Veľka hriška
(h r i š k a - chiba, n a p r a v e n a - zrobena)

Govľa na visokej nohi
(g o v ľ a - bocan, b r i g a - problem)

Hvarja, že som ňeozbiľni
(ň e o z b i ľ n i - ňevažni, poplašeni)

Kupaňe
(b e g e ľ - kanal, z a - na; z d a b a c - podobac śe)

Pribrana žima
(ň a l k o š k a - bitanga, n i a - paľe)

Kahaňec
monodrama

(Šedzi u cmoti stara žena, obľečena do čarnoho, u kožuchu, talpovich šufoch, uvjazana do čarnej chustočki, na končik. Modľi še pocichi, žehna še).

Štefanija: No, paľe, čutki u šporhece doharjaju, korpa už prazna, struji zaš ňet, ta co robic? Už som še i pomodľela, a po čutki do šopi ňepojdzem, bo še mi ňeidze, a i bojim še, ta ešči kus pošedzim, ta do pirnagoch! Hoľem da še sušeda Amala doseti prisc dakus na bešedu, aľe sigurno še jej ňešpota po tej cmoti. A struja kedi pridze, to ľem sam Boh zna. Bo, hvarja, dosc ňet, ta muša dzeľic pokus. A toto kus nam dzeľa tak, nia, na harstočku. Uch, hoľem da som švički kupela, aľe komu še šľapči po takej chviľi? Aľe znam, co porobim, zapaľim zaš kahaňec. Moj stari dobri kahaňec! Ta co mu chibi, bajako, budzem ja tu chodzic po tim blacisku z konca pre jednu švičku, a i trošic… A vonka kus pošvici a vec puť, i hotove, zhorela. (paľi kahaňec) No, cože, cico, i tebe žimno? Paľe jak še tu viskladala, noľe hibaj ti gu svojej Štefaniji. Znaš ozda, že pri mňe vše maš mesta! Ahejce, frajlo, že ľubice spac na mojich rukoch? Paľe paľe, jaka rozmazana, jak kraľovna! Pitam še ja jej krašňe: "Budzeš, cico, mľečka?" F-r-r-r, forkňe, ňesce. "A budzeš meska, ha?" E, toto už hej, paľe jaka fina, sce meska, viberna, hej, ša meska ľubi i tvoja Štefanija, ľem coška obidva jeme vše po ridše. Abo jak to hvarel hevtot, že "vloňi raz, a toho roku ridše". Či ti bi že naj ja jem margarinku zos chľebikom, a ti budzeš meska, ha paľe ti še jej!! (hlaska ju) Vidziš, jak ce ja rozmazujem, bo mi ňichto už ňerozkazuje, co mam i jak robic. Bo som sama, cico, ľem ja i ti so mnu, ta, paľe jak gazdujeme, ha, až na čudo… A znaš, cico, ked som dzeci bula, maľi sme jednoho takoho veľkoho kandura, šivoho kanduriska, ňe takoho jak ti, bo ti ešči krasša. Meno mu bulo Vasiľ, tak sme ho mi u dome nakresceľi, uprekosc sušedovi, co še vše s nami vadzel i plašel zpred joho podoblaka. A Vasiľ bul kanur taki mocni, odžiti, veľkej hlavi, a barz ľubel, ked večar ucahnuc še pod posceľ, a ked mac švetlo už zahašela, von gu nam dzecom na posceľ pod perinu, ta sme še vjedno hraľi. A ked mac rano obačela že ju zaš spreved, tak ho s metlu nabuchala, tak mu nadzeľela po reberkoch… Hej, cico, i ti še ľubiš tak jak i Vasiľ ucahnuc, aľe ja tebe ňedam pod perinku, ňe, nem sabat! A ľem da znaš, jaki bul Vasiľ šumni kandur. Ozda biš še do ňho takoj zaľubela. Hej, spomla som toho sušeda Vasiľa, co sme ho ňeľubeľi, bo ňeľubel aňi von nas. A ňeľem von bul taki zli na nas, dzeci, aľe i baba Mačankaňa. Študiram, že jak še to teraz dzeci bavja? Ša bavja še i teraz pod oblakom, daraz i pred nas, aľe ľem kopaju do labdi, abo ju rucaju do halova. No, maľi i tedi chlapci labdi, aľe taki svojej roboti, zoz starich botošoch našiti, ta to ňebulo baš najľepše. Zabava že až na čudo! Mi še tedi finše baveľi bo sme še paličkaľi. A tak nam jakoš najzgodňejše bulo ked džučka bula pred Mačankaňu… Vona še barz hňivala, že jej pravime ňešor i nadzerame še, že na nas až i sičela, tak ssssssss, jak tot had: "Tracce še otadz, bo na vas psa popuľkam… " A mi sebe dumaľi: "Aha, popuľkaš ti mačkovu!" Aľe jej preto kľanka často bula namascena zoz hušačku, ta ked otvorela, opatic, popachala (ukazuje), spirščela še, a mi scekaj… Teraz, paľe, ked rano staňem, ta ňeznam, co me vecej boľi: či nohi, či ruki, či križi, ta še krucim, chramem. Taka som rozštimovana jak stara bicigla, ta škripi, dirga… Jaj, pravim