Vichodoslovenske
združeňe


činnojsc
ľ u d z e. f e n o m e n i. v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi

Kerestur
aka Zemplínska Ťeplica
N48°38' E21°34'

Keresturski prislovja i porekadla
Narečovo texti

_



Valal na vichodnim svahu Prešovko-Tokajskoho chribta, pri viusceňu Slaňeckoho prešmiku, na jarku Cepľica - ľevim pritoku Chlumca.


Kerestur za peršoho, Jozefinskoho vojenskoho mapovaňa r. 1782-5

A. R o ž o k o v á : Z porovnania nárečia Zemplínskej Teplice s jazykom juhoslovanských Rusniakov. Diplomová práca. Ved. dipl. práce PhDr. Miloslava Sokolová, CSc. Katedra slovenského jazyka a literatúry FF v Prešove UPJŠ v Košiciach. Prešov 1985.



Keresturski prislovja i porekadla
Podľa: Ladislav B a r t k o : Zemplínskoteplické nárečie. In: Ján O r d o š - zost.: Zemplínska Teplica. Prešov – Z. Teplica 2003, str. 253-275.

Aňi bi mu ostruhani vlas do rici ňevešol, tak še boji.

Aňi pes ňeži, pokeľ ňepovoľa.

Bereš jak veľka voda.

Ciganka ľem toho chvaľi, co jej daco da.

Co zos šumnej miski, ked je pražna?

Co stojiš jak dručok? Ulap še a rob!

Či mačka čarna, abo bila, to ňič, ľem naj miši lapa.

Čim daľej do ľesa, tim vecej dreva.

Čižma do čižmi - bočkor do bočkora.

Daj, Paňe Bože - aľe takoj!

Dluša sobota jak ňedzeľa.

Dobri bi bul bohatomu po šmerc.

Do karčmi ňizki dzveri, aľe široki.

Doma jak vistac, tak pristac.

Dva ľevi ruki ma.

Dvaraz bi žid, kebi ňešmerdzelo.

Dzecku do ruki britev - a tebe nožik.

Dze ši ňeodložil, tam ňehľedaj.

Ďabol ďabla najdze, choč i slunko zajdze.

Ďabol vidli ňikdaj ňeodruci.

Figľi - dolov vodu migľi.

Frišno sluchaj - a pomali hutor.

Haňba bi ci oči žedla.

Haňbi še, jak ked kobula sanki vivraci.

Hoscina - dobre slovo.

Hoscina preveľka - na calim vajcu ciberej.

Huncut ošiveje a glupi oliseje.

Hutori, jakebi brechal.

Choč pes, ľem naj gači ma.

Chodzi za mnu jak hače za kobulu.

Chribet ma jak štajerak.

Idze z ňoho vonkaj jak na šikalke.

I mudri čľovek može stanuc do hovna.

Išček krava ňeorala - a už še posrala.

Išček treba kameň na kapustu.

I to ľepši - jak po pisku dostac.

Jak me chovaš, tak me maš.

Jaki strom, take ovoce.

Jaku sebe perinu kupiš, s taku še budzeš prikrivac.

Jazik kosci ňema, aľe jich lame.

Jeden hamišni grajcar tišic spravodľivich vižeňe.

Každa bida bi išla do monastiru, kebi drahu znala.

Každi sce žic dluho, aľe stari buc ňesce.

Kebi hlavne slovo maľi sovi, ňikdaj bi ňebulo biloho dňa.

Kebi ňe tot kech, ta bi čľovek zdech.

Kebi ši bul hamoval, teraz bi ši ňebanoval.

Kebi šviňa rohi mala, ta bi šickich ľudzi z valala viterkala.

Ked dachto rozbije džveredlo, budze mac šidzem roki ňeščesce.

Ked ňemaš voz, ta idz na pešo!

Ked pojdzeš medži vrani, mušiš krakac jak voňi.

Ked praskňe u obiscu sklo, dachto z rodzini umre.

Ked ptačka lapaju, ta ho hlaskuju, a jak ho ulapja, ta ho skubu.

Ked sebe perdňeš abo rihňeš, jakebi ši sto koruni dochtorovi vihnal s kišeňi.

Ked še sceš dobre ožeňic, mušiš mac ucha jak poľo a oči jak ľes.

Ked ši viľizal ric druhotnu, teraz nastav svoju.

Koho had ukuši, ten še i chľisti boji.

Krasa pojdze do frasa, a chľeba ňebudze.

Ľem pomali, bo plat mali.

Ľem toto popratano, co koscel vidzi.

Ľepši še krivdze vihnuc, jak še jej braňic.

