Piškurevci
Danil Hardi
Z cikla "Rusnaci u Slavoniji dakedi i ňeška" u Ruskim Slove, dat?

TRIRAZ DO ŠVETA

Jak novinar dzečňe še vracam gu životu i suďbi slavonskoho Rusnaka. Ľubim še stretac zos tima ľudzmi, bešedovac i pisac o dňoch priseľeňa na toti prostori i o terašňich dňoch, ked jich jest vše meňej, bo še i otaľ, jak i pred tim z Ruskoho Kerestura, seľeli za ľepšim jutre, pre dzeci, bľižej gu svojim ľudzom, bratom po viri i kulturi. U tej vjazi zos Slavoniju jest coška i osobnoho, bo i moj praďido po ocovej maceri, Michal Džudžar, bul tiž jeden zoz keresturskich priseľencoch do Andraševcoch. A žebi še viseľelo z rodzenoho štredku, trebalo pred tim predac jaki-taki majetok, pojsc do Ameriki i zarobeni dolari uložic do brazdi žemi, tam, dze bula veľo tuňša jak u Ruskim Keresture.

Chroňičare zaznačeli, že še Rusnaci do Slavoniji počali seľic počatkom toho [20.-oho] storoča. Perše do Piškurevcoch, dze 1907. osnovali Hrekokatoľicku parochiju, chtora u Rajevim Selu osnovana štiri roki pozňejše. Marija Tot, narodzena 22. februara 1905. bula perše ruske dzecko narodzene u Piškurevcoch, u chtorich paroch Michajlo Firak od 1931. do 1936. roku ušorjoval i vidaval "Ruski novini". U Rajovim Selu napriklad 1952. žili 136 Rusnaci, dok ich u Berčkej, Guňi, Ďuričoch, Račinovcoch, Jameni, Drenovcoch, Verbaňi, Župaňi i Bošňakoch bulo vedno kolo 300 duši. To ľem dajedni zoz podatkoch o dakedišňim živoce Rusnaka u Slavoniji, do chtorich došol avtor z nahodi prebuvaňa u tich štredkoch, o čim budze vecej slova u šľidujucich predlužeňoch.

Piškurevska ruska cerkva

SEĽIDBA DO PIŠKUREVCOCH

Moj praďido Petro pochodzel z majetňejšej keresturskej fameliji, aľe žemi zaš ľem ňebulo teľo, žebi z ňej mohli vižic i joho braca i jich dzeci. Preto še joho brat, už mu ňepametam meno, odseľel do Bačincoch, dze kupel 30 hoľti žemi. Medzitim u novim štredku še mu ňepačelo, barz banoval za Keresturom i veľoraz, ked dachto od rodzini odchodzel na koču do Kerestura, višol až na pojd i keľo mu oči vidzeli, patrel za ňima. U jednej takej nahodi teľo še nažaľel i zabanoval, že od toho i umar. Žena še vracela nazad a žem prepadla u bačinskim chotare. Na ščesce, že praďidova anďa ňepredala svoj fertaľ i mala zoz čoho žic - pripoveda bači Efrem Pap abo, jak hvarja, Papjankov, narodzeni 1928. u Piškurevcoch, chtori še pred dvacec pejcoma rokami priseľel do Vukovaru.

Petro Pap u malženstve s Haňu Čižmarovu mal troch sinoch: Mitra, Štefana i Emila. Joho najstarši sin Mitro (1885 - 1957) mal tiž troch sinoch: Jovgena, narodzenoho 1904. u Kerestupe, dok še Ďura o tri i Petro o pejc roki pozňejše narodzeli u Piškurevcoch.