šmich sama zoz sebe. Ňeznam, co bi bulo, da mi še trafi dajaka svadzba, ta da mušim tancovac, tak nia, čardaš (špiva sebe i probuje tak našedzaco). Paľe-pa, jak som še rozvercela, jak mlada. Pravdu hvari hevta špivanka: stara baba, stara je, ked robota, chora je, ked hudački zahraju, a jej nožki virgaju. (špiva) Ej, Štefanijo, ňe včera to bulo, ked ši u karčmi u Čobana tak udarala. Jaj, Bože, bulo ta prešlo - tak, jak ked dzveri otvoriš i zavreš - život pirchnul i odľecel! A bula som, bome, krasna dzivka, hoľem tak šicki hutoreľi. Barz še u mňe moja mac cešela i priberala me, keľo ľem mohla. Štrikaľi sme do valalu i ja i chustki i šufi, i predľi sme cverni, ta mac nošela po pijacoch i nas dzeci obľekala. A, hvarim, ja bula krasna, cenka i prosta, tvar mi bula bila jak polcor, bo som še zoz siridžikom čuchala, a oberva jak dva čarni jaščurki, vlasi krasni barnasti, ta ked som vošla do karčmi, (ukazuje) chlapci še tak za mnu obracaľi… Ľem ja še obracala ľem za jednim, za Meftom. Obačela to moja mac po mňe, bo še jej von ňepačel. Rachovala, že me mož odac do ľepšoho obisca. A ja, ked von gu mňe prišol, ked me vžal na taňec, a ňe že me vikrucal po calej sali, ja horim, po chribce mi še až čurčki zľivaju, peče… Jaj, barz som ho scela, a i von mňe. Mal prekrasni čarni oči, jak tarki, a ked na mňe popatel… Aľe zabraňeti ovoci še jesc ňešmelo. Pred ocom še take ňešmelo aňi kirchnuc, bo bim birbala zos namočenim štrangom. Na tancu u karčmi od maceri ňemož bulo ňič skric, bo šedzela cali večar na lavočki pri mure, ta i jej, jak i druhim macerom ňemohlo ňič vimknuc. Mi, dzivki, tancovaľi zos legiňami, a voňi, maceri, še na nas pripatraľi, i každa za svojo pravela plani. Skric še mož bulo ľem prez tidzeň, ked sme še večarami chodzeľi bavic podoblakom, a baveľi sme še na ľubeňe, abo prez žimu, ked sme chodzeľi do gazdiňi. Aľe ja i tedi bula bakcuz, bo som mala taku sušedu, co vše šicko znala. Volaľi sme ju "šickim hurkom koňec", a ja ju volalal "pol treca ďabla". Ked rano, šči som aňi ňestanula, a vona už bula u nas, ta maceri pocichi: š, š, š, š, a ked ja višla vonka, mac me pocahla za rukav do kuta ta mi hvari, aľe už nahňivano: "Zaš ši večar bula s hevtim zoz Hušoho pijacu?" "Ta ňe," - braňim še ja - aľe daremno, ked hevta bosorka v noci vidzela až i toto, co ňebulo. Barz som ju meržela!
_ Ked som sedemnac napolňela, moj ocec pitačkom otvorel kapurku. Ta, malo malo, ta tu pitačka. Perše še obično zadala, že bi jej cverni, abo šufi, a vec už tak z daľej že nač vona prišla. Aľe moj ocec barz viberal mojoho buducoho: tot chudobni, hevtot bridki, hevtot zoz ňijakej fameliji… Ked raz, a tu i pitačka, že či me daju za Mafteja… Jaj, Bože, voňi u chiži bešeduju, a ja u prikľece podsluchujem za dzvermi i modľim še… že da me ocec da. Aľe von, iiii, ta dze, ňesce aňi čuc, dze za totu chudobščinu, tak Mefta haňel, a na Huši pijac. Ňeda, ňemal aňi von mňe ňeznam co dac, aľe za Mefta - ňijak. Bome som potim tri dňi finkala, aľe ocec vše že ňe, ta ňe! Barz bul strohi i tvardi. Prave som še kus zmirela a nova pitačka tu. Pitala me za jednoho čeľedňika do Ďurďova. Legiň bul barz bohati, aľe vidzel mňe, ked bul u Kocure na Kirbaju, ta svojim hvarel, že sce ľem mňe. Rodiči mu buľi dobri, ta mu daľi za dzeku. A tam u ňich kapitalu bulo tak coška až na čudo veľo. Maľi veľo žemi, dva salaši, chižu u valaľe na lokec… Moj ocec barz malo študiral. Ešči aňi na lavku ňešednul, a už me priobecal. Pitačka takoj ochabela chustku, to bulo take jak kapara, ked še dobre potargovi, a to značelo, že som spitana. Aľe mňe še ňichto cakom ňič ňepital. Takoj na ňedzeľu prišol i mlodi. Perširaz sme še vidzeľi na tancu, a vec už druhiraz jak mloda i mlodi. Aľe, mňe še von ňepačel. Ňebul von čeľedňik britki, ňe, aľe mal taku ňijaku