-ukrajinského. Nimi školení radi videli národnú zásluhu vo vnášaní ukrajinizmov do spisby a prejavov, hoci im ľud nerozumel, aj oponoval. Stykom ľudu so Srbmi v priebehu storočí prirodzene prenikali srbizmy do hovorovej reči; do spisovnej viac, umelo. Tak vznikal rozdiel medzi besedovaním v dome a štandardom reči v spisbe. Domácka beseda má najbližšie k stavu reči vo vsl. knihách z rokov 1750/58, školsko-knižnú ukrajinofili zámerne blížili zhadzovačnej predstave "miešanosti". Autori vsl. spisby tak v r. 1750/58 ako potom do vzniku ČSR museli rátať s takými grafémami, aké typy mala tlačiareň v ich dosahu. Preto vsl. fonémy ś ź v spisbe identifikovali s grafémami š ž bežne. Rozdiel výslovnosti bol domácim imanentný, rodom cudzí menej diferencovali mäkkosť pôvodného ś ź i v unifikovanej grafike š ž. Fakticky ś ź stvrdlo aj v češtine (zavěšen, zkažený).
_Oba zväzky 3-dielneho slovníka už svojím rozsahom - takmer 2000 strán veľkého formátu (24x16 cm) - budia úctu k výkonu autorov. Uznanie zasluhuje ich snaha vyčerpať čo najúplnejšie všetky ekvivalenty srbského slova nielen v ich spisovnom štandarde, ale aj v hovorovom úze báčsky "ruskej bešedi". Srbsko-,,ruski" slovník je de facto najúplnejšou pokladnicou starobylej slovnej zásoby východoslovenskej reči. V úplnosti závodí (odhliadnuc od cudzích vnášok) s povojnovým Východoslovenským slovníkom (dodatočne edovaným 2002). Čo je medzi báčsky "ruskými" ekvivalentmi srbčiny pôvodnou identitou vysťahovalcov, to vsl. rodák ľahko pozná, lebo tomu rozumie. Výpožičkám nie. Cudzí odborník rozozná kalky najmä po tom, že narúšajú organický systém vyhranene západoslovanského jazyka. Napr. srbsky grad - varoš, h o r o d, zamok, kašteľ, t v e r d i ň a (s. I, 175).¹⁸ Hneď o stranu slovo horod je potierané ekvivalentmi hradza, zahrada, zahradka, ohrada za srbské gradivo, gradina. Podobne odborníkovi napovie sám slovník (II, 726: s. tvrd - tvardi), že tverdiňa pri slove grad je cudzí kalk: pred -d býva len a, pred -dz e: tverdzic. Jedna reč, kde je tvardiňa systémovo domácim slovom (VsS 1062), nemohla si sama narúšať systém aj inotvarom tverdiňa (ukr.).
_Západní Slovania sú od východných typizovaní deľbou dz/z - žd: medzi - meždu, nudza - nužda, spridz - prežde, rodzic - roždať, žadzeňe - žažda. Srbské težnja slovník správne prekladá (II, 729): žadaňe, namahaňe, cahnuce. No pridal i ruské žažda, ľudu cudzie. Ba k ruskému pobeždať západní Slovania nemajú odvodeniny. Za to majú celkom iné slovo s indoeurópskymi reláciami: vicaź/-eźa, viceźic. Viceź, MN [mestni nazov] pod Braňiskom, má zápisy od r. 1285 (VsS 1119). Tak tam ako aj v recenzovanom slovníku je zachovaná aj vsl. ironizujúca forma slova, nápodoba bibličtiny s novovekým ť: viťažic. Odkiaľ sa teda vzali slová pobedzic/pobedzovac za srbské nadigrati/nadigravati a nadinatiti? Je tam popri správnom preklade: pobic, vihrac, z upartoscu poscihnuc svojo (I, 791). Sú to len ľudu cudzie neologizmy, stvorené z rus. pobeda (víťazstvo), spletené aj so sémantikou srb. pobeda: pobida, ohvarka, ohvariaňe (II, 193). Je tam Pirrhova pobida aj pobidňik a pobidňica. Obe posledné slová ťažko môžu konkurovať zmyslu prirodzených domáckych slov bidňik a bidňica (včítane ich srbských paralel na s. I, 38, 520): bidačisko, bidňatko, ňeborak, ňebožatko, segiňica. Údaj "zastaraňe pobiditeľka" asi má zakryť umelosť neologizmu. Jazyku s adverbiami po bidze/ľedvu bidu (VsS 132) vnucovať slová pobidzic/pobida so sémantikou práve opačnou, "rosijskou", je násilným zásahom do prirodzeného vedomia a citu preň.