Miňdar - balamuta.

Možeš še už za ňu napic žimnej vodi.

Možeš še už za ňu poucirac.

Mudri tam začina rozdumovac, dze glupi prestal.

Mudri vlasi ochabja glupu hlavu.

Na ohňu bi nezhorela.

Nacahuje še jak pes na pazdzerču.

Ňechodz do mľina, ked meľu, bo še omučiš.

Ňemoh še ožeňic, bo švekra mu išček za dzivki umarla.

Ňenadavaj na džveredlo, ked maš krivi gambi.

Ňepať, jaki to pes, aľe čij je.

Ňepovidz ňikomu, bo vec ja ňebudzem mac komu.

Ňetarhaj na temetove z hroboch kvitki, bo v noci budze chodzic umarti.

Ňezašmeje še, aňi kebi mački vožik cahaľi.

Ňichto o tim ňezna, ľem pop s popaďu.

Ňijaka špivanka ňit taka dluha, žebi ňemala konca.

Ňikdaj sova ňezašpiva, ľem vše zahuhota.

Ňit chiža prez križa.

Nohi pod ňu jak slupi pod peklom.

No ta ňe? - Staru ric s Pľechocic.

Obecunka-hunka - šaľenomu pre radosc.

Obľesni jak mačka.

Od dobroti i psi bešňeju.

Paľe, idze jak tota paripa!

Paľem-pa, zrobilam sebe kratochviľu.

Patri s pravim okom do ľevej kišeňi.

Perše še porjadňe vismarkaj a až tak hutor, co sceš!

Pes psu oko ňevikuši.

Poľo ma veľki oči a ľes ma veľki ucha.

Podvod a klam zradzi še sam.

Podzme spac, bo ľudze bi išľi domu.

Pravda še ňezmeňi, aňi ked zostarňe.

Pre paru miši ňezapaľime calu pľeveň.

Prišla jak plana chviľa.

Prišol z holu ricu - a teraz sebe nosa ňevidzi.

Stari ľudze chodza plano, aľe radza dobre.

Šicko od Boha, ľem ceľe od kravi.

Šmeje še jak hače.

Šmeje še jak šaľeni zos sira.

Šňih bi ce spaľil!

Šolavi še všoch ňikdaj nezbavi, choľem hňidi mu zostaňu.

Špiva, jak bi u vodze perdzel.

Špiva, jakebi na bľachu šikal.

Ta ti co znaš? Z nosa vidlobac a žesc.

Ta to barz preveľka rodzina - jak dargovski hori z našima.

Ta to bula predobra poľivka, co na ňej skakala pokrivka.

Ta to ci barz dluho vitrime - z ňešejšim za dva dňi.

Ta to taka bešeda: pes breše a viter ňeše.

Ta to tak spravene - na ritki štich.

Ta to taka pravda, jak že vša kašľi.

Ta to tedi budze, jak budze z babi dzivka.

Tak ci me treba jak šiňak prez ucha.

Tak ci smakuje jak psu čutak.

Tak kuka jak patkaň z muki.

Tak odbul robotu jak krava ceľe.

Tak patra na toto dzecko jak na dajake čečko.

Tak še dobre mame, že už na šedzmi dručok onučki višame.

Tak še lame jak sucha pasuľa.

Tak še s tobu spomožem jak zos slamenu paľicu.

Tak špiva, jakebi rendi dar.

Taka dzivka jak do rici dzirka.

Taka dzivka jak do rici podbivka.

Taka dzivka jak vivirka.

Taka je - ľem o jednu hurku.

Taka je cenka jak cverna.

Taka je glupa jak tota truba z Jericha.

Taka je mudra jak Šalamunova ric.

Taka je prekrasna jak mihaľovski štacijon.

Taka je šumna jak naspak ric.

Taka je tlusta jak dziňa.

Taka je vimaľovana jak predňa chiža.

Taka je, co prez ňu vidno.

Taka para jak sara.

Taka ši glupa jak talpa.

Taka žena jak mašina.

Take ma ščesce jak plachta.

Taki je červeni jak tot tuz.

Taki je predluhi jak Trebišov s Paričovom.

Taki je jak tot dreveni Jaňčo.

Taki je jak tot dujviter po poľu.

Taki je jak tot husar-slamka.

Taki je lačni jak minarova kura.

Taki je parobok jak do rici bobok.

Takije zarosnuti jak tot borsuk.

Taki ma cenki nohi jak pipasar.

Taki ma nos jak hak od vagona.

Taki ma ruki jak lopati.

Taki ma zubi jak klovaki.