bešedu. Bul susmak. Svadzbu richtaľi, mlodi prichodzel, aľe sme še jedno na druhe ľem pripatraľi, ja ňarokom bula cicho, von še na mňe ľem šmiškal, a ja sebe dumala: "Bože, jak ja to tam u cudzim valaľe budzem žic zos takim trupakom?" Dumala som, dumala, i oddumala som še. Chustku som mu vracela, a ocec me tak pobil s remeňom po chribce, zos precku, že až skoru poprecinal. Odchorovala som i totu odavanku, aľe vecej še ocovej dzeki procivic - ňešmela som. Tak prišol šor i na Petra. Ja ho slabo znala, bo ked še ja počinala dzivčic, von narukoval. A tedi to chlapci išľi dluhi čas za katonu. Ked me prišľi za ňho pitac, mac na mňe rovno podžmurkovala, naj pristaňem, naj še s ocom ňeonačim. Ta som tak nasilu pristala. A ked navečar, mlodi takoj tu. I tedi u nas, jak i teraz mňe, švicel kahaňec. Ja na mojoho mlodija tedi večar ňetakoj tak barz patrela, bo kahaňec kľipkal, a mňe aňi veľo ňebulo briga, že jaki je, bo ho ňe ja vibrala. Bulo mi šicko jedno. No, ňevipatral mi von britki. Aľe - ked ja joho vec po vodzňe vidzela, a von, fuj, červeni, a pehavi, jak puľče vajco. Hvarim ja maceri, že mňe še aňi tot ňepači, a vona me tak poradzela: "Ta znaš co, sinu moj, ľem še ti ňesekiraj i ňeštudiraj! Ša čeľedňik ňetakoj taki britki, jest i horšich, aľe je šorovi, ňepije, ňekuri… a i joho dosc dobre stoja. A toto, že je ňešumni, ta to ňič: vo dňe na ňho ňebudzeš mac kedi patric, a v noci ho u cmoti ňeuvidziš! Ľem še ti za ňho odaj!" Ja macer posluchala, ta tak som še za Petra odala. Po svadzbi, a bula už ješeň, pošľi sme na jich salaš. Roboti a roboti, a diždž každi dzeň rošel, taki drobni i žimni, pravi ješejski. Jednoho rana, ked som stanula, pitam še švekrovi i švekri, že co naj robim, bo taki šor. Švekor popatrel na švekru, ta mi hvari: "Ňemož robic ňeznam co, pre diždž, aľe ti vežňi šerp, ta idz tam do poľa poorubovac totu cviklu, co nam ešči ostala!" Patrim ja kolo sebe, a na poľu ňet aňi živej duši, aňi psoch blukačoch, aľe ja vžala šerp, ta gu hromadki, ta orubujem. Žimno mi, za nochci mi zachodzi, dujem do paľcoch i plačem: "Mamo moja, dze sce, da vidzice "rozkoš" svojej dzivki!?" Aľe chto še šme procivic švekrovi i švekri? Popatrim, chtoška gu mňe idze. Vidzim, idze bači Igňat, Rus, co služel u sušedovich. Prišol, ta mi hvari, tak po svojim: "Štefanijo, ti naverno šaľona! Jesľi ti zdurila? Kak hovoriš, tak jak advokat, a kak rabotaš, tak jak durgov!" Hvarim ja jomu, že mušim, aľe von še s tim ňemirel. A posle som naisce vidzela, že som durgov. Bo som še tak pochorela, že som še ľedvo vibachtala. Ked ľeto prišlo, prišol i čas mojomu polohu. Kosidba bula, ja odberala, ta hvarim švekri, že me prez bruch coška pecina. "No, ňič to, ľem ti ber šerp, a vono pridze same dok pridze čas!" Jaj, jak som še na tim poľu natrapela. Odberam, a vec kukňem, vec zaš odberam, a vec kukňem. Tak som cale pol dňa kukala i stavala, aľe vec daľej čekac ňemož bulo, ta me odvedľi na salaš. Švekor takoj poprahal koňi, ta pošol do valalu po babicu. Švekra mi takoj u chľive porichtala posceľ, bo hvarela, že me ozda ňepušči do chizi, da še šicko zatrepe. Tak še moj Mikola narodzel u chľive. O rok i pol na istim mesce narodzel še i Vlado a o rok za ňim i Pavlinka. Trojo deci, a jedno druhomu tak, po ucha. A moj Petro, hoč som keľo na ňho patric ňescela, po calu noc mu hevto bulo na rozume. Už som bula taka chuda jak ščipaňica. Vo dňe som robela, od vichodu slunka, ta až do noci. V noci stavaj gu dzecom, a vec ešči i von, skaraňik… Ked som ho odbila, vec še po cali dzeň dul jak puľak i uprekoscel mi. Obačela to moja mac, hoč mi še ňič ňepitala. Ľem mi raz tak hvarela: "Ľehko mladim ľudzom, jich posceľ pomiri!" Rozumela som dobře, co mi scela povesc, ta vec i ja, pre mir u obisu, zmudrela. Ked Petro bul už jak puľak zduti, ja vžala korpu, ta hajd s ňu na pojd po čutki, a na Petra som ľem tak zmachla… . (ukazuje) Okomhnuc bul za mnu na pojdze. Tak bome, čutki nas mireľi, bo nas bulo polne obisce, ta še ňebulo dze podzec… Darmo ľudze hvarja, že nas Boh takich stvorel…