_To isté platí aj o rusko-srbskom slove vrač, vračar. Medzi ekvivalentmi k srb. slovu kartara slovník uvádza: kartarka, vračarka, žena co patri do kartoch (I, 554). Neologizmus či srbizmus vračarka spája sémantiku pradávnych ľudových slov starého kraja vražkiňa-ľičarka (VsS 396, 1136: roku 1046 vraž-, nie polnoglasie vorož-!).
_Nijakí západní Slovania nemajú rozdielny základ slov na "vichodzeňe" slnka a vichod (p. wschód, luž. wukhód). Slovník srbské izlazak sunce prekladá správne vichod slunka. No s. istok už dvojjazyčne: vostok, vichod. Na oslabenie domáceho slova dodáva však "zastaraňe vichod slunka". Adjektív s. istočni prekladá: vostočni, nar. [=ľudovo] vichodni (I, 507/8). Prefix vos- za vsl. vi- je len srbsko-rusko-ukrajinský. Tomu primerane slovník správne prekladá typ s. istrpeti, istupiti: vicerpic, vistupic (I, 510). Koreň tok v danom prípade majú len južní a východní Slovania. Aj túto časticu autori správne preložili: cek (II, 743).
_Stopu srbsko-chorvátskych gramatík vidíme v tom, ak slovník v súhrne gramatiky pod sufix -lo radí aj slová s -dlo. Popri vsl. špecifikách za české hřeblo, řešeto - ohreblo, tarlo (s. češagija, trenica) - stojí sedlo, sadlo (s. sedlo, salo). No treba vyzdvihnúť, že autori neprehliadli osobitosť sufixu -dlo, ktorým sa západní Slovania pred tisícročím vyčlenili od východných a južných. Uvádzajú -dlo aj osobitne (II, 1013, 1011). Tak v slovníku defilujú nám známe špecifiky vsl. reči: bradlo, jadlovec-jedlička, jedlo, motovidlo, midlo, vidli-vidlička, zubadlo za srbské kamara, jelka, jelo, motovilo, milo, vili-vilica, žvale (s. zubalo = zubná protéza). Nechýbajú ani ich deminutívy na -elko (ako v češtine): bradelko, midelko, sadelko (s. kamarica, sapunčič, salce). Pozoruhodné je pri tom slovo žadlo-žadelko (č. a ssl. žihadlo): dnes je úžením bližšie rusko-bulharskému žalo. Ale iné slová toho typu, napr. kridlo-kridelko (č. křídlo-křidélko, ssl. kriďielko), súvis s východom a juhom nepotvrdzujú: s. je krilo-krilošce a r. krylo-kryško. Zvrat udareti krilima prekladá slovník presne tak ako je ľudový úzus v kraji predkov: trepac z kridlami (I, 618; cf. č. třepaťi křídly, ssl. trepotať/mávať krídlami).
_Popri rešpekte slov s časticou -dl- slovník "tolerantne" priradzuje k slovám prekladu aj srbizmy: s. pravedan prekladá spravedľivi, pravedni; s. pravedno: spravedľivo, po pravdze, pravedno; s. po pravilu iba prepisuje: po pravilu (II, 298/9). Podobným prepisom sú slová selo, selic, selidba, naselene. No v nich narušená koincidencia hlások (dl, š, dzb) a im blízke slová so š(‹ś) - šedlač, šedlo, šedlac, šedlar (II, 577) - prezrádzajú adaptačný prepis srb. slov. Frekvenciu odvodenín zo základu selo znižujú typické vsl. špecifiky so zmenou f-v (ok. 1200): valal, valalčan, valalski (II, 582; cf. VsS 1099n.). Selo má v srbčine aj iný význam a ten už slovník prekladá náležité: pradki, šedzeňe (č. přástky, sezeňí; ssl. priadki, seďeňie).
_Zvláštnosťou slovníka je davic aj v zmysle dlavic (II, 737: k s. teštiti); pobivac miesto pobijac (II, 703), obvivac miesto obvijac (I, 122, s. obavijati). Obdobu poznáme z pomedzia Uh-Zemplín.
