I. śpivaňe [Jar]
Z poemi "Idilski veňec - Z mojoho valala" Žovkva 1904

Koňi hutorja
Zdroj: Ruski Kalendar, r. 192...

Verja ľudze, že jest jedna noc u roku, ked Boh rozvjazuje jazik ňemim žvirom, ta hutorja medzi sobu. Jedni verja, že to na Viľiju, ked še Christos narodzel; druhi – že to na Žeľeni Štvartok, ked Christos pre svojo muki prez calu noc ňespal. Či tak, či ňe tak, to čežko stverdzic. Aľe co ľudze verja, ta u tim vše dajaka pravda.
_Možebuc že žviri ňigda ňehutorja. Aľe jest u ľudskim živoce taki dňi, ked človek rozumi, co še skriva u ňemich žviroch, – jak ked bi mu žviri sami o tim hutoreli.
_Bači Petraš, pejdzešatročni katona u veľkej vojni, ocec peceroch dzecoch, verabožal še, že von čul, jak koňi hutoreli. I točno navodzel, kedi i dze to bulo. Na viľiju 1917. roku u varošu S. u Galiciji – u chľive, dze bul tedi „vojenski koňski špitaľ“.
_Bači Petraš ostal toho svjatoho večara sam u chľive, že bi merkovac na koňi. Joho pajtaše, co služeli z ňim, buli z Galiciji, ta pošli na Viľiju gu svojim poznatim u varoščiku. A bači Petraš tužel – ach, jak tužel! Tu svjata Viľija, za horami daľeko, daľeko joho žena i dzeci – prez otca. Dzeškaľ teraz šedaju gu večeri, ta plaču... Bači Petraš jak ked bi jich vidzel, jak plaču; ta vera i sam plakal – ľežaci na slami u chľive, pocme.
_Trapeli ho všeľijaki dumi. Čom to tak na švece, že von še ňemože brigovac zos svojima dzecmi, aľe – jak na lancu privjazani pes – muši služic tim dvacec „carskim“ koňom, chtori haňbu prinoša ňeľem carovi, aľe i každomu človekovi, bo su jeden horša zdochľina od druhoho. Tak jich vojna žedla! A možebuc išče pred rokmi ňejeden z ňich pišel še u koču dajakoho spajiji.
_Aľe co tam koňi! Šak na vojni išče horše stradaju ľudze: Horše, vera, horše! Bo koň ňebudze prez cali roki u dekunku – u blace, u vodze, jak ňeščešľivi katona. Kedi to še skonči? Kedi nas rozpušča domu? Hoľem nas staršich, co mame drobni dzeci doma!
_Či to hodno buc take, o čim novinki pišu: že to už ostatňa vojna, že – ked še vona skonči – ta budze na švece vični mir i spravedľivosc i šľeboda...? Naisce, takej veľkej vojni išče ňebulo na švece – chto zna, či vona ňebudze ostatňa? Ľudze zmudreju i podobreju, ta... take sebe predumoval bači Petraš, a u tim še u chľive medzi koňmi ozval jakiš hlas – jak ked bi koň prehvarel. Bači Petraš zľeknuti šednul, ta sluchal: co to budze? A to naisce koň prehvarel. A perše joho slovo bulo barz čudne „Maranata“. Bači Petraš ňerozumel, co toto slovo znači, až mu ja potolkoval, že to starožidovske prekľatstvo – zoz sv. Pisma.
_I doraz šicki koňove odpovedli naraz: – Maranata!
_A vec tot, co še perši ozval, hutorel daľej:
_– Ja medzi vama, braca, najstarši, ta mňe pripadlo pravo u tej svjatej noci, že bim še perši ozval! Či som dobre slovo vibral, zos chtorim som vas pozdravel? Za davňejšich rokoch mi še iňšak vitali. Aľe teraz prekľinam našu koňsku sereňču, a najbaržej prekľinam tvorca tej sereňči – človeka. Maranata!
_I zaš šicki koňove odpovedli: – Maranata!
_To odpovedli i zacichli. Jak ked bi coškaľ čekali.
_Teraz še ozval jeden z ňich – najňeščešľivši (hoľem tak še vidzelo bačikovi Petrašovi):
_– Chtori sce, braca, mudrejši i osetňejši, ta hutorce, bo vreme sceka, a mi žadni poradi i pocešeňa. Dluho to čekac na totu svjatu noc prez cali rok! Horko nam teraz, či to budze ľepše?
_I zaš šicki koňove odpovedli:
_– Horko! vera, horko!
_– Možebuc že do roku budze ľepše – ošmeľel še prehvaric jeden z mladšich koňoch, žebi, pocešic svojich bratoch po krevi, a najbaržej sebe samoho. – I ked boh da, ta od ňeška za rok še privitame po našim starodavnim običaju zos slovom „Chajre“. (I toto slovo zoz sv. Pisma, a znači „raduj še“.)
_– Co, co ti pľeceš, chlapče? – Vidurel še na ňho najstarši – tot, co bul rozpočal bešedu.
