| Vichodoslovenske združeňe |  |
činnojsc
ľ u d z e.
f e n o m e n i.
v a l a l i
kňihkupectva
kontakt + stanovi
|
Jozef Ľiška | _  |
Zvekšice sebe mapu izoglos z pulikaciji:
J. L i š k a : K otázke pôvodu východoslovenských nárečí. S mapou izoglos. Turčiansky Sv. Martin 1944.
J. L i š k a : K niektorým izoglosám južného Šariša. Nové obzory 13, Prešov 1971, str. 321-335.
Narodil sa 2. apríla 1917 v Trebejove. Otec Ján Liška bol roľník, matka Anna (rod. Hlavturová) bola domáca. Mal osem starších súrodencov. Jeho manželka Oľga (rod. Šrámová) je logopedička. Spolu mali jedného syna.
Ľudovú školu navštevoval v Obišovciach a v Trebejove. V rokoch 1927-1935 študoval na reálnom gymnáziu v Košiciach, 1935-1939 bol poslucháčom slovenského a anglického jazyka a fonetiky na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1939 bol na stáži v Anglicku, v roku 1946 študoval na univerzite v Bratislave. V rokoch 1946-1947 absolvoval postgraduálne štúdium fonetiky a logopédie na Univerzity College v Londýne, 1948-1950 absolvoval štúdijný pobyt na Fonetickom ústave Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1965 v Hamburgu a v Bonne, 1968 vo Fantovom ústave v Stockholme. V roku 1946 získal titul PhDr., v roku 1968 CSC. A v roku 1973 doc.
V roku 1940 -1941 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Prešove, v školskom roku 1941-1942 na obchodnej akadémii v Humennom, 1942-1948 v Bratislave, kde externe prednášal angličtinu na Vysokej škole obchodnej. V rokoch 1950-1952 vyučoval na vyššej hospodárskej škole v Košiciach. Súčasne pôsobil aj ako logopéd otorinolaryngologickej kliniky Fakultnej nemocnice v Košiciach a bol prvý klinický logopéd na Slovensku. Od roku 1952 pôsobil ako krajský logopéd, od roku 1963 ako vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v Bratislave s pôsobením v Košiciach, od roku 1975 v spoločensko-vednom ústave SAV v Košiciach, súčasne externý pracovník KÚNZ a krajský logopéd, externý učiteľ fonetiky na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Od roku 1950 bol Jozef Liška propagonistom a organizátorom logopedickej služby na Slovensku a expertom pre logopédiu pri Povereníctve SNR pre zdravotníctvo. Od roku 1965 aktívne organizoval semináre a konferencie logopedických pracovníkov, bol iniciátorom odborného logopedického časopisu a Logopedického zborníka. Tiež presadzoval vyučovanie logopédie ako samostatného odboru na vysokých školách, v roku 1971 organizoval Slovenskú logopedickú spoločnosť. Ako prvý v ČSSR organizoval na východe Slovenska logopedické kurzy v zdravotníctve a školstve zamerané na poruchy čítania a písania. V Košiciach založil logopedickú poradňu, v ktorej sa venoval terapii chybnej reči a patologickej reči pri operáciách rozštepu podnebia.
Okrem výskumu v oblasti logopédie sa Jozef Liška venoval aj výskumu fonetiky východoslovenských nárečí a fonetike spisovnej slovenčiny. K danej problematike publikoval množstvo štúdií a prác. Vo vedeckej práci vychádzal z terénneho výskumu. V Košiciach vybudoval moderné fonetické laboratórium pre výskum slovenskej spisovnej výslovnosti a patologickej reči. Od roku 1940 publikoval v periodikách: Slovenská reč, Svojina, Jazykovedný časopis, Nové obzory, Metodický list logopedický a v Logopedickom zborníku. V roku 1940 bol členom Jazykovedného odboru matice Slovenskej. Neskôr Slovenskej jazykovednej spoločnosti, tiež Spoločnosti J. E. Purkyně, Medzinárodnej spoločnosti fonetických vied, v roku 1965 bol predsedom Československej sekcie špeciálnej pedagogiky československej pedagogickej spoločnosti pri ČSAV, od roku 1971 bol predsedom Slovenskej logopedickej spoločnosti. V roku 1977 bol vyznamenaný medzinárodným titulom Zaslúžilý vynálezca s právom nosiť zlatý odznak. V roku 1981 obdržal striebornú medailu Univerzity J. E. Purkyně v Brne za priekopnícku prácu vo výskume detskej reči.
Doc. Liška zomrel 28.janára 1982 v Košiciach. Pochovaný je v rodnej obci Trebejov.