_Napriek hojnému podliehaniu srbizmom treba vyzdvihnúť objektívnosť slovníka v zápisoch slov s t, typickým len pre českú a slovenskú sféru: straka (s. svraka, r. soroka), strakati, streda (s. sreda, r. sereda), stredňi, stridka (s. sredinka), striblo-striberni atď. Za s. svračije noge nachádzame tam dávne vsl. strači nožki (II, 570). Naproti tomu t, typické pre Srbov, slovník primerane vsl. norme nemá: za srb. stub (ssl. stĺp), stubac, stubinaje tam slup, slupok/slupčok, slupisko (II, 696). Podobná zhoda je pri kv- za cv- (kvet, kvitok, kvitkasti, kvitnuc za s. cvet atď.) a hv- za zv- (hvizda, zahvizdac - s. zvezda, zviždati).
_K dobe prasídel Slovanov siaha i náslovné je-, spoločné ešte Slovanom západným a južným. Praruské o- zaň majú aj Rusíni. Srbské jedan, jedanajest, jelen, jesen slovník má náležite preložené: jeden, jedenac, jeleň, ješeň (I, 525, 533n.; cf. VsS 316, 318). Ale za s. jezero už niet v slovníku ježero (v kraji predkov zapisovali v r. 1335-1742 MN Jeźerko, Jeźersko; podnes živé). Je iba rusko-ukrajinský tvar ozero-ozerko (I, 531).
_Okrem uvedených tvarov a zámien hlások na širšom území západných Slovanov dokresľujú pôvodnú identitu tlmočiacej reči aj také, ktoré sú výlučne špecifikou východnej slovenčiny. Takou je zmena dv- pred mäkkým e, i na dzv: dzvere, dzvihac (ssl. dvere, dvíhať). Taktiež zmena ď/z na dž: džubac, džobok, džubkasti, džura, džuk (I, 575; cf. č. ďoura, zobati, ssl. zobať/ďobať). Podobne zmena zv na dzv/džv: dzvon, vidzvaňac, dzvonkar a džvir (I, 404/5). Všetko slovník dôsledne zachováva (iba posledné prepísal žvir). Tieto vsl. špecifiky súvisia so základnou mäkkostnou koreláciou v jazyku: premenou d t pred mäkkým e i (a zaniknutým mäkkým jerom) na dz c. Premenu po dnes neviditeľnom jeri predstavuje typ svadzba (II, 662; cf. svadzebni) a cma/cmota (II, 741; cf. cemni). Mäkkosť prezrádza aj ojedinelá vsl. zmena ž na dž v slovách džmurki, džmurkac (I, 292; cf. s. žmura/žmira). Že ani takéto detaily pôvodnej identity jazyka autorom slovníka neunikli, svedčí, že reč svojej kolísky dokonale poznajú.
_Ako podvedome aj dobrých znalcov rodného jazyka ovplyvňuje rozdielny návyk z domu a z verejnosti, poskytuje slovník nie jeden príklad. Dobre to ilustruje osud koncového -k životných maskulín (II, 731): jedzeňe, chtore še dzeľi vojacom, robotňikom... Srbské pádové koncovky značne otupili cit pre zmenu k-c a c-k v pádoch plurálu: literáti píšu Rusnaci/Rusnacoch/Rusnacom, hudaci, ale robotňiki ap.
_Podobný dopad návyku badať pri zloženinách typu [ssl.] dvojrohý, trojzubý ap. Zloženiny, a ten typ zvlášť, sú vsl. reči cudzie, bývajú opisované o dva rohi/ s dvoma rohami/ dvojňisti ap. Často tak typ opisujú aj autori slovníka (II, 758/9), hoci vcelku ich aj so srb. časticou dvo-, tro- mechanicky prebrali. No popri nich ostali oddávna v dome vžité slová dvalitrovi/dvalitrovka, triročni, trištokovi ap. (I, 203; II, 759). Tak ostáva v slovníku domácke -cina (trecina, štvarcina) popri školskom -tina (dzešatina, no bežné dzešec, dzešecero I, 211; II, 1023). Srbský názov sviatku, Trojice, slovník rovnako tlmočí doma vžitým vsl. špecifikom: Rusadľe. Práve takým je aj Viľija, Kračun (I, 24). Autorom neunikla etnologia slov veľkonocni kolač, paska. Tvar nocni je výlučne len vsl. špecifikou - aj voči č blízkeho západu: [ssl.] nočný (I, 521, 889; cf.VsS 535).