Ďido Mitro, jak po tim šickim vidno, do Piškurevcoch še priseľel peršich rokoch toho storoča. Chižu kupel na Budrovskim šore, ostatňu pri pažici, chtori starožiteľe pre veľke čislo priseľencoch navolali Kerestur. Hoč Šokci buli majetňejši, aľe voľeli jakošik "po ľehčejše", a naš švet šmeli i uputni do roboti švidko ich obišol u majetnim pohľadze. Sigurno, že še ňemohlo heverovac. Pripovedali, že išli robic z risu do Veľkej i Malej Kopanici i druhich valaloch u "granici" i dok tirvala kosidba, aňi ňeprichodzeli domu. Medzitim, hočkeľo buli zarabrovani s robotu, našli vše jakošik času, žebi še tedi, jak už i po tej vojni, ňepretarhlo vjazu s rodzenim štredkom. Tak, nia, pametam, že som perši rok po ošľebodzeňu išol na Kirbaj s ďidom Mitrom. Išli sme na hajzibanu do Pazovi, Novoho Sadu i Kuli. Otaľ nam kufri odvezol na koču kačmar Janko Davidov a mi rušeli pešo. Dobre pametam ďidovo slova: "Vidziš, sinu, toti salaši z ľivoho boku, tam na Bilej, šicko to mojo ruki z muľarami vibudovali." Pametam, že mi ukazoval i daskeľo zakrica, na chtorich z čerepu bulo viskladane meno i prezvisko domašňoho, ale už ňeznam, o kim še robelo - hvari bači Efrem.

ODCHOD DO AMERIKI

Išče jak legiň ďido Mitro bul u Ňemeckej zarobic, a pred peršu švetovu vojnu pošol do Ameriki. O ňej ľubel barz pripovedac, okreme, ked sme v ľece robeli u viňici. Ked sme na rožňu pekli slaňinu, ďido še rozpripovedal a ja až, jak še hvari, usta otvorel i ľigal joho slova, aľe moj ocec Ďura (1907 - 1989) u tej ho pripovedki vše jakošik pretarhnul prihvarjajuci mu že: "Vi vše ľem o tej Ameriki." z tich bešedoch ostalo mi u zdohadovaňu, že s ďidom bul i joho brat Štefan, ocec mojej maceri ďido Michal Dorokazi, Ferko Segedi-Badarka i druhi Piškurevčane, ňeľem Rusnaci, aľe bulo i Šokcoch. Bulo tiž i legiňoch i chlopoch z Kerestura, vec Kocurcoch, o čim mi pripovedal i ďido Dorokazi, po pochodzeňu Kocurec. Ď?do u Ameriki robel pod čas peršej vojni u pokrajini Akron - Ohajo, vec u Barbitonu, Klivlendu, Fajerfordu i Pitsburgu. Robel u rudokope a, jak hvarel, u "majni", "fajeroval" abo topel do peca u cehľarňi i s robotu zakončel u fabriki polcoru.

Po prichodze z Ameriki prečeral chižu za peršu obok pri našej cerkvi. U tej targovini teľo še zadlužel, že 1930. s babu Marju, dzivku Takačovu i najmladšim sinom Petrom odchodzi do Francuzkej. Tam robeli osem roki u Parizu, Lionu i valaľe Ruž, odkaľ posilali peňež najstaršomu sinovi Jovhenovi, chtori šicko odplacel i kupel išče hoľt i pol žemi i orača žem zvekšana na dzevec hoľti - hvari naš sobešedňik.

ČITAĽŇA I KASA

U poľoprivrednej produkciji u Papjankovej fameliji u Piškurevcoch, jak i u druhich ruskich obiscoch u tutejšim štredku, u obrobku žemi predlužena tradicija z Ruskoho Kerestura. Popri žita i kukurici, konopu še šalo teľo, žebi bulo vlakna ženom na predzu i tkaňe u žimskim čaše. Hoč še Rusnak u tej ekonomskej migraciji namahal vibudovac ľepši život sebe i buducim pokoľeňom, naparta robota na poľu ňemohla ho teľo zarabrovac, žebi zaňahal i zabuval na svoj kulturni i duchovni skarb. Tak štredkom tricetich rokoch u Piškurevcoch bulo až dvacec pejc členoch RNPD "Prosvita", ľem dvome meňej, jak co ich bulo u tej chviľki u veľo vekšich Petrovcoch. U Piškurevcoch robel i Odbor "Ruskej kasi", u chtorim buli jak predsidateľ kasi o. Michajlo Firak a členi: M. Pankovič, M. Takač, V. Hardi i P. Kirda. Znal dobre Rusnak, že ked rošľinu ňeobrobi i ňebudze dopatrac, vec spreje i ňezrodzi. Podobno še spravoval i spram svojoho kulturnoho i duchovnoho poľa. Pri Hrekokatoľickej parochiji osnovana Čitalňa, pririchtovalo še "zabavi", bulo až po troji ruski pradki, na chtorich še schodzeli legiňe i dzivki. A na Trokraľi, už še znalo, vše bul bal!

