Niš. Počali perši maltretovaňa
Virivok z rukopisu dokumentarno-publicističnej prozi "Šľidom suďbi" YUBOO5120X. Zdroj: MAK...

Už jutre pred poladňom, ked sme najmeňej občekovali, počali s peršima maltretovaňami. "Trojka", jak še medzi sobu navolovali - Kubura (po prezvisku me zdohadnul na novinara sportskej rubriki Ristu Kuburu, chtori pozňejše u svojich zvistoch pripovedal o takich hluposcoch, že bi aňi pes zos maslom ňepojedol), Stankovič i Slaven (pozňejše še prečulo, že je Slovak zoz Gajdobri) - vošli do chiži jak rozhňivani žviri, smijadni krevi, počali ľarmac i hrožaco nakazali:

- Co še viľehujece, ajde stavajce šicki oprez svojich posceľoch!

U rukoch mali prikladňik "Politiki", na čijich bokoch bulo obsjažno opisane i vislikovane "ošľebodzeňe" Vukovaru. Chodza po chiži, zapatraju do našich tvaroch i vec do sliki u novinki, z chtorej še im, na žaľ, udalo prepoznac Ivana Damjanoviča. Šľidzi znova išče hrožacši rozkaz:

- Staň, holube, tam gu muru do čola medzi prostor dvoch šoroch posceľoch.

Stanul bez okľevaňa. Holi do pasu. Lapel še z rukami za civu od posceľovich korunkoch i stoji. Sanujem ho. Aľe, na ňim ňemož zamerkovac znaki strachu. Hordo stoji i čeka svoju suďbu.

A spomnuti regularni vojaki takvolanej Juhoslavjanskej narodnej armiji, ňeznaš chtori od chtoroho horše i brutalňejše, rozbehňu še z druhoho konca prostoriji i zoz čižmu kopňu do joho cela, nasamredz, peršoch... Ivan šicko herojski vitrimuje. Aňi ňezjojčal, ked še na joho celu zastanovjovali mocni vdereňa, aňi še ňečulo slova stukaňa od boľoch... Na celu ľem ostali belavi, až skoro zčarňeni podľivi krevi.

Iducoho dňa, ňespadlo mi na rozum pametac chtoroho, oznova prišla tota ista "trojka". Už na uchodze čuvstvuješ, išče maju namiru daľej maltretovac i bic, bo rozkazuju, žebi sme zaš, jak i dzeň pred tim, stanuli oprez svojich posceľoch. Stojime i čekame, dok še radza, jaku fajtu nasilstva primeňa z tej nahodi. Dvome stali i pripatrali še, a Kubura išol od jednoho do druhoho, pľaska nas mocno tri raz po tvari z obidvoch bokoch. Robel to schopňe i vivežbano, bo z veľku švidkoscu šicki dostali svoju porciju. Ja bul ostatňi u šore i tak me pľasnul po hlavi, že mi pod joho ruku hlava ľem lovgala z jednoho na druhi bok. Zarosnuti od vlasoch, ňeobritveni i obľečeni do zmascenich šmatoch, bizovno že moj vipatrunok ňebul po joho dzeki. Až, možebuc, strašni, abo co ja znam jaki. Zaboľeli me toti pľaski. Odvažim še i hvarim:

- Preco nas bijece?

- Tebe, bo maš zbojňicki popatrunok i vichodz vonka do konku!

Tu še ich strasci dakus zmireli. Bul som nahňivani i mal som potrebu za vimsceňom, i taki ošmeľeni, hvarel som toto, co ich išče vše baržej nahoršalo:

- Ja robel jak novinar, Rusnak po nacionalnej, a hrekokatoľik po virskej opredzeľenosci.

- Aha! Ti, ruski placeňik! Do Vukovaru ši še prišol boric za peňež - zakľučuju ňeupuceni vojaki, chtori, ozda, aňi ňigda ňemali nahodu čuc za nas.

- Ňe mam ja ňič zoz Rusami. Mi za ňich hutorime že to Rosijaňe, stranski narod, pravda, slavjanski... - ňedam še zbuňic, žebim ňedostal obviňeňe ruskoho placeňika.

Jeden z ňich, ozda, zdohadal še, že i u ich jedinki jest Rusnacoch, svojim soborcom rozkazuje, žebi dakus pričekali. Ňečekali sme dluho, ked u hľibini konku vidzim, že dochodza dvome vojaki. Jeden mladi, zľeknuti, krev mu vderela do tvari, chtora postala išče červenša jak je, a bili moch po ňim prišol išče baržej do viražeňa.

- Bešeduj s ňim po ruski - rozkazuju vojakovi, obačľivo mladšomu po vojackim stažu od ňich.

Teľo še, segiň, zľekol i ňezna odkadz počac. Ja, u takej situaciji, ňemam co stracic. Možem še ľem keľo-teľo viratovac. Počinam s pitaňami, na chtori sobešedňik s bojažľivoscu odvituje:

- Horňakov zoz Ruskoho Kerestura, ňepoznam novinara Janka Chomu i do vojska som prišol u septembre...

- Kohože poznaš od novinaroch z ruskich medijoch? - ňemožem še zdohadac dakoho, koho bi, možebuc, poznal.

- Ša, Michajla Zazuľaka! - vihvarel toto meno i prezvisko jagod že bi ho vištreľel z puški.

- Poznam ho i ja. Dopisovateľ je "Ruskoho slova", vec glumec i recitator, a svojočasovo bul na dlužnosci u rukovodstve mladeži u Kuli - načišľujem co vecej podatki o ňim, žebim ďijstvoval prešvečľivo, žebi ňevipatralo, že cigaňim.