_Snaha nájsť ekvivalent každému srbskému vidu slovies viedol autorov aj k tvarom u nás nefrekventovaným (II, 388: s. proživljavati - preživjovac). Vsl. preživac zastupuje ssl. prežívať aj preživúvať. Srbčinou býva poznačená aj syntax. Väzba "sin postal macerova picha" (I, 218: sin je postao dika materina) by pod Sečovcami začínali skôr "sin bul" alebo "še stal..." Neraz slovník obíde zložitý srbský zvrat smelo stručným slovom (II, 618: primiti na svoje krilo - prituľic), alebo vsl. tradičným zvratom (I, 111: dao je petama vetar - ľem še za ňim skurelo). Špecifiky Srbov, nemajúce inde obdobu, vysvetľujú autori aj celou vetou (II, 384: provlak - švička mala, z chtoru še paľa druhi švički). Nechýba ani vysvetľujúca veta, za ktorú existuje striktný vsl. výraz (II, 365: primet - puste mesto, dze vitor mocno duje; cf. dujava, VsS 228). Takým je i [vsl.] slovo džbor za srbské čabar - dreveni sud z uchami širši pri dnu (II, 915). Znalecky využili autori paralely porekadiel (II, 258: bezposlen pop i jariče krsti - ňemala baba roboti, ta sebe našla klopoti). Tie vynikajúco dokresľujú pôvod, východoslovenskú identitu jazyka.
_Dôsledný systém jazyka značne narúša tradícia ukrajinskej výslovnosti cirkevnej slovienčiny [jazičja]. Za srbské telo slovník má náležité celo, ale s. telesni už slovník prekladá ťilesni (II, 731). Tak za s. deda, dedovski, vek, večnost, vernost (vsl. dzeda, dzedovski, vek, večnosc, vernosc) slovník uvádza: ďid, ďidovski, vik, vičnosc, virnosc. Pri adverbiu s. verno stojí "virno, zastaraňe verno, verňe" (I, 110 aj s. XIII). Za s. svetenje má slovník náležité šveceňe, šveceňina (II, 560). Tak je živé na východe SR (kde pečú aj śveceňik). Tvar śveceňik a sviaščeňik si gramaticky korešpondujú, ale ich znenie a sémantika (koláč na svätenie - kňaz [panocec]) patrí dvom vyhraneným skupinám Slovanov (šč - c), ako kvet - cvet. Odvodeniny z koreňa sviat a śvet nepatria naturelu tej istej skupiny Slovanov. Slovník dokumentuje umelý zásah do identity jazyka, keď vo sfére cirkvi má ukr. sviat a mimo nej vsl. švet. Popri tvare sviaščeňik za srbské (a vsl.) duchovňik (I, 267) vidíme v slovníku preklad srbského adjektívu sveta ako sviata (cerkva; II, 560), hoci v kraji predkov (východ SR) podnes je živý adjektív śveta/svata. Srbské slová svet, svetak, svetiti, svetliti ap. slovník tlmočí náležito slovami švet, šveto, švecic, švicic, švicaci, švetlo, švetlosc, švičkar ap., ale vplieta medzi to aj si protirečivé dvojtvary sviatočnosc-švetočnosc, pošvecovac-sviatiteľ, švicarňik-svitilňik ap. (II, 559-563). Akoby mixáciu jazykov, bájenú o predpísomnom dávnu, bolo treba dokumentovať aspoň ex post.
_Ako vidieť, vnesené ukrajinizmy neraz zbytočne odsúvajú srbskému slovu bližší či zhodný tvar vo vlastnej reči. Tak srbské tumač a vsl. tlumač (názov vsl. slovníka v USA r. 1887: VsS, 1043) sú zhodné, celkom iný je k tomu uvedený preklad, ukr. slovo tolkovač (II, 727). Podobne sa zhoduje srb. čujem miris s domácim čujem pach, nie ukr. čuvstvujem (II, 936). K srbskému urod majú bližšie slová starého kraja, zapísané v rokoch sťahovania, uroda/urodzaj (VsS 1085), než systém jazyka narúšajúci ukrajinizmus urožaj (II, 842, 367; cf. rodzic-roždať). Takéto narúšanie nátury jazyka vyvolalo hlasy ich rodákov, aby sa spisovný úzus pridŕžal prvkov z juhu, nie severu Karpát.¹⁹
_Po dvoch a pol storočiach úplnej izolácie od kraja pradedov a stálych kontaktov so slovansky blízkou rečou v okolí, úradoch, rádiu a TV stihli autori zniesť obrovské množstvo slov a zvratov z pôvodnej identity svojho ľudu. Ich slovník oplýva jednoznačne lokalizovateľnými špecifikami. A to nielen celovýchodoslovenskými. Aj takými, čo konkretizujú reláciu k osobitostiam užšieho okruhu obcí (Sečovce-Uh-Bodrog). Nimi jedinečne prispeli k tomu, že pôvod vojvodinskej menšiny nie je už hádankou. Prispeli k poznaniu, že organický vývoj reči obapolne pokračoval aj po oddelení. Čo nedomáce do nej tu či tam odvtedy preniklo, to už nemajú spoločné. Slovník pripísal reči menšiny nemálo novôt, ktoré jej východzí kraj nepozná. Sú vnáškou z trendov cirkvi a kultúrnej politiky. Okato ich prezrádza fakt, že narúšajú dôslednosť organizmu jazyka. Okrem vnášok nezápadoslovanského typu najmä nedôslednosti vyvolávajú pochyby, čo je len spisovný štandard a čo aj prenik do živej reči ľudu.