_ Rosľi našo dzeci, aľe jaj, dze to od toho jak co to ňeška. Jaki "bebironi" i "medolina"? Aňi, segiňatka, dudli ňemaľi, aľe ja še znašla, ta som im do rendočki zvjazala cukru, abo dala skorku z chľeba, ta naj žužľi. A vec som im nažuvala chľeba zos slaňinku, daraz i dakus cibuľki, že naj mi budu zdravši, ta bul mir… Ked už buľi vekši, vžala som misočku, nasipala mľeka, nadrobela do ňho chľeba, položela dolu na žem, a voňi kolo miski jak prašatka, jedľi, až im za uchami pukalo. A guraľi še, bo každe scelo, da mu še co vecej ujdze. Abo som každomu odkrala falat chľeba, a za priloh še staraľi chtore jak: či masci na chľeb, či cukru, či jahodi, a raz jedľi bome i tarki uzreti zos chľebom. Aľe, slava Bohu, buľi mi zdravi! Ňebulo tu viberaňa že: "Ja toto ňescem", abo že "ja toto ňeľubim"… Petro im hvarel tak: "Ľubi še oca i macer, a jedzeňe še je, co jest, i ňevibera še! Važne, že bruch polni!" Barz ľubeľi, ked im večar Petro pripovedal pripovedki, totu o Tindri Sipilonu, a vec i hevtu, no, ňeznam jak še volala, a raz bul taki vistati, a dzeci rovno, že naj im pripoveda. No, nadumal von, ta počal: (šmeje še) že jak raz bul jeden, co ľubel kradnuc, ta ho lapaľi, a von še skril, ta kričal "Ja sjati Petro", a moj Petro zaspal, a "ja sjati Petro", ta zaš "ja sjati Petro". Ja už ňemohla vitrimac, ta mu hvarim: "Dokľa že ti dumaš buc svjati Petro? Špi, a pripovedku dokončiš najutre!" To tedi dzeci buľi žadni da im še pripoveda, bo ňebulo aňi radija, a dze televiziji! Ta tak našo dzeci rosľi. Obisce veľke ňebulo, a nas u dome vše vecej, ta še Pero i ja pripitaľi za birešoch do gazdi Henricha, Švaba, na salaš. Do koča sme pokladľi svoju chudobku i svojo trojo dzeci, ta sme še preseľeľi. Takoj sme še vlapeľi do roboti pošoric obisce, bo gazda Švab ňecerpel aďaš, jaki ochabel predchodni bireš. Perše Petro krašňe salaš okolo omasel, a vec obiľel. Petro znal dobre mascic, išlo mu. Blato pravel zoz žoltej hľini, do chtorej mišal pľevi, a dakus namišal i kravenci, hvarel, že vec ľepše trima i finše še da vihladkac. Gazda ho pre toto barz chvaľel: "Cho, Peter, ti ozda, ked ši pul cecko, chlaskal jaščurku, ked ci tak topre icce!" I ja še bome trudzela. Robela som s Petrom u poľu a i kolo domu. Do dvora som našala polno kvica, bo som scela, naj budze pošorene. Gazda často na salaš prichodzel, a vše dzecom prinošel bombusi, ta ho dzeci ľubeľi. Raz tak ja bula sama doma, bo Petro s dzecmi pošol na vašar do Kuli. Gazda prišol, chodzi, šacuje, mňe še kojco spitkuje, a vec už počal bešedu jakoš obracac. Vidzim ja, že tu na dobre ňeidze, ta som rušela vonka zoz prikľeta. Aľe gazda za mnu, chvaľi me, a furt kojco obeca. Patrim ja na ňho, tak prestrašeno, a von mi hvari: "Ked pudzeš moja, ňič ci chibic ňepudze!" Aľe aňi ňedočekal moj odvit aľe takoj rušel prosto, prostučko - na ciľ. Ja u momentu podzvihla nohu, tak, že ho tak s koľenom bovkňem po prirodzeňu, a u sebe som podumala: "Trac še, gadu červeni, bo ked ce bovkňem tam, tam… ta budzeš ričac jak bujak!" Aľe mi naraz nohu coška zoparlo, zdrevňela som še, ta še ňemožem aňi rušic, ľem patrim na ňho, a von - ňeprestava… A vec mi naraz do hlavi tak prišlo: "Štefanijo, ked možeš s červenim Petrom teľi roki, a zadarmo, čom biš ňemohla s červenim Hajnrichom, a za (ukazuje) peňežki?" No, tedi perširaz mi bulo, zato, stašne, aňi som ňespala calu noc potim, ľem som še obracala a stukala do rana, a vec… to také, jak ked tolvaj perširaz ukradňe, ta mu strašne, druhiraz už meňej, a posle také, jak zoz studňi vicahnuc kabel vodi.
