Nože, braca, jak śe śvedči,
po slovenski zaśpivajme,
macerinskej milej reči
vdzečnosc a ucťivosc dajme.

Uprimne śestri a braca,
mi slovenskej matki dzeci,
nas živi slovenska praca,
ňehaňbme śe otcoch reči.

Slovenska mac nas rodzila,
z jej perśoch mi sladosc saľi;
co nam matka previňila,
že mi jej reč zaňedbaľi?

Co miśľice, braca ľudze?
Vi śe, ma bic, šaľejece!
Učice śe reči cudze,
svoj jazik zňevažujece.

Našo śili i schopnosci
preto śe ňerozvivaju,
bo nas cudzej narodnosci
červici vše podžiraju.

Mučila nas dluhe časi
preňeśčesna lacinčina;
teraz nas skube za vlasi
ňemčina a maďarčina.

Nože, no, braca Slovaci,
po slovenski žic začňime,
lapme śe do našej praci,
slovenski veňec uvijme.

Nad zborovim mescom strežu hradzke sceni;
smutno na ňe patri narod rozžaleni;
patri, vzdicha, selzi ucira śe z tvari,
hlavu pokivuje i tak sebe hvari.

O zborovskim zamku veľo hovoreno;
no, kto ho dal staviac, eśče ňet zjeveno.
Aľe choc bi tam jak ľudze prekrucaľi,
vera ho slovianske ruki murovaľi.

Višehrad, Novihrad, zkadzi mena mace?
- Preco śe pitace? z našich menoch znace,
že Sloviaňe našo sceni murovaľi;
šak nas svojej reči menami nazvaľi.

Vi prehrozne muri Makovicohrada,
kdzeže vaša slava, rozkoše, parada?
Kdze zamku panove, čeľadka dvorova?
Pominuľi, ňet ich, huči v zamku sova.

Pošľi, zňikľi pišne ze zamku panove,
ňeverne bez śerca naroda vudcove;
Prepišni ich zamek stoji spustošeni.
Kto śe vivižšuje, budze poňiženi.

I zborovske dvori smutno pohľidaju,
duvernosci ľudze k' tim dvorom ňemaju;
darmo oko patri, darmo ucho slucha,
ňevidzi, ňečuje slovianskoho ducha.

Kto chce mac duvernosc od sveho bľizňeho,
ňech ho tak miluje, jako brata sveho,
jako śe ľubuju herľici, holubi,
a ňe jak barana ľubiu viľče zubi.

Naroda okrutne otcove a bratri,
ukrivdzeni narod krivo na vas patri;
pri svojich sobotkach, či znace, co śpiva?
Svojich predkoch duchov na pomoc priziva.

Sobotkovi plameň v ňim ducha zahriva,
Hoja, Dunďa, hoja! ňe darmo on śpiva;
A co narod veri, čeho śe spodziva,
verce mi, že to je śčira pravda živa.

Ľud čehośi čeka, zadumani stoji,
vi śe ho bojice, on śe vas ňeboji;
v jeho śercu milosc, nadzeja i vira,
a tich čnoscoch v vašich śercach duch umira.

Zaviśľivci ľudze, braca na zapadze,
i oňi vše buľi Sloviaňstvu na zradze.
Podla ich, prepodla, prekľeta ośveta,
pozbavuje ľudzi narodnosci kveta.

Bida na nas, bida, bida preveľika,
chceju nas pozbavic viri i jazika;
v śľepoce, v hluposci chceju nas zatrimac;
mi śe už vispaľi, ňebudzeme drimac.

Opametajce śe, mile braca ľudze,
bo kto kukoľ śeje, žito žac ňebudze.
i hľisti śe boji, keho had ukuśil;
co od vas do teraz bidni ľud naš skuśil!

Jastrab, kaňa, orel či holuboch ľubi?
Tich pažernich ptakoch boju śe holubi.
Viľkoch a medzvedzoch ovci ňenavidzu,
Precože śe tichto źviroch ovci bridzu?

Uprimni narodze, ti bul v minulosci
slavni! Vijev śvetu tveho ducha čnosci;
buducnosci vrata ňech tvoj duch otvori,
a prez tvojo usta ňech pravda hutori.

Striblo, zlato kriju v sebe našo hori:
kediśi i našo baňe čas otvori.
Kediśi i pre nas slunečko raz śvitňe,
da Boh, že i naši jar už raz zakvitňe.

Verime, že i nam Pan Boh dopomože,
a co śe ňestalo, eśče śe stac može.
Ňeľem śe stac može, aľe śe i staňe,
holub previčeźi jastraboch i kaňe.

Slunka pravdi ceple prameňe už śvicu,
slovianske pľemena idu ku rozvicu;
krivdi učiňene milosc zahladzuje,
brat brata miluje, jak Boh prikazuje.

Ľubiacim śe ľudzom všecko śe stac može,
bratom ľubiacim śe mili Boh pomože.
Ňech nas vira živi, nadzeja napava,
a Boh svoju lasku ňech nas požehnava.

Kto nam bul ňeverni, preč od nas odstupil,
nas potupujici sam sebe potupil;
kto ňema nadzeji tej, kteru mi mame,
ňeznam, či ho jeho vira ňeoklame.

Kto k' narodu svemu ňema ceplej laski,
a po cudzich roľoch chodzi zbirac klaski,
Pan Boh ho potresce za naroda zradu,
a na cudzim chľebe sam zahiňe z hladu.

Minulosc prepadla, buducnosc nas čeka,
veľika, široka, visoka, daľeka.
Ňebojce śe, ľudze, našej buducnosci,
šak až v tej zakvitňu človečenstva čnosci.

Buducnosc obecal Boh brackej milosci,
ňech śe śvet ňestracha našej buducnosci;
ľem ten ňech śe našej buducnosci ľeka,
kteri ňechce učcic v človeku človeka.

Buducnosci śčesce v duchu, v śercu čuju
tote, co pre narod svoj žiju, pracuju;
dušom čistu radosc najvižši Duch dava,
ňech budze na veki vekuv Bohu slava!