Mikloševci ňeška
Štefan Hudak
Narodni kalendar, 1973

Dzekujuci učiteľovi Rudolfovi Petruščakovi, kotri za učiteľa do Mikloševcoch prišol 1885. roku, ostali začuvani drahocini istorijni zapisi, kotri von započal priznačovac istoho roku, ked prijal dlužnosc.

Jak vidno zoz originalnoho žridla, Rusnaci do Mikloševcoch počali naseľovac 1850. roku zoz Kerestura i Kocura. Istoričare tverdza, že zoz Kerestura i Kocura chľeb pošli na stranu hľedac najchudobňejši ľudze. Prilapjujuci totu ocenu fascinuje fakt, že tota mala hromadka keresturskej i kocurskej chudobi ukazala ňeľem odlučnosc i rišenosc, že svojo materijalni obstavini zľepša, aľe i vitalnosc i zdravi rozum, vizionarno predvidzujuci budučnosc. Pitaňe obrazovaňa svojich dzecoch priseľenci rišeli švidko, efikasno i na jednostavni sposob: vijednali chižu pod kiriju, medzi sobu vibrali najpismenšoho človeka za učiteľa i nastava počala. Poznati šľidujuci "učiteľe", kotri na taki sposob dostali "učiteľsku titulu": Ivan Kereďarto, Ferdo Kiš, Ivan Pap i Michal Hajnal. Spomnuti "učiteľe" buli prosti parasti bez obrazovaňa. Učeli czeci po ruski čitac i vironauku, a poneže pisac i rachovac aňi sami bohznajak ňeznali, ta tomu aňi dzeci ňeučeli. Do školi dzeci chodzeli ľem v žime. "Učiteľ" išol od chiži do chiži, kotra mala dzeci u školi, i chiža, do kotrej pošol, bula dlužna toho dňa prekarmic ho. To mu bula placa. Na jar, v ľece i v ješeňi "učiteľ" išol na nadňicu i zoz toho žil. Až 1876. roku Mikloševčane dostavaju peršoho školovanoho učiteľa. Bul to Petro Kolesar, kotri u Mikloševcoch služboval 3 roki a potim prešol do Petrovcoch, dze i umar 1881. roku.

Bicigľova delegacija z Ruskoho Kerestura

Valal postupňe rosnul. Čežko bulo najsc podatki o tim po rokoch, medzitim, čislo dzecoch pod čas učiteľovaňa šľidujucich učiteľoch nam ukažu joho rost: Kereďarto mal 15 škoľaroch,Kiš 20, Pap 25, Hajnal 37, Kolesar 49, Joakim 63, Petruščak 71 itd.

Od 1. po 10. januar 1901. roku okončene popisovane žiteľstva. U popisu učastvoval i učiteľ Rudolf Petruščak. Mikloševci tedi mali:
152 chiži;
799 (399 mužeski i 400 ženski) osobi;
656 Rusnacoch i 143 Serboch.

Ked porovname toti čisla zos zvitom, jaki sme dostali u Mesnim urjadu za 1972. rok, vec mame šľidujucu sliku: u valal ňeška žiju 769 osobi (1901. roku 799, znači za 30 osobi meňej). Zmenšaňe čisla žiteľstva mož pochopic, ked še vežňe do ohľadu, že Mikloševci do pred par rokami buli valal, kotri zaobišla i hajzibanska draha i kalderma i že uslovija za privredzovaňe i plasman robi buli povjazani zos veľkima transportnima čežkoscami. Pokľa druhi valali buli zos kaldermu ľebo hajzibanom povjazani zos Vukovarom, Borovom i Vinkovcami, znači, zos troma pijacami, Mikloševčaňe u vekšej časci roka ňemohli visc zoz svojoho valalu. Take položeňe ňeľem že malo vpľiv na zmenšaňe čisla žiteľstva, kotre viseľovalo (okreme Serbi, kotri seľeli do sušednich valaloch na kaldermi ľebo hajzibanskej drahi) aľe i na privredni i kulturni pozvoj toho našoho mesta.