_ Tak še mi posle potajňe schodzeľi, daraz u kukurici, daraz na sušednim napuščenim salašu, daraz u kopi kukuričanki… (špiva)

"Šedzi straka na kiša anďalom,
trepe s ricu konopi, kiša anďalom.
Kedi trepe, kedi ňe, kiša anďalom,
ked tu gazdi doma ňet, kiša anďalom.

Dze ši bula u ďabla, kiša anďalom,
že ši sukňu podarla, kiša anďalom?
Močela som konopi, kiša anďalom,
s mojim milim u kopi, kiša anďalom"

(Patri na mačku, hlaska ju) Cože, cico, co na mňe tak patriš? Co še tak čuduješ? Čudujem še ja na tebe, ked ci tu po dvore zachodzkuju kojzejaki kanduriska? I to ešči každi večar druhi, ha? Paľe, jak na mňe patri, jak da me rozumi! Noľe, obrac tam na bok hlavu, ta drim, uživaj sebe, a ja ci budzem pripovedac. I ňečuduj še, bo mňe vecej už aňi jeden po dvore ňechodzi jak tebe, frajlo!
_ Ta tak, dzeci rosľi, prišla i hevta prekľata Hitlerova vojna, ta šicko pošlo do čorta! Hajnrich scekol do Ňemeckej, bo bi ho tu zabiľi, Petra pozberaľi do lagru do Ňemeckej a ja ostala sama do roka, dok še Petro ňevracel. Trapela som še sama s dzecmi, orala, šala, košela, mechi nošela… S jednim slovom šicko: bula som u isti čas i gazda i gazdiňa, i mac i ocec. O rok še moj Petro vracel domu chudi jak suche drevo. Prišol pešo, bo ňijakoho prevozu ňebulo. Bul barz vistati, vitrapeni, zhladňeti, prestrašeni. Do tižňa jedol ľem zapraženej juški, bal še inše najesc, čežše, bo bi umar. Hvarel, že im tam davaľi ľem vareni krompľi i teji zoz suchich cviklovich rezankoch. Dzecom priňes ľem jednu malu stribenru ložičku, co ju našol u jednim napuščenim švabskim obiscu, a chtoru ja i dzeň-ňeška čuvam tam u predňej chiži. Bešedovac po švabski ňenaučel ňič. Znal ľem, že še kajsa vola abrikoze, a "rozumim" že "ja vol". Ňe že ňemohol, bo mal dobru hlavu, i u školi še dobre učel i ľehko pametal, aľe ja dumam že ňescel, narokom.
_ Prave še dakus zmirel i prišol gu sebe tu doma, a vojna ešči bula, ked jednoho večara, skorej jak sme poľehaľi, Petro višol do chľiva, že ešči ruci koňovi dakus šena. Ňezapaľel lampaš, že zna, dze šeno, ta porobi pocme. Prišol gu jašľom, nahnul še i rozširel ruki, že zalapi šena, ked… vlapi, a tam človek. Jaj?! Barz še prestrašel. Hevtot skočel z jašľoch, upar na ňho revolver, ta mu hvari: "Ja partizan. Priňeš mi jesc i vodi i ňikomu ňič ňehutor, bo vas šickich u obiscu poštreľam!" Vošol Petro nuka, do chiži, bili jak mur, kľeknul oprez obraza, ta še modľi. Vidzela ja, že ňedobre, aľe som še veľo ňespitovala, ked višol s jedzeňom vonka. Jutredzeň tu policaje, že dze tot partizan, co ho hľedaju. Aľe še mi odtajeľi, a da znaľi, že sme ho nakarmeľi, šickich bi nas u valalskej chiži poštreľaľi.