U Piškurevcoch u školi ňemali sme možľivosc učic še na svojim macerinsknm jaziku. Medzitim, našo rodiči še postarali, žebi sme mali svoj kucik za schodzeňe i učeňe. U Čitalňi, obok pri Parochiji, panocec Ďura Miklovš učel nas naš jazik i špivanki, co tiž predlužel i paroch Simon Chromiš. Kulturna aktivnosc dostala išče na vekšim rozmachu, ked u aprilu šteracec dzevjatoho za parocha prišol Denči Kopčanski zoz Kocura - pripoveda bači Jefrem Pap. - Pri Chromišovi som bavel jakušik ulohu u sukňi, budze že žensku, aľe už ňepametam, chtoru, dok som pri Kopčanskomu bavel Janka u "Natalki Poltavki". Jomu u roboti pomahala i paňimatka Marča, jak mi Piškurevčaňe hvareli, Ivančova, chtora znala tiž krašňe špivac. A nastupalo še ňeľem u Piškurevcoch. Buli sme u Petrovcoch i raz až, bome, u Ďakove. Paroch Kopčanski nadrukoval na pisacej mašinki preklad "Natalki Poltavki" na horvatsko-serbskim jaziku, toti ľistki še podzeľelo tim uhľadnejšim patračom u daskeľo peršich šoroch, a šicki druhi krašňe provadzeli naš nastup - pameta Papjanka chtoroho išče jak pejc-šejsc ročne dzecko mac vodzela na "zabavu", na chtorej provadzel ocov nastup. Zapametal, hvari, ľem slova tpoch osoboch, už ňezna, chtorich chlopoch, aľe pameta jak ňeška, že jeden hvarel ""Mi šicki trome", druhi odpoveda "za peňež" i treci doložel "to bi bulo calkom pravo".

TROJI RUSKI PRADKI

Tak, nia, Papjanka kročel do šveta "zabavi". A jedna fajta rozvahi buli pradki, na chtori še ruski legiňe i dzivčata sami schodzeli. Bačikov Jefremom roveň buli: Petro Sivč, Michal Dopokazi, Petro Turinski, Miroslav Ramač, Veruna Kolbas, Lela Tupinskoho i Marča i Julka Takačovo. Do Janka Dorokazija na pradki chodzeli najmladši, štredňi do Kirila Romana, a najstarši do gdovici Juli Takačovej. Generaciji še premescali z gazdiňi do gazdiňi jak dorastali, zatrimujuci tradiju ruskich pradkoch až dagdze po štredok pejdzešatich rokoch.

Išče našo stari še balovali vše na Trokraľi, ta i mi, ich dzeci, predluželi pestovac totu tradiciju. Rodiči bali otrimovali po obiscoch, najčastejše u kovaľa Vladi Majcherovoho, dok še mi už za totu nahodu zazberovali u karčmi, chtoru trimal Ilija Malič. Ňepririchtovalo še večeru, jak co še to ňeška richta, ale dzivki priňesli torti, buchti abo dajaki druhi kolači, bulo napoju, no najznačňejše, že sme mali nahodu tancovac. Chto hral? Ša, našo ruski hudaci! Išče ked še moj ocec legiňčel, u Piškupevcoch buli ruski hudaci. Ozda preto, že u orkestru hrali Vlado, Mitro i Janko Majcherovo, volali ich Majcherovo hudaci, chtori tiž totu nazvu zatrimali i u čaše mojoho legiňčeňa, ked z Majcherovej fameliji hrali: Mikola, Silvo i mladši Janko. Bul to krasni čas, čas, co še po skoro ňičim ňerozlikoval od baloch u Ruskim Kepesture, Ďurďove, Kocure, už odkaľ še chto priseľel - zdohaduje še naš sobešedňik.