_Ak slovník popri sebe uvádza slová jedného koreňa so ś aj s, provokuje tým otázku autenticity. Napr. s. I/111: vešeľe-svadzba, vešeľic še, rozvešeľovac - aj veselo, veselosc, buc veseli. Neistotu, čo je tendenciou spisovného štandardu a čo v ľude živou adaptáciou, zvyšuje pričasté tlmočenie srbského slova aj ním samým, resp. len ním. Tak na strane I/196 po rade správnych prekladov slov z koreňa daľ- tlmočí slovník srbské daljina - daľekosc, daľina. Na str. I/644 tlmočí sloveso labaviti náležité: popuščovac, oslabjovac, bivňic, opuščovac še; ale adjektív labav prekladá už: bivni, nezacahnuti, labavi. Kto nevie srbsky, ten iba z prepisu srbského slova nezmúdrie (typ: srb. mindjuša - minďuša I, 730). Ani vtedy nie, keď srbské slovo (napr. nadnica) vyzerá byť blízke slovu, obom rečiam spoločnému (nadňičar, 1/793, VsS 450). Zhodný tvar nemá vždy aj slovotvornú zhodu.
_Mnoho sa dá pochopiť, keď máme pred očami, že ide o priekopnícke dielo, zhrňujúce výslednicu intenzívneho zžitia sa s prostredím dvoch slovanských jazykov. Zachovať medzi nimi deliacu čiaru dalo autorom viac námahy, než býva pri celkom si cudzích a radom publikácií už všestranne precizovaných jazykoch. Aj tradícia politickokultúrnych trendov, ktorým nejde uprieť zásluhy na výdobytkoch menšiny, determinovala autorov, nútila k ohľadom na návyky spisby.
_Dominantou každej menšiny je prežiť, zachovať si identitu reči a možnosti sebarealizácie ekonomickej aj kultúrnej. Ústupky v reči spisby - to je daň zato, že teória pôvodu, poplatná nominalizmu rusnak = "Rus", plnila u inteligencie funkciu sebazáchovnej záštity menšiny. Pud sebazáchovy prevažoval, nie vôľa vzdať sa svojej reči. Záchova menšiny je i dnes pevnejším putom všetkých rodákov ako quasi "nadstavbové" nacionalizmy skupín. Tie zaťažujú menšinu neraz problémami, ktoré sú jej vzdialené a nanič. Tlač menšiny medzitým nadhodila podiel trojakých skupín v Národnej rade Rusnakov: (báčsky)ruskej, ukrajinskej a výhľadovo aj "slovackej".²⁰ Šalamúnovo prisúdenie dieťaťa tej z dvoch sporiacich sa matiek, ktorej viac záleží na jeho prežití než vlastnení, dáva tu najoptimálnejší impulz k spolupráci všetkých rodákov pre dobro ľudu, zábezpeku života menšiny.

P o z n á m k y :

_¹ Historica Carpatica ročník 33, 2002, s. 69-80: K sémantike tzv. etnikonov doby feudálnej.
_² Srbská strana titulu je presne taká, iba miesto "serbski jazik" má dôsledne "rusinski jezik".
_³ A. MRÁZ: Dejiny slovenskej literatúry. SAVU 1948, s. 28. Autor, dolnozemský Slovák, poznal aktivity krajanských minorít vo Vojvodine lepšie ako iní literáti na Slovensku a predsa obišiel mlčaním kodifikáciu reči zemplínsko-užskej nížiny kalvínmi (1750/58) a jej súdobé udomácnenie vysťahovalcami v Báčke. Porov. p. 13.