_ Potim prišlo ošľebodzeňe, a mi ošľebodzeni od šickoho buľi, holi jak paľci. Počaľi po obiscoch chodzic porezňiki i šicko odňimac, brac, a povedz že ňedaš! Braľi šviňi z oboroch, kukuricu zoz čardakoch, žito z pojdoch, šicko ľem zametaľi… A mi buľi hladni. Dzecom še jakoš naškrabalo keľo še mohlo, a ja i Petro zaš buľi hladni. Dal Petro s aporciju šicko, co še zrodzelo, a vec hvarel že ňema. Jednej noci po ňho prišľi. Odvedľi ho do hareštu, biľi… A ja s dzecmi ostala zaš sama. Znova som še sama zos robotu pasovala, cerpela, a jednoho rana do obisca mi uľeceľi poicaje, tak a zlo mi še spituju, že dze mi človek. (ukazuje) Pravja še, že ňeznaju, znala som, že sceľi i odo mňe ešči daco vidajkac. "Ňet ho", hvarim - "pošol do kupeľi." Bo ňešmem povesc toto, co dumam, že je u fijovki, a ňevinovati, že ho trapja i voňi jak i Švabi, aľe... - "Cicho!" Tedi takich meržeľi, tich, co ich obviňeľi, že ma - a ňeda za dobre narodu. Vec na mňe patri policaj, tak spod oberva, (ukazuje) ta hvari: "A dze", hvari, "taki i taki človek, co še včera tu motal okolo po oraňini?" Hvarim ja im, že ňeznam. - "Jak ňeznaš, suko jedna, ked u ce tot bul!?" Hvari: "Tot biligever, od chtoroho ši kupela hodzinku na ruku!" Vidzim ja, že tu ňe šala, že vše ostrejše, bo mi už počaľi hrožic, že me pošľu do apsu. "Jaj, tovariš policaj, ňepoznam ja ňijakoho, ňijakoho biligevera, aňi ňemam dze kupovac hodzinki, mam ja dosc svojej bigi i roboti!" Ľedvo som še ich mentovala, ľem co me ňeprepuščeľi prez svoju pendrek-mašinu. A bul biligever, to take coška jak ňeška švercere, ľem hevti buľi chudobňejši, a ponukal mi… kojco, aľe ja tedi ňemala aňi za soľ, a ňebulo mi ňi do čoho. Ľem som mu odkrala falat chľeba (ukazuje), tak prez cali chľeb, ta pošol krista križom prez honi. Tak to, bome, bulo.
_ Aľe šicko som vitrimala, i také, co bim ňigda ňepodumala, že vitrimam. Pravdu ľudze hvarja, že človek i od koňa mocňejši. Vec už posle sme prišľi do valalu, kupeľi sme totu chižu, totu chižočku. Dzeci nam še viučeľi, ta pošľi po svojich drahoch, do šveta biloho, bo sme im ňemohľi dac i kapitalu, bo ňebulo zoz čoho. Mikola u Kanadi, robi, gazduje, Vlado u Francuzkej, u Parizu (nahlašuje), Pavlinka tu, u varošu. No, ňemožem povesc, že ňeprichodzi, bajako, i šicki trojo mi u peňežu pomahaju, aľe še u mojej starosci ňemam na koho oprec. Petro še vloňi za navše odo mňe odseľel. Osatňich rokoch še tracel u rozume, segiň, aňi ňe čudo, co prežil, scekal zoz domu, zabuval, že chto ja. Take sebe do hlavi uvercel, že von bohati, a ja joho služňica. Segiň! Možebuc, že von toto i dobre vidzel, bo ja caloho svojoho života komušik služela.
_ Volaju me sinove tam do ňich, že naj tam budzem. Aľe co ja budzem u cudzim švece. Ňikoho ňepoznam, aňi še zhvaric, aňi televiziju opatric, aňi do duťanu visc - bo ňeznam tak bešedovac. A bome aňi zos unukami, a aňi zos ňevestami še ňerozumim. Darmo su mojo, ked to cudzi švet. Voňi znaju ľem teľo, že tam dzeška u švece ešči maju jakuš babu Štefaniju. Jaj, Štefanijo, Štefanijo, ľehaj, bo ci kahaňec kľipka a šporhet žimni. Idzem ešči pozamikac, bo me zaš okradňu. Tedi, ked me okradľi, jakoš na jar, komora mi na noc ostala ňezamknuta. A u zamarzovaču som mala až dzešecero kurčata. Za mňe i za tebe, cico, (znova mački) bulo teľo, že bi sme še ešči poteraz hosceľi… Taki mi toti kurčata buľi fini, veľki, masni… Tak som ich jak dzeci dopatrala, mľečňiku šekala… mušel to znac tot tolvaj, ked po ňich prišol… Prijavela ja i policajom, bul jeden, ňemožem povesc, že še čeľedňik ňepostaral, popisal i hvarel, že voni tolvaja sigurno najdu. Aľe od tedi aňi policaja, a aňi tolvaja. Ľem cug u mojim zamarzovaču. Aľe vidzim, komu briga za jednu staru napuščenu ženu?