MEDZISOBNI PRISTAVNOVJAŇA

Gu tradiciji našľidstva u ruskim rodze učišľuje še i obľečivo. Rokami krasa širokich ruskich sukňoch priberala tot štredok. Anďa Amala Papjankova, dzivka Chromišova, nošela tiž široki sukňi. Pameta, že ľem Olga Lazorova nošela šmatu po hore a znali, hvari, na bal pobrac až i fiťuli, žebi buli co pribranši.

Medzi sobu sme še i brali. Para še nachodzela u Piškurevcoch, u Andraševcoch, Petrovcoch i Mikloševcoch, dok še legiňe z tich štredkoch žeňeli u Piškurevcoch, Rusnaci sami medzi sobu. I na svadzebnich vešeľoch še počitovalo tradiciju: na svadzbu abo pitanki volali družbove, bul starosta i vidavač, družki i šicko druhe, co idze s tim. Tedi še ňedavalo teľo ručňiki jak ňeška. Ša, ňebulo tu takoj takoho višaľovaňa; bo ručňiki dostali družbove, starosta, svaški i bľizši rod - pripoveda anďa Amala Pap.

S robotu še Rusnak naborel za počitovaňe u tim štredku. Ňeľem za počitovaňe jak človeka aľe i joho običajoch, pradkoch, baloch, svadzboch, šveceňa paski i koľadovaňa po valaľe, abo na pol noci pri cerkvi, ked še znalo zašpivac "Roždestvo...".

DVA MIGRACIJNI HABI

Za život Rusnaka u Piškurevcoch charakteristični i dva migracijni habi z toho štredku pred peršu i po druhej švetovej vojni. Podvodni roki, okreme šternasti, ked še ňe em zorvala vojna, aľe i valal zalapel viľiv, zastanoveli ekonomske napredovaňe Rusnacoch i dajedni z ňich vracaju še nazad do staroho kraju, najvecej do Kerestura. Jak nam pripovedal ňeška už pokojni bači Denči Ramač, narodzeni 1908, a sluchal od oca Vasiľa, budze, že jedenastoho abo dvanastoho roku medzi peršima z valalu še odseľeli Matisovo-Holikovo, Janko Džudžar, Ďura Edelinski-Mikolkov i druhi dva-tri fameliji.

Druhu migracijnu habu dobre pameta bači Jefrem Pap. Hvari, že dva roki po ošľebodzeňu odchodzi Petro Kirda do Vukovaru, dze tedi mohol kupic po dosc vihodnej ceni u falace veľo kvalitetňejšu žem, jak co bula u piškurevskim chotare. O rok za ňim do Vukovaru odchodzi i Vlado Hudak, dok še u medzičaše Janko Kirda seľi do Petrovcoch. Pričina za seľidbu ňebula ľem žem i majetok. Odchodzelo še i pre dzeci, chtori še popristanovjali abo počali robic u industriji u horodze. Tak do Vinkovcoch, dagdze posle rozformovaňa zemleďiľskich zadruhoch, odseľeli še braca Denči i Vasiľ Hardijovo. Denči pošol gu dzivki Haňi, tedi už gdovici, pred tim odatej do Kameňickoho u Andrevcoch. A štredkom pejdzešatich rokoch do Petrovcoch še viseľeli Michal i Helena Dorokazijovo, Michal i Irina Herbut-Gažijovo i Petro i Jula Edelinski-Mikolkovo.

CHARAKTERISTIKA MIŠANICH MALŽENSTVOCH

Rusnaci še od priseľeňa ta po druhu švetovu vojnu trimali jakošik vjedno, odnosno medzisobno še žeňeli i odavali. Bulo všeľijak daskeľo, ked potupene, povedli bi sme, toto pravilo. Išče pred peršu švetovu vojnu Melana Dorokazijova jak majetna jediňica stupela do mišanoho malženstva zoz tutejšim Švabom Ivanom Hatvengerom, chtori do ňich, u stvari, pošol za pristaša. Naš švet ho volal Janko, poneže dobre bešedoval po ruski. Po peršej švetovej vojni Marja Hardijova še odala do Grubišnoho poľa a pejdzešat trecoho abo štvartoho roku Pavla Hardijova stupela do malženstva z Ilijom Slavnovičom.