Taki u ňich porjadok, jak dze še mački kocurja.

Ta naj še u valaľe žeňa i odavaju - draša soľ budze.

Teľo treba kolo ňoho chodzic jak kolo pisanoho vajca.

Tomu i dreveni peňeži dobri.

Tomu i pejc para.

Trešu še pod ňim nohi jak pod malim ceľecom.

Trimaj še staroho rozumu a mladich nohoch.

Tuňe meso psi jedza.

Veľka šarža: generaľ u sukňi.

Vinaša še za aňďela, aľe kridla mu chibja.

Za dobrotu - na žobrotu.

Z druhim še poradz, a svojoho rozuma še trim!

Z jaku mascu harčok navre, za taku vše i šmerdzi.

Zo šaľenej dziri vše šaľeni viter duje.

Zochabil robotu jak kobula hače.

Živan tak hutori: Bože, odpušč, a, ďabľe, pomož!



Narečovo texti

Maria Zamboryova * 1920
Nahrato a zapisano 25. jula 2002, publikovano u: Ladislav B a r t k o : Zemplínskoteplické nárečie. In: Ján O r d o š - zost.: Zemplínska Teplica. Prešov – Z. Teplica 2003, str. 253-275.

Mi mame maďarske meno. Aľe dakedi me še pisaľi i Baranovo. Ked me išľi do Ameriki, pisaľi nam Zambori-Baran, veckaj to preonačiľi a ostalo ľem Zambori. Našo predzedov a dzedove buľi veľo. Dzedove našo buľi šescero abo pejcero. Moj ocec maľi štiroch bratoch, buľi pejcmi.

Dzivčiľi me od trinac rokoch. Ked me maľi šesnac, ta me še odavaľi. Chodziľi me do školi, učiľi nas pan učiteľ. Potim na pratki me chodziľi. Andraša me robiľi - pirohi me ľepiľi. Parobci prišľi, popribehovaľi, mi dzivki nahňetľi me, naľepiľi pirohi (každa priňesla dakus muki, sira...) a jedľi me. Na Kračun parobci slami nanošiľi do chiži a kormacaľi me še. I oľaľi nas, že še dluho kormacame, ta nas druhi oľaľi, bo i voňi še sceľi kormacac. Veckaj me chodziľi durkac do chľivka, dze bula prašačka. Ked še odzvala, to značilo, že tota dzivka, co durkala, še do roka oda. Olovo me ľaľi... Ked bul koňec fašengoch, hudaci hraľi, daraz i za dva dňi. Vešelši švet bul jak teraz, marna slava.

Nošiľi me veľo kabati, zo štikerajami. Buľi široki, nakrochmaľeni. Bľuzi me maľi, aľe ľem bili. Po vojňe me maľi i iňšaki, aľe do vojni ľem čisti bili buľi. Fodri a všeľijačina na nich prišiti. U žime me nošiľi chustku, pasovku. To z Maďaroch nošiľi. Pod ňu me maľi ceplu, mušelinovu košuľu a bľuzu. Na nohoch me maľi čižmi obuti, na hlave mi dzivki ňič. Odati ženi buľi začepeni, maľi chustočku, u vlasoch herpini, čati a u varkoču zapľeceni pantľik. Chlopi nošiľi nohavki zoz dreľichu.


Ján Forgáč * 1927
Nahrato a zapisano 25. jula 2002, publikovano u: Ladislav B a r t k o : Zemplínskoteplické nárečie. In: Ján O r d o š - zost.: Zemplínska Teplica. Prešov – Z. Teplica 2003, str. 253-275.

Narodzil mi še tu, u Keresture. Naš valal še tedi volal Kerestur. Aji doteraz ho tak volame, aľe mal i meno Zemplinski Sveti Križ a teraz Zemplinska Ťepľica. Moj ocec bul gazda. Ja še narodzil, a von na šifu šidal. Išol do Kanadi. Dakedi išľi tak jak ňeškaj idu - zarobic peňeži. Veľo jich išlo stadzi s Kerestura. Ta i von pošol. Poslal peňeži, ta mac kupila žemi, pejc kabli. Ostal tam, oženil še tam z druhu. Mal mi i šestričku, umarla, ked mala ošem roki. Už ľem ja ostal. Z dzedom mi veckaj gazdoval. Ocec už ňepisal, aňi ňič ňepošilal. Po rokoch veckaj prišol. Perše prišla joho žena i zos svoju rodzinu, tak na žňiva. Za ňu prišol i von. Mac umarla, ked mala pejdzešat roki. Prechladla u Tatrocvh za mlada, ta veckaj už bula chora.