_ No, paľe, zamknute, u posceľi cepla fľaša, prežehnam sebe pod hlavu - ta spac! Ľem ked som hodna! Ej, kahančiku moj, suďbo moja, pri tebe som še narodzela, pri tebe som še odala, dzeci vichovala, a pri tebe i starosc prevodzim! A ti, cico, noľe vonka, nocuj na čutkoch u šopi! Ňešmem ce tu ochabic, bo mi še do rana dadze nakladzeš! Šic! Šic!

Uďan, Melan, ked nas dachto uvidzi, ta pove, že to ňečiste!
monodrama

No, toho roku naisce i bulo ľeto. Čekaľi sme totu jar prave tak, jak "zmarznuti slunko", a vono, jar nas preskočela, ta sme zoz žimi vošľi do ľeta, uskočeľi sme zoz peršňakoch i čižmoch do kratkich nadragoch, abo jak še to teraz moderno vola že do bermudoch, i do sandaloch. A chviľa horuca, praži, suša, zafojtovac še. Ňedobre aňi nuka, aňi vonka u chladku. Robic še muši, bo še robota sama ňeporobi, a tu dzeki ňet aňi za jedzeňe, a dze za robotu! I ľem do sebe zľivame raz takoho soku, vec inšakoho, vec vodi zoz studňi, ta piva… Hej, hvarim, dzeki ňet aňi za jedzeňe, aňi za vareňe, hoč meso u zamarzovaču, a žeľeňava u špajzu, abo u zahradi. Ta som sebe dumala tak: "Josko, podla ši, merži ce uvaric, a ľem sebe podumaj jak to tedi davo bulo, ked sme buľi na salašu, ked ňebulo aňi struji." Pametam dobre, ša ňeraz tak bulo, že mac vžala biciglu, ta še vibrala na pijac do Verbasu, a mňe nakazala: "Ňemaš veľo roboti, ľem nakarm kurčata, kačatom našekaj cviklovo ľisce, puľčatom nasip kisloho mľeka mesto vodi, poprataj, posceraj cehelki i navar!" No, naisce ňeveľo, aňi kus. A vareňe ceklo tak, že veľo i pripovedac. Perše som očiscela šporhet, viňesla vonka pirňu, vžala korpu, ta zoz pojdzika priňesla čutki, zoz bradloch som priňesla slami i vihriski, za podpaľku, rozkladla som oheň. Potim som zoz studňi vicahla do kanti vodi i do veľkej šerpeňi položela na šporhet, naj še hreje. Vec som vžala taňer i nož, ta som pošla vlapic kurče, že ho zarežem. Aľe toti kurčata buľi jak dzivi, bo pasľi kolo salašu, a vlapic dajedno bul pravi kumšt, bo to tedi kurčata ňebuľi taki utoveni zoz koncentratom i scehnati, aľe ľehki, dluhonohi jak balerini, ta lapaj. Aľe za šicok tot čas som mušela behac do kuchňi naklasc na oheň, bo čutki friško prehorja. Vec šľidzelo oberaňe kurčeca pri studňi, provadzene zos pohľadami hladnich mačkoch i psoch kolo mňe. Hradki žeľeňavi buľi posadzeni u pol honoch, žebi to živina ňeuprepascovala. Trebalo tam pojsc, vikopac zoz ašovom, priňes, počiscic i poumivac i až tedi som mohla jušku pristavic. Aľe, ked počala vrec, ta pachnul cali dvor i poza salaša, a ked u juški buľi zahňeceni ešči i šviži domašňi halušočki, e, to vec bulo naisce toto prave.

Potim prišľi hevti našo "panski roki". Priseľeľi sme še do valalu, ta šporhet na struju, polni zmarzovač, polni špajz. Aľe še potim premeňelo na barz ňedobre… ?statňich rokoch dvacetoho viku duťani nam buľi prazni, holi, taki jak i mi. Tak jednoho dňa do nas prišla moja pajtaška Melana, chtora žije u švece, aľe prišla služic chorej maceri. Hvari mi vona tak: "Sluchaj, pajtaško, dostala som recept, že jak še pravi domašňa 'vegeta'. Buzeme pravic?" - "Ta ňeznam,"- hvarim ja jej, "ja ňemam kedi, hibaľ na večar?" "Mož?, zložela še vona švidko, priňeš duňec, soľi, marchvi, petruški, pasternaku…Čekam ce!" Ked večar, už po zakončenej večeri, ja poskladala šicok materijal do košarki, ta hvarim mojomu Ďurovi, naj von ľem ľehňe, a ja pridzem už dok pridzem. Pošla som do Melani, ta perše kafa, ta pripovedame, pripovedame, prevraceľi sme už caľi Kocur. Raz vona mňe hvari: "Sceš, naj načňem sekt? Popijeme sebe?" - "Ňeznam", hvarim ja jej "ja ňeznam, že co to sekt." Viňala vona zoz ormana fľašu, patrim, take jak šampaňec, aľe belave. "To ozda šampaňec?" pitam še ja tak ľubopitľivo. - "Ha