- Hej! Hej!... - daskeľo raz potverdzel Horňak mojo slova.

- Bešedujce išče! - rozkazuju nam. Poneže ňerozumja, pitam še i take, co bim še u druhej nahodi ňepital.

- Bivame na Makovskim šore, tam od Gimnaziji u uľici na ľivim boku - tolkuje mi Horňak, jagod že som ňigda ňebul u tim štredku.

- Vekšina vojenich obovjazňikoch odvoluje še na povolanki do vojska, dobrovoľcoch z valalu jest ľem daskeľo i poteraz, jak som čul, pohinuli daskeľo osobi, abo ňestali... No, či to šicko pravda, ja ňeznam, bo znace i sami... - namahal še co skorej zakončic so mnu bešedu moj ňeočekovani sobešedňik.

Horňak pošol u provadzeňu strašoho vojaka. Mňe rozkazuju naj še prežehnam:

- Vo imja Oca, i Sina i Svjataho Ducha. Amiň!

- A kedi že preslavjaš Kračun? - bulo ich šľidujuce pitaňe.

- U januare, ked Roždestvo Christovo preslavja vekšina hrekokatoľikoch, chtori še od vas, pravoslavnich virňikoch, ked scece znac, rozlikuju po tim, že ňemaju u cerkovnim kalendare označovaňe Svjatoho Savi i Kresnej slavi, jak i po tim, že za verchovnoho cerkovnoho pohlavara pripoznavaju Papu - tolkujem toto, co znam, hoč som na totu temu ňe baš "podkovani".

U šľidujucich dňoch ňemal som aňi kedi rozdumovac o tim, co mi može dobroho abo zloho priňesc tota bešeda s Horňakom, pre novi torturi, chtorim sme buli viloženi. Ňebudzem načišľovac veľi pakosci, co sistematično končeni nad nami. Sceli nas zastrašic i, jak še hvari, "viplokovac mozog". Spomňem ľem daskeľo najznačňejši. Ňe teľo po brutalnosci, keľo po mizernosci, žebi nas co baržej poňiželi. Našo čuvare še medzi sobu navolovali po nazviskoch, žebi sme ňezapametali ich identitet. Treci či štvarti dzeň, ňeodluha po frištiku, nadumali nas učic špivac.

A, hoľem mňe, špivaňa bulo poverch hlavi. Išče mi u hlavi dudňa odhuki muziki "Marša na Drinu", chtora odhukovala po vukovarskich uľicoch i teraz, nia, najčastejše odhukuje u emisiji "Vinčovanki i žadaňa sluchačoch", co ju u popoladňovich hodzinoch u lagru tak hlasno puščaju. Vinčuje še "ošľebodzeňe" Vukovaru i "herojom" žada šicko najľepše, jak i novi "pobidi" na frontu i kojdzejaki druhi hluposci. A špivanki ňe toti, co ja sluchal, abo ich čul do vojni, aľe ňeznaš, chtora ci vecej idze na živci. Hoč mi ňe do špivaňa, zaš ľem, mušim špivac, vecej otverac usta, jak puščic z ňich hlas. Dobre, že u chiži bul čeľedňik, zapametal som, rodom zoz Kukovcoch, čij ocec bul nastavňik z matematiki u jednej u školoch u Borovim naseľeňu. Mal pritoku gu špivaňu i "dzešatka" zvladala predvidzeni zadatok. Naučeli sme krašňe špivac špivanku "Tamo daleko, daleko od mora, tamo je selo moje, tamo je Srbija..."

Našo čuvare: - Zobľečce še do gačoch i staňce oprez posceľoch!

Idu od jednoho do druhoho. Patra i z predku i zoz chribta, a dakomu dochtor zakukňe až i do gačoch... Dok nas prepatrali, dobre som čul, ked še Damjanovičovi i Načukovi, pital:

- Kedi sce dostali toti pokaľičeňa?

Jich odviti, hoč bulo cicho u prostoriji, ňemohlo še čuc, bo za dochtorom išli dvome vojaki i aňi po ustoch še ňemohlo zakľučic, co hvareli. Znam, co še s ňima slučelo, a odvit jak odvit, mohol buc i vidumani.

Šľidujucej noci, ked sme še najmeňej nazdavali, ked bulo dagdze kolo tri po pol noci, ubehuju nuka daskeľo čuvare i žebi nas co skorej rozbudzeli, vecej raz hlasno kriča:

- Stavaj!... Stavaj!...

A vec išče hlasňejše galamja:

- Ľehaj gu posceľi, abo pomedzi ňich na bruch i ňichto naj še ňeusudzi dzvihnuc hore hlavu!... - nadzeraju še, rozkazujuci nam, jak še mušime spravovac.

Posle chaosu i ľarmi, nastala cichosc. Šicki ľežime s rukami prejg hlavi. Čekame, co budze s nami. Do chiži nahlo uchodza štirme vojaki. I, keľo še usudzujem u polucmoti zakuknuc, odvodza po dvome dva zahareštovani osobi. Koho i preco u tim nocnim čaše? Ňeznam, aňi še ja, aňi ňichto druhi ňikomu ňepita. S tim nastava nova ňeizvesnosc, novi strach, hoč jak ňesceš, uchodzi do tvojoho jestva.

Až rano vidzim, že u prostoriji ňet Mati Damjanoviča i Petra Načuka.

Inšak, najhorše, že še tej noci lopot i halajk čul po calim "C" paviľonu Karebno-popravnoho domu u Nišu, i, spram toho, ňečežko zakľučic, že ich ňeodvedli ľem dvoch.

A dze?

To ňichto z nas u tej chviľki ňeznal.