Mačka
Začatok. Zdroj: Julijan N a ď : Poľove strašidlo. Pripovedki. "Ruske slovo" Novi Sad 1983, str. 27-31.
Redakčňe upraveno, ochabeni toti praslova i čuda: š i ľ k a - slučka, oko (?); d e r m a - poľna draha; p a r a s t - gadžo; t a š č o k - ptačok; ž e r t v a - obeta; p a r t o k - obrus; k ľ u k a - hak

Odvše som verel staršim ľudzom i jich pripovedkom. Žadal som až i žic u časoch, ked še zbuvalo toto, co pripovedaju, aľe mi še vidzelo, že bi to mohlo buc veľke pohľedovaňe.
Keľoraz som ich sluchal, ochabjal som svojo vidumki u dzejakich robotoch, ľebo som ich calkom ňahal, zapľuval, zapľuval toti babovski roboti i červeňel pred sobu pre vlasnu prichiľnosc. A s tim som vše daco i zorval - toti, co som ich višmejoval, opominali me, že ked ochabim toto, co som započal, nacahňem na sebe dajake prekľatstvo, druhi me cešeli, že ľem naj verim do pripovedkoch, ta budzem ščešľivi.
Hňetka, ked čujem ňeprepovedzene žadosc za pisaňom, verim do premoci peršich.

I.

Mačka ňeoddzeľna časc šveta, zos kotrim som še zbľižel. Ju še muši obešic. Postupok zvičajni: - ma svojo pričini i pošľidki.
Po višaňu mačku še zakope do hnoju. Rachuje še, že je mertva, bo tak treba. Aľe vona še u hnoju okoci i život še jej uvecejňisci. Tajomstva mačoho šveta perši zazna tot, chto ju obešel. A každe muši obešic mačku.

Vec šľidzi dzeľeňe.
Vivolam vam - i vi ňeoddzeľna časc našoho šveta, i vašim predkom udzeľena dajedna mača kosc!
Ňešmejce še; samospoznaňe hňetka darunok, nad kotrim še mož oplakac, aľe od vas še toho ňehľeda. Zaš ľem, ňešmejce še.

II.

Do plota na medži, dze še schodzi nečistota rižnich fajtoch, postavel som, takoj pri kameňu-kruhľaku, šiľku. Rachoval som, že bi tu mohla až i pasovac - na medži še schodza, medzi inšim, i duši samoobešenich, a zna še, že co pre ňich znači šiľka. Tiž tak medža i mesto, dze mački dzečňe zachodza vše, hoč tam prez dzeň zakrite toto, co v noci zjavne.
Ked nado dňom, a u šiľki naša mačka! Nakedi me prepoznala, probovala sceknuc: spuščela še nad samu žem, celo še jej rozcahlo i ja verel, že odražuje dlužinu medzi mnu i šiľku. Uparla še, aľe še koľeso z koča, za kotre bul privjazani druhi koňec štrandžka, aň? ňerušelo. O chviľku ľežala neruchoma, s hlavu zarucenu pa pravi bok.
Odvjazal som koňec štrandžka zoz koľesa i prerucel som ho prejg dermi; kľuku som nahlo spuščel do studňi. Učul še pridaveni mjavk, mačka še tarhla, skurčela, pot?m še rovnomerno himbala.
Dok som patrel na jej celo - celo zos zlamanu pochrebcinu - pochopel som, že to žertva mojich nukaľšich porivoch i vlasnoho kapaňa, možebuc ňe na sposob, co zdabe na parastki zamki u ploce, aľe mu koňec zaš ľem s vivaľenim jazikom u mačich ľebo ľudskich piskoch.
Z piskoch jej kapkala pena.
Oči medzitim i daľej buli otvoreni i prez ňich jak ked bi patreli dajedni druhi. Jedno oko som zavar, aľe druhe... Preto som naňho položel groš i až vec som mačku odňesol na vidloch na hnoj. Tam som ju i zakopal. Cešel som še pre tuňo zdobutu skušenosc; tuňo, bo ked som še učel rucac uhľiki, ostal som kaľika, a žebim zvladal bešedu mertvich taščkoch, mušel som žertvovac najmilšu osobu. Najskorej že mi preto šicko toho vipatralo jak veľki dośah u zdobuvaňu skušenoscoch z robotoch, pre jaki na mňe neodluha počali ukazovac s paľcom.

Trecej noci po višaňu mačku som pokradzme, vjedno s običajnima sušedami, vikopal. Jak hlavni aľe i jedini učašňik u tej roboti, vidlobal som jej oči. Sušedovo chlopi ju perše odarli a vec s jakimašik lapiškami ostruhali meso z koscoch. Potim kosci rozprestarli po partku i ňemo še dohvarjali, kotra komu pripada. Vereli, že ich falatok mačej kosci viratuje od kari, že na tot sposob zatrimaju roki, kotri im, jak najbľizšim sotrudňikom, mali buc odňati.
Teľo roki, keľo tirva jeden mači život.
Pozňejše, ked som čekal, že jaka še mi kosc ujdze na dzeľeňu u sušeda, pochopel som, že u každim obiscu obešena dajedna mačka.

III.

Oči rozfalastovanej mački švidko vischli u mojej kišeňki i dagdze som ich bizovno virucel. Aľe kosc - pravda, ňe bohzna jaki falatok - i teraz išče nošim kolo šiji. Pre chtozna jaki pričini, či nahadovaňa dačoho, ju mi dal, hoč, popravdze pripadala jomu, starši sušed. Ňeznam, čom ju išče i teraz nošim i verim, že mi je na pomoci; zaš ľem, na oči mi ňeupľivuje; s ňima še mi veľo pritrafja i pre toto i pišem pripovedku.

Mojo oči bez farbi. Vidzim dobre, aľe oči mi dostaňu farbu až tedi, ked še mi daco popači.
Najkvičacša farba na vibranim predmetu, to farba mojich očoch.
Zatrimujem ju dotľa, dok ňezabudzem na toto, co še mi popačelo, a to hňetka zna dluho potirvac. Ňeznam, aľe mi še vidzi, že tot predmet tedi bez farbi.
Okremnu pozornosc, ozda preto, že dumam, že ju zaslužuju, obracam na živi stvoreňa. Tak še trafi i že od ňich preberam dajaki osobitosci.
Tedi me možece vidzic, jak še pendram na drevo, rehočim ľebo robim hňizdo.
- Jakže holubici, ked še pripatra na ce, jak dzvihaš zadok z vajcoch, a z ňich vichodza mali, aľe calkom maľučki holubčata? - pitaju, še mi. Ňeznam. Ňeznam aňi toto, že jak še mi uda za par dňi zňesc teľi vajčiska i ostac ňevitrošeni, šviži, s čucom i žadoscu za vzcahmi, kotrich som, pravda, ňevedomi, aľe to možebuc i pochopľive.
Ňeznam, jakej mi farbi tedi oči i dze som zapatreni, aľe som vedomi, že dopuščujem, žebi prez mojo oči coška prudzilo, posobelo na tich, co še na mňe pripatraju. Ňeodluha pri ňich vidzim i sebe samoho, často u formi, co som ju prevžal od dakoho trecoho, ľebo až i - hoč še to ridko trafja - u jich vlasnej skori, kotra vam pre totu nahodu spoločna.
A možebuc i mi tedi - jedno.