1901. roku 799 Mikloševčaňe žiju u 152 chižok, co znači 5,3 osobi po jednej chiži. Prešloho roku 769 osobi žiju u 213 chižoch, co vinoši 3,6 osobi po chiži (Avstrija ma 3,0, Bolharska 3,2, Čechoslovacka 3, 1, Hrečeska 3,8, ZAD 3,3, SCSR 3,7, Brazil 5,1), Toti cifri, hoč u veľkej miri ukazuju na porosnuce standarda bivaňa, išče vše ňešmu ostac jak jedini element u oceňovaňu, poneže na počatku našoho viku vekšina chižoch buli nabivani, zakriti zos nadom, a mali ľem chižu i prikľet i dajaku komorku, a ňeškajši z vekšej časci zoz tvardoho materijalu i maju vekše čislo prostorijoch za bivaňe. O standardu i higijeni bivaňa mož še prešvečic i zoz ročnich zvitoch učiteľoch, kotri ukazovali, že veľi dzeci chorovali od tuberkulozi (suchoti), mali šverbačku (šugu), a tiž tak u veľkej meri bula medzi ľudzmi i dzecmi rozširena trachoma. Toti choroti, tak povesc, ňeška calkom ňepoznati u mesce.

Prikľeti starich obiscoch mali otvoreni komini a chiži še zohrivali zos kukuričanku, kotra še topela do ruskich pecoch. Toho roku u Uľici M. Tita, kotra ma 46 chiži, ľem 22 chiži maju ruski peci, a inši maju naftovo, kaľovo ľebo pecn na uhľe. Muši še nadpomnuc že u veľich obiscoch, kotri ruski peci ňezvaľeli, ňetopja še. I toti, medzitim. kotri še chasnuju, ňetopja še zos kukuričanku, aľe zos čutkami. Doňedavna dvor i humno mikloševskoho Rusnaka buli zajedňicki za domašňi životiňi i za človeka. Ňeška mož obačic, že u vekšini obiscoch dvor prehradzeni na dva časci. Časc, kotra služi človekovi, povjazana zos prostorijami za bivaňe i u veľich obiscoch visadzena zos kvecom, lozu, ovocu, takže u ľetušňich mešacoch služi jak park - zahradka, u kotrej mož na švižim vozduchu krašňe preprovadzic čas odpočivku. Nažaľ, Mikloševčaňe zatrimali jednu prikmetu, kotra še ňevimeňela už sto roki, a to ňeprerivna uparta robota. Mikloševčaň še odpočiva ľem tedi, ked špi (pozno ľeha, a včas stava) i tedi, ked mu pridze do obisca hosc. Zoz hoscom pošedzi, počastuje ho, za tot čas ňe robi. Ked ňedzeľa i veľki šveta, tedi še ňerobi, a praktično každi Mikloševčaň i Mikloševčanka i na toti dňi nazbera polni robotni čas.

Mikloševski dzivki

Mikloševčaňe maju 2.400 jutra žemi i to 1.000 jutra u svojim i 1 .400 u cudzich chotaroch: sotinsknm, tompojevskim, čakovskim i berackim. Rachunki daľej ukazuju, že to 3,1 jutra po žiteľovi, ľebo, ked vežňeme, že mikloševske gazdovstvo ma ňeška 3,6 osobi stredňe po gazdovstve, vec vichodzi, že mikloševske gazdovstvo ma ňeška 11,16 jutra žemi stredňe. Ňepoznate nam, že či jest napriklad, že žiteľe jednoho valalu prechodza prez sušedni, žebi až u trecim chotare mali u vekšim količestve svojej žemi. Mikloševčaňe prechodza prez Cr. Čakovci, žebi pošli na svoju žem u berackim chotare. Žem obrobjuju zos 48 traktorami, co znači, že na jeden traktor prichodzi 50 jutra žemi. Treba nadpomnuc, že Mikloševčaňe išče vše maju 63 koňi (20 obisca po par, a 23 po jednoho). Koči zos drevenima koľesami jest barz malke čislo. Jich odmeňeli mali dvotonovo prikolici zos gumovima koľesami, kotrich jest prejg 60. Popri 2.400 jutroch oračej žemi mikloševski chotar ma 64 jutra pod močarom (rit). Daraz močaru v mikloševskim chotaru bulo veľo vecej. Na ňim še pasli kravi i čuvalo šviňi. Žem bula obšče dobra, ta valalski kravar i šviňar každe rano prez valal zos trubu prechodzeli i hnali statok na pašu. Večarom ich prihaňali pod valal i statok sam každi do svojoho gazd? pošol. Od 1967. roku Mikloševci ňemaju šviňara. Ostatňi mikloševski šviňar bul Jakša Lukić zoz Tompojevcoch. Teraz u močarnej žemi rošňe nad, kotri še chasnue u budovateľstve.