hej, ľem to še tam u nas vola sekt, barz dobre, uvidziš!" - "No, Josko", dumam sebe "z toho pokoštovac mušiš, ta hoč še takoj pod stol vivraciš!" Ta tak mi počaľi: pijeme, chvaľime, doľivame, bešeda vše živša, ja še vše vecej šmejem, nohi mi vše zacerpnutši, a Melana červena už jak tuzok. Naraz ja rucim oči na fľašu, ša tam už pri dnu, vec na hodzinku, a tam už na dvanastu. "Jaj, Melan, uďan, davaj mašinku, bo doraz rano, no mi še, vera, zabešedovaľi (ňescem povesc zapiľi, bo mi ozda ňepijani)". Jedna čisci i umiva žeľeňavu, druha ju takoj meľe na mašinki, aľe co, chibi nam ešči petruški. "Ta ochabme šicko do rana, najutre rano dokončime!?" probujem ja prešvečic Melanu."Dzeže teraz ešči najdzeme petruški?" - "Ta bajako, Josko, žebi ňe, ša petruška u zahradi, tu nia, ta enki nakopeme." Patrim, vonka cmota, za oči mož vlapic, noc ješeňska, vitrik caha, diždžik kropi, jak tota teraz duma do zahradi? - "Josko, vežňi švičku i širku, a ja berem ašov, ta idzeme! Ja znam dze hradka, ta budzem kopac, a ti švic!" Tak mi pošľi: ja švičku paľim, vitor mi ju haši, obracam še, kukam, stavam, mučim še, a Melana kope tak, napamjat, a šmeje še. Mňe aňi kus ňe do šmichu, aľe cerpim. "Uďan, Melan, ked nas dachto uvidzi, ta pove, že sme ňenormalni, abo že to daco ňečiste" - znova ju probujem prešvečic. -"Josko, ňestukaj i ňestaraj še, aľe švic, bo sebe s tim tupim ašovom ešči i nohi poorezujem!" Tak mi šicko do konca porobeľi, žeľeňavu pomľeľi, nasoľeľi i šicko bulo tak, jak še spada. Tam kolo pol druhej Melana me viprovazela i ja poponahľala domu. Vošla som nuka scicha, na paľcoch, zakukujem do chiži, a Ďura špi, chrapi, raz cichše, a vec baržej, až na gvalt, jak da dachto paľi i haši traktor. "No ľem špi, človeče, dumam sebe, ľem ti or hľiboke žimske oraňe, ľem še ňebudz, bo i ja ňeška dobre 'zaorala'"! Ucahla som še tak, po tutme, pod perinku, prežehnala sebe pod hlavu, ta i ja zaspala. Rano som še potrudzela stanuc na čas, porobela, navarela zapraženej juški zos novu "vegetu", a Ďura čerpa i chvaľi, že jaka tota juška dobra, prava domašňa. Cicho ja, aňi kirchnuc, že jak ceklo produkovaňe tej "vegeti". Popoladňu me na telefon povolala moja pajtaška od noci, šmeje še až na čudo, ta mi hvari: "Čula ši nove, co še po sušedstve pľece?" "Ňe, ňečula som ňič, bo som z domu ňebula, bo še ľičim od toho tvojoho sektu. A cože jest novoho?" Teraz me už zalaskotalo, už bim čuc. -"No ta co, hvari mi Melana, v noci, ked sme kopaľi petrušku, vidzel nas Janko, sušed prejg zahradi, ta popripovedal, že sme coška vračaľi zoz švičkami, a po hlasoch poznal, že to mi." - "Do chvosta, a cože von v noci robel u zahradi? ?zda bul prez zahradu pri dajakej," buňim še ja revoltovana. "Jaj, ta ňe, jomu še take daco trafic ňemože, aľe chodzi v noci často vonka okončic oprez sebe, bo je chori. A gu tomu ešči i Irina potverdzela, že sme še na pol druhej viprovadzaľi. Znaš, že vona spac ňemože, ta brodzi pri oblaku po calu noc i tak zna šicki nocni novosci." Študiram ja už teraz, ta jej hvarim: "Znaš co, pajtaško, o tim šickim budz cicho, naj še moj vinčani ňedozna, bo budzem mušic tolkovac, a nač? A toto že pľetu, to čvirk, tak še u Kocure pravja pľetki. Ked še na jednim koncu valala kirchňe, že dachto tam zos dajaku, znaš, bo še vona pochvaľela pajtaški (a to už taka moda, že še ženi nadriľuju i chvaľa), na druhim koncu še už zna, že še toti dvojo poberu, a na Hušim pijacu už znaju i toto, že vona už druhi mešac u tim šore. Ta še, pajtaško moja, ňesekiraj: "vegeta" nam napravena, juška navarena, sekt popiti, a bul fini, dobri, uhm, tak sme še od ňoho jak mačički oľizovaľi, a i mi dva už viľičeni, ta šicko u najľepšim šore. Či ňe, frau Melani?"

Nina Joska Kocurova