_– Naj hutori! Naj hutori! – obstavali za mladim daskeľo hlasi. – Šak teraz naša šľeboda, a vreme sceka – ta čkoda bi bulo stracic na zvadu. Co komu u šercu, ta naj hutori! Braciku, poľe ľem pohutor, jak ti to dumaš? Zoz chtorej strani vidziš nove slunečko?
_– A, to kratka bešeda! – počal ošmeľeni tot mladi. – Jak znace, ja ňe odtaľ rodak, aľe spoza frontu, zarabrovani. U nas tam šicki ľudze hutoreli o vičnim mire – „ľem ked pobijeme ňeprijateľoch, ta na calej žemi postanovime mir i spravedľivosc.“ A ked som še našol po tej strani, dze vi, ta som i tu toto iste čul ňe raz i ňe dva razi. Tota veľka vojna ma buc ostatňa! Ta hoč chtora strana nadvlada, vaša či naša, za nas koňoch to budze šicko jedno. Pobiditeľe vozstanovja vični mir i budze ščesce na švece.
_Ach, ja o ňičim iňšim i ňedumam, jak o tim: kedi to še vraci toto mirne vreme, ked še gazda v ňedzeľu po poladňu odveže na poľo po faťugi, a koňovi z mladich čutkoch ľem tak mľeko budze čiric po piskoch... Zaš tak, jak dakedi bulo. Vojna šicko pohubela! Aľe išče kuščik, ta jej pridze koňec – raz na vše!
_– O, ti magarcu jeden! Čkoda, že ši z koňskoho rodu! – tak počestvoval bešedu mladoho koňa najstarši koň. – Išče ši premalo pľevi žedol, premalo ce vona džobala po nozdroch. Ked še ustareješ, ta ľepše poznaš tajnu našoho života i našoho gazdi, co trima pesc na našim karku, a nohi na našim bruchu.
_Braca, ňebraňim vam dumac, jak scece, sprevedac še i ludzic. Ale sprevodka provadzi na koncu konca do prepasci. Znajce pravdu už i z daľeka, ta še prisposobce gu ňej, že bi vas sprevocka ňevlapela do svojej kľitki.
_Vični mir? Medzi ľudzmi?... O, znam ja totu pripovedku – stara mi ju pripovedala. Ľudze še vše ludza zos ňu. Bo to še najvecej hutori o tim, čoho ňet. Kedže daco jest, ta co o tim pripovedac, ked mož na ňho patric zos očmi?!
_Vični mir medzi ľudzmi?... A cože to ľudze? Farkaše, medvedze, tigrisi? – Išče premalo!
_Človek to kat šickoho, co žije na žemi. Po joho žiloch čeče krev, vicicana zoz šickich životiňoch. Aňi ptachi u vozduchu, aňi ribi u vodi, aňi švidkonohi žvir na žemi od ňoho ňeucekňe. Von ma na šicko sposobi – strašni i mili, aľe sigurni. Farkaš ľem lapa ovci, ta jich je. A človek sebe chova ovci, že bi jich na ostatku zaklal i pojedoj.
_O, keľo kirvavi žertvi padaju každi dzeň na joho stol! Prez jake morjo smerteľnich mukoch i stukaňoch prechodzi človek z jednoho dňa do druhoho! Joho život – to ezrom šmerc! A von še aňi ňestreše, jak bi to ňič, jak bi to aňi ňebulo, ľem da joho bruch siti!
_Co? Či mohlo bi to jomu prechodzic prez kari – prez calu vičnosc? Šak človek ňič iňše i ňerobi, ľem vše vojuje prociv caloho šveta! Ubiva, davi, štreľa, reže, toči krev dzeň na dzeň prez miloserdija.
_Braca, či i ňebo malo bi buc proci človeka take bezsilne, jak žem? Ňe! ňe! Ňebulo bi tedi ňijakej pravdi, ňijakoho vimsceňa na švece. Rozumice teraz? Ňemože žem rezac ľudzoch, ta voni še sami muša rezac i štreľac... Tak jim ňebo sudzi! Tak muši buc! Krev za krev, život za život! I ked už ľudze preveľo krevi rozľali svojich podvladnich, ta prichodzi šor na ňich samich – prichodzi, vimsceňe, bo muši prisc! Krev za krev, život za život, vojna za vojnu!
_Od presiceňa ľudze ošaľa, jak ked bi še zbešňeli, ta muša cerpic toti strašni muki ňesvojej šmerci, jaki muki každi dzeň voni narucuju na svojich podvladnich. Vojna za vojnu, šmerc za šmerc!
_Aľe najhorše, že i mi, koňove, hoč ľem suchu slamu jeme, mušime pre človeka tak strašňe cerpic i tracic še. Maranta! Maranta!

– – – – – – – – –

Bači Petraš malo od strachu ňeumar. Bo ňeľem že čul, co iňšim ľudzom ňedane čuc, jak ňemi žviri hutoreli, aľe i toto, co čul, bulo barz strašna pravda za človeka. Ňigda von o tim i ňescel hutoric. Ľem mňe še zverel – tak, jak na spovedzi, bo – znace – veľka tajna to veľki oheň u šercu, ta človekovi ľehčejše, ked ju dakomu prida.