Orača žem še obrabja na sučasni sposob i ňeška Mikloševčaňe u vukovarskej komuni poznati jak jedni z najnapredňejšich produkovateľoch. Pohon za kooperaciju Čakovci Poľoprivredno-industrijnoho kombinatu Vukovar ma u Mikloševcoch svoju robotnu jedinku. Prejg ňoho Mikloševčaňe dohvarjaju produkciju, dostavaju fabrični hnoji, našeňe, a istočasno vona zos svojima kombajnami i mašinami za lamaňe kukurici dava usluhi kooperantom. Robotna jedinka ňema traktori, poneže ich u Mikloševcoch jest nadosc. Prejg robotnej jedinki Mikloševčaňe vitvorja kolo milion novi dinari, a išče teľo spoza ňej, jak vijavel družtveno-politični robotňik toho mesta Jakim Lender. Rachunka ukazuje, že to ľem kolo 200 dolari ročne po žiteľovi. To barz malo i zos tim Mikloševčaňe ňezadovoľni. Mali finansijni efekt rezultat ňepovoľnoho položeňa poľoprivredi u strukturi obščej produkciji a relativno ľepši rezultati u odnošeňu na sušedni valali pošľidok usilovnej roboti. Kedže tretman poľoprivredi ostaňe i daľej taki, odchodzeňe mladich do industriji še predluži i poľoprivreda ostaňe u podpolnosci bez robotnej moci. Za mikloševsku poľoprivredu to už charakteristične. U ješeňskich robotoch, kotri še odvivali u 1972. roku pod barz ňepovoľnima uslovijami pre podlu chviľu, robotňika še ňemohlo dostac i popri tim, že še ponukali relativno visoki nadňici. Dze hľedac vichod? Všeľijak u hľedaňu možľivoscoch, žebi še zoz produkciji sirovinoch prešlo na produkciju finalnich produktoch. Prosto povedzene, ňemož pristojno zarobic na kilograme šviňskoho mesa živej vahi, aľe na hotovej salami, šunki, konzervi itd. U targovini dostaňu ľem za štiri sušeni šunki prejg 1.200 dinari, a produkovač za 120-kilovu šviňu dostaňe daco vecej.

Spram podatkoch, jaki sme mohli dostac, Mikloševčaňe u ostatňich dvoch-troch rokoch, ročňe vikarmja od 500 po 3000 šviňi i do 200 bujački. Ňe calkom slučajno na štiri kilometri od Mikloševcoch vibudovana nova moderna klaľňa. Pravda, Mikloševčaňe od karmeňa statku maju veľki chasen, medzitim ňichto ňeproboval virachovac, že jaki maju chasen hevti, kotri toto meso prerobja do hotovich produktoch, i keľo treba času i roboti, žebi še viprodukovala sirovina, keľo, žebi še zoz sirovini dostal finalni produkt. Jedna rachunka ukazuje, že ked bi še mikloševske žito, u jednim roku viprodukovane, prerobelo do grisini, že bi še vitvorel prichod od kolo 2 milijardi stari dinari.

Už daskeľo roki Mikloševčaňe pošvecuju uvahu chovaňu visokomľečnich kravoch. Teraz ich jest 208, a to prejg 4.000 litri mľeka na dzeň, ľebo slikovitše prikazane - zaranok za každoho robotňika Kombinata gumi i obuji Borovo. Poľoprivredno-industrijni kombinat Vukovar otvera mľekarňu u Mikloševcoch. Mľeko, jak i šicki druhi produkti, prejdze prez vecej ruki, pokľa scihňe do trošiteľa. Joho cena na tej drahi narošňe za išče raz. Znači, rišeňe treba hľedac i u borbi za sučasnu efikasnu targovinu.

Od efikasnich rišeňoch u tim konare budze zavišic daľši rost materijalnoho bohatstva toho valalu, kotri už ňeška ma u každim obiscu radioaparat, prejg 80 televizori (televizor u farboch išče ňet aňi jeden.), 20 rajbački, 200 frižideri, 15 chiži uvedli vodovod, skoro každa aktivna chiža ma kruparňu, itd.

Mikloševci maju svoju Mesnu zajedňicu, kotra jedna zoz najľepšich u SR Horvatskej, Osnovnu partijnu organizaciju SKJ, Socijalistični sojuz, Kulturno-umetňicke družtvo (kotre toho poku dostalo za aktivnu robotu Orden zasluhi za narod zos stribernu hvizdu), Dobrovoľne ohňohasne družtvo, Lovarske družstvo, organizaciju Sojuzu borcoch, Mladežsku organizaciju i Futbalski klub "Rusin", kotri u prešloročnich zmahaňoch ňestracel aňi jedno.

Treba nahlašic, ked bešeda o Mikloševcoch, že to jeden z našich najčistejšich i najušorenšich valaloch. Mikloševčaňe to okreme nahlašuju, ked bešeduju o svojim mesce, kotre voni stvoreli.