U mišanim malženstve žije i moj brat Janko Chromiš, narodzeni 1936, chtori še počatkom šejdzešatich rokoch ožeňel z Maru Mabićovu z Piškurevcoch, čijo še rodiči tu priseľeli z Bosni. Ocec Janko, jak znal povesc, ša, ľubel bi, ked bi sebe za ženu vibral Ruskiňu, aľe še zaš ľem pomirel zos sinovu dzeku. Ked brat privedol anďu, znam, že bul Kračun, buli bobaľki na stoľe, šedzime i pripovedame, a ocec prehvarel "Jak je, tu je, Mara naša", daľej predlužujuci bešedovac po ruski, jak še bešedovalo i daľej u obiscu, bez ohľadu, že bul jeden člen u fameliji, co bešedu ňerozumel. Všeľijak že anďa s bratom bešedovala po horvatskoserbskim jaziku, aľe u medzičaše sluchala i učela rusku bešedu. Aňi jak mladi ňeodchodzeli do ďida i babi Capovich do Kocura, dok ňenaučela po ruski, co še jej udalo za tri mešaci! A brat zos svoju paru odchodzel ňeľem do Kocura, bo še tedi, bome, vecej schodzelo jak ňeška. Porjadno odchodzeli do ocovoho brata Mikoli do Gospoďincoch, vec do mojej i joho šectri Melani i šovgra Mikoli Kaňucha do Ďurďova, do ocovej šestri nini Melani i šovgra Janka Džuňovich do Ruskoho Kerestupa i do druhej rodzini - pripoveda anďa Amala Pap-Papjankova.

KIRBAJ NA MITRA I PREOBRAŽENIE

Popri Janka Chromiša u mišanim malženstve žije i Mirko Ramač, čija žena Anica ňebešeduje, aľe šicko rozumi po ruski. Tak znaju bešedovac i jich dzeci. Odchovali še pri ďidovi Denčijovi i babi Olgi, dzivki Dorokazijovej-Govľovej. U mišanich malženstvoch tiž žiju: Miroslav i Marica Ramač, Ďura i Ela Kočiš, kotri chviľkovo na dočasnej roboti u Ňemeckej, Janko i Pavica i Petro i Kata Turinskoho, Ďura i Blaženka Choma-Golovičovo, Marja Tomič, dzivka Romanova i druhi. Rusnaci ňeberu lem Horvatki, aľe i Ukrajinki, jak napriklad Janko Plančak, dok Elemir Dudaš žije u malženstve s Melanku Mezejovu, čija mac bula Ruskiňa a ocec Maďar. Ruskiňi še tiž odavali za Maďaroch zoz Kocura, chtori znaju bešedovac po ruski, ta jich trimali za svojich i taki malženstva jest tri.

Premeňki charakteristični i u duchovnim živoce. Rusnak jak dzeň za Kirbaj vibral na Mitra po starim kalendare, co ňeška trimaju ľem Janko Chromiš i Petro Sivč, dok vecej našo fameliji tot dzeň trimaju tiž na Mitra, aľe ked katoľicke šveto, trinac dňi pred tim švetom, 8. novembra. Vekšina Rusnacoch ňeška, zaš ľem, Kirbaj trima na šokecke Preobraženije, hvarja, šokecki. Barz veľo jest i tich, co trimaju i jeden i druhi, okreme u mišanich malženstvoch, bo še ňezna, kedi chto od hoscoch pridze, a toto šveto u tim štredku dakedi barz naščivjovali ňeľem Srimci, aľe i hosci zoz Bački.

VŠE MEŇEJ I STARŠI

Rusnacoch u Piškurevcoch, po zdohadovaňu ňeška už pokojnoho bačika Denčija Ramačovoho,bulo najvecej pred i po peršej švetovej vojni. Sluchal, hvari, o čišľe dagdze kolo sto obiscoch abo vecej jak 400 ľudzoch. Statistični podatki o čišľe žiteľstva u Piškurevcoch mož najsc u ďilu dr. Mirka Korenčiča "Naseľeňa i žiteľstvo u SRH od 1857. do 1971", aľe bez nacionalnoho sostavu, ta še opredzeľujem za podatok z Narodnoho kalendara za 1923. rok, u chtorim medzi inšim piše, že pod čas popisu 1921. roku u tim štredku bulo 603 Rusnacoch.