_⁴ Vladimír ŠANTA: Enigma Rusini-Rusnaci-Ruteni - Dožica, rozdumovaňa i prešvečeňa o etničnim identitetu juhoslavianskich Rusnacoch (to samé aj po srbsko-chorvátsky). Novi Sad 2002. - Recenzia v Hist. čsp. r. 51-2003, s. 130n.
_Kniha "Slovanské osídlenie Potisia a vsl. grékokatolíci" (Košice 1947) vyvolala v Báčke opozíciu fáme o pôvode z donských Kozákov atp. Obdobné fámy sledovali utajiť ľudu, že aj jeho reč a viera existuje pod Karpatmi, nielen Rusíni a Ukrajinci.
_⁵ V. ŠANTA, c.d. V báčskom Keresture je ulica Zbehňov. Kerestur v SR bol po vojne premenovaný na Zemplínsky Sv. Kríž a po roku 1948 na Zemplínsku Ťeplicu. Zbehňov susedí so Sečovcami z JZ a iba chotár Ozoroviec ho delí od býv. Kerestura, t.č. Z. Ťeplice.
_⁶ M. KOVÁČ: Zoz historiji i nacionalnoho života Rusinoch u Srime i Slavonii. In: Ruski Narodni Kaľendar na r. 1948 (Kerestur), s. 24. Cf. širší citát in: Svojina II/1948, s. 172.
_⁷ H. DUČ-FAJFER: Literatúra lemkowska w drugiej polowie XIX i na początku XX wieku. PAU Kraków 2001, s. 17, 80. Recenzia: HČ 2005, s. 162.
_⁸ Kroniku vydal V. HNATIUK (ZTiŠ XII, s.7-9) pod názvom Spomen keresturski - 1746-1893.
_⁹ P. KIRÁLY: A keletszlovák nyelvjárás nyomtatott emlékei. Budapest (Akadémiai Kiadó) 1953:
_O. R. HALAGA: K 200. výročiu vsl. literatúry. In: Slávia XXVI, 1957, s. 225-248 (za perzekúcie a. "normalizátormi" okupovanej ČSSR preberal zo Slávie aj bez citácií S. ŠVAGROVSKÝ (Jazykov. Št. 18, 1983, s. 21n.), kryjúc to oponovaním, a v Slavica Slovaca 19, 1984, kryjúc to o.i. už iba sebacitovaním k téme kníh 1750/58, nie pôvodcu spred štvrťstoročia (s. 248 p. 31).
_¹⁰ Záber steny drevenej cerkvi obce Kožuchov pri Trebišove s výjavmi a textom ľudového maliara r. 1785 je vo Vsl. slovníku I, s. 26 z fotodokumentácie Vsl. múzea a texty malieb ostatných stien sú zo Svojiny III/1949, s. 26. Bližšie ORH: Pamätníky reči a gramotnosti ľudu. In: Korzár V, č. 107 z 10. V. 2002.
_¹¹ Vsl. slovník I, s. 103/4 a 76/7. Cf. O.R.HALAGA: Kaschaus Rolle in der Ostpolitik Siegmunds von Luxemburg. In: Hochfinanz-Wirtschaftsräume-Innovationen. Bd I, Trier 1987, s. 383-410.
_¹² Porov. tu text k p. 6 a pozn. 8 vo Vsl. slovníku I, s. 30.
_¹³ Cf. Slovensko = prešporský dištrikt. Napr. u M. M. HODŽU: Vetín o Slovenčine. Levoča 1848, s. 27: ...kraj od Pešti a Matry hore až ku liptovskej Tatre a Babej gore je naše slovenské vlastné". Odtiaľ na východ: "podnárečie poľsko a ruskoslovenské" (tu slovenské v zmysle slovanské ).
_¹⁴ Š. MIŠÍK in: SP 1895, s. 567/8. Por. Vsl. slovník I, s. 7/8.
_¹⁵ J. VOZÁR: Hlas od Taťjer. Banská Bystrica (Machold), 1891.
_¹⁶ V. HNAŤUK: Ruski oseli v Bačci. ZNTŠ XXX, Ľviv 1898.
_¹⁷ J. ŠKULTÉTY in: SP 1899, s. 552-557.
_¹⁸ Znak I a II v zátvorke textu značí diel Slovnika/Rečnika z N. Sadu 1995, resp. Beogradu 1997. Východoslovenský slovník, značený VsS, udaný je len stranou. Slovo srbsky sa kráti na s.
_¹⁹ V. ŠANTA: c.d., s. 51/2.
_²⁰ Ruské slovo (Novi Sad) z 24.1. 2003, s. 4.