Nažaľ, jak roki prechodzeli, tak še zmenšovalo i čislo našich ľudzoch. Tak napriklad u popisu žiteľstva za 1971. rok jak Rusnaci še vijašnela 101 osoba, a dzešec roki pozňejše jich čislo zmenšane na 72 osobi. Všeľijak že i rezultati popisu žiteľstva, chtori budze o rok, ukažu, daľše zmenšaňe Rusnacoch u Piškurevcoch.

Od štredku valala spram asfaltnej drahi nachodzi še Uľica Pavla Miškina, chtoru starožiteľe navoluju Ruski Kerestur, bo u ňej žiju, jak co bulo i od priseľeňa, najvecej Rusnaci. I to u vecej jak dzešec obiscoch: Miroslav i Marica Ramač, Mirko i Anica Ramač, Janko i Mara Chromiš, Elemir i Melanka Dudaš, Marja Chromiš-Bobaľova, Blaženka Chromiš-Biriňova, Michal i Serafina Ramač, braca Jovren i Mitro Ramač, Julka Bubrek narodzena Takač, i Ďura i Jela Kočiš.

VŠE STARŠI NAŠ ŠVET

U Slavnovičovej abo medzi švetom navolanej Ďakoveckej uľici, chtora počina, jak še skruci z drahi od Ďakova spram Verpoľi, ňeška bivaju ľem Mitro i Haňa Kolbas i ocec i sin Vlado i Mikola Choma, u Uľici Matiji Gubca, u naprjame Novich Perkovcoch, nachodza še obisca: Janka i Pavici Tupinskoho, Petra i Kati Turinskoho i Mariji Tomič, narodznenej Roman. Rusnaci tiž maju obisca na koncu Ružinej uľici abo na Verpoľskim šore: Melana Choma, Janko Plančak, Jovgen i Iľa Segedi-Badarkovo, Miron i Marča Segedi, Jani i Hanča Segedi, Vlado i Sofija Hardi-Lukačovo, Michal i Veruna Plančak, Petro i Hanča Sivč i Ďura i Blaženka Choma-Holovičovo.

Naš švet, uhlavnim, u najvekšim čišľe stari osobi, pri chtorich išče keľo-teľo začuvana ruskosc u pestovaňu svojej macerinskej bešedi i odchod do cerkvi, dok jest i pejc ruski obisca, co prešli do baptistoch. Mladi už vše vecej zabuvaju na svojo nacionalne pochodzeňe. Či takomu stanu pričina oddaľenosc vekšich ruskich štredkoch, život u štredku, u chtorim Rusnak maločisleni, abo to vpľiv mišanich malženstvoch, možebuc u faktu, že našo ľudze ňigda ňeučeli po ruski čitac i pisac i chtozna kojco inšim.

VUKOVARSKI VJAZI ZOS SVOJIM KOREŇOM

I našo KUD-i, česc vukovarskomu KUD "Osif Kostelnik", zaňedzbali tot štredok. A našo vukovarske Družtvo, najvirojatňejše že najvekša časc joho rukovodzacich osoboch po pochodzeňu zoz Piškurevcoch, otrimuje vjazi zos svojim koreňom pre sotrudňictvo zos KUD "Zora", ta še medzisobni naščivi i koncerti čera hoľem raz u jednim abo dvoch rokoch. Popri tim bulo namahaňa z boku Sojuzu Rusinoch i Ukrajincoch SRH, u čijim Predsidateľstve u tim zvolaňu zoz toho štredku Elemir Dudaš, žebi še dzeci privedlo na škoľarski seminar do Erdutu abo organizovalo pestovaňe našoho kulturnoho skarbu u ramikoch poctojacoho Družtva. Nažaľ u tim bulo vecej ňeuspichu jak uspichu, bo še Rusnak u Piškurevcoch jak da prepuščel svojej suďbi, že ho jest vše menej i že je vše starši.