UVODNE SLOVO
Postojaci tolkovaňa o nacionalnej pripadnosci juhoslavjanskich Rusnacoch u Kraľovini Juhoslaviji i mojo počatni rozdumovaňa o tej problematiki

Človek preširjuje i prilapjuje širši družtveni i nacionalni vidohľadi, ked počňe chodzic do školi: tedi pretarhuje uzki famelijni i uľični horizont i počina postupňe čuvstvovac pripadnosc gu vekšej i širšej teritorijalnej i etňičnej zajedňici. Preto i ja svojo dožica i zdohadovaňa počinam od školi.

U Kraľovini Juhoslaviji u Ruskim Keresture osnovna škola bula podzeľena na dva časci: na zachodnu i vostočnu časc valala, ta perše čuvstvo pripadnosci gu širšej zajedňici bulo teritorijalne - vostočna časc valala. Tedi jak učebňiki na našim jaziku buli bukvar i čitanka; druhi učebňiki buli na serbskim jaziku. Ked bi u tim čaše učebňiki buli ľem po ruski, mi bi u Keresture znali bešedovac ľem po ruski - po serbski bi sme ňič ňeznali. Prez učebňiki istoriji i zemľopisu, všeľijak, bul rozviti serbski patriotizem, tak že u predmetnej nastavi ňebula vikladana dajaka druha nacionalna istorija, chtora bi unošela i pestovala dajaki inšaki nacionalni patriotizem z dajakoho druhoho područa.

Jedino u pozaškolskich aktivnoscoch - prez školski dzecinski chor i ukrajinski špivanki - jak "naša", unošena ukrajinska nacionalna svidomosc, bo še u školskim dzecinskim choru špivalo ľem ukrajinski špivanki. Nacionalne čuvstvo, chtore servovane prez ukrajinski špivanki, ňerozvivalo dajake nacionalne čuvstvo i patriotizem pri školskich dzecoch, bo zmist tich špivankoch ňevošol do šercoch našim staršim ľudzom. Jaki mohli mac upľiv u nacionalnim i patriotskim smislu patriotski špivanki "Nepora, nepora, nepora Moskaľovi ľachovi služiť", abo "Mi Hajdamaki, mi vsi odnaki"? Jaki to upľiv malo na dzeci, spomňem ľem, že mi chlapčikove u franti špivali: "Michal da maki". Druhi pozaškolski aktivnosci ňebulo, jak co napriklad folklor. Buli dajaki slabši teatralni i recitatorski aktivnosci na našim i serbskim jaziku. Okrem školskoho choru ukrajinske unaprjamovaňe unošene i prez dzecinski časopis "Naša zahradka", aľe to ňemalo vekšu značnosc, poneže ňebulo vjazane za školsku nastavu.

U ramikoch osnovnej školi zbuli še dva poďiji, chtori na mňe zochabeli tirvaci upľiv. Dagdze 1937. roku u Kuli bul organizovani Srezki sokolski zlet, na chtorim učastvovali i Keresturci jak sokoli. Pred samim zletom u školskim dvore u Kuli s nami buli i Švabi z verbaskej Preparandiji. Voni trimali, že sme Rusi, chtorich barz ňenavidzeli, ta nas počali napadac. Nastala obšča bitka, prišol sokolski staršina, Serb, počal nas handrovac, a Švabom ňehvarel aňi slovo. Počuvstvoval som, že sme jak Rusnaci poňiženi i že ňemame ňijaku zaščitu.

Druhe, u učebňiku za VI. klasu osnovnej školi o nas, juhoslavjanskich Rusnacoch, napisane, že "Rusnaci unijati viri hrekokatoľickej, aľe u najnovšim čaše prechodza na pravoslavje". Učiteľka Vera Vanťik, dzivka jednoho svjaščeňika, rozkazala, naj text o Rusnacoch poscerame. Scerajuci text ja podar paper. Z toho učebňika ňezapametal som ňič inše, ľem text o Rusnacoch. Ňezrozumel som suščnosc o unijatoch, ta som toto pochopel jak uvredu za nas Rusnacoch. Normalne, že še už tedi pri mňe narodzela dumka i potreba hľedac u švece dajaku zaščitu u nacionalnim smislu.

Po zakončeňu osnovnej školi provadzel som poďiji, chtori še odbuvali kolo nas, juhoslavjanskich Rusnacoch, jak konfrontaciju medzi prosvitašami i zarjašami (ukrajinofilami i obščerusofilami). Mi, doma, jak i vekša časc Keresturcoch, buli prichiľňiki prosvitašoch, co znači, že sme potrimovali ukrajinsku orijentaciju. Mal som nahodi čitac novini na ruskim jaziku "Zarja", chtori nam prinošel naš sušed. Toti novini tolkovali nacionalni identitet rusijskej orijentaciji. U tim čaše tolkovaňe na ruskim jaziku, chtore vidavala naša "Prosvita", bulo napadane, že Karpatorusini do svojoho macerinskoho jazika unoša rusijski slova i, že še haňbja za svojo, ta som preto tedi "prilapel" ukrajinsku orijentaciju. Našo ľudze dobre znali, že sme ňe Rusi, bo jak zarabrovani u Peršej švetovej vojni, dok buli na Sibire, pochopeli, chto Rusi. Ňetrimali sebe za Rusoch, a aňi Rusi nas ňeprilapjovali jak svojich. U tedišňich "Ruskich novinoch" vichodzela serija napisoch "Zoz solovejskoho pekla na šľebodu", dze jeden ukrajinski nacionalista opisoval, jak scekol zoz solovejskoho hareštu. Prez taki napisi upoznal som obstavini, jaki buli u SSSR-u, že še tam buduje jakiš novi porjadok. Pre barz nahlašenu propagandu prociv SSSR-a, pri mňe tota serija mala kontraefekt, tak že še ukrajinska ideja pri mňe ňeurezala. U septembre 1938. roku, s poznatu Minchensku dohvarku, sudetski kraj tedišňej Čechoslovackej deržavi dati Hitlerovi, a ukrajinski varoši Užhorod i Mukačevo buli už tedi dati Hortijovej Maďarskej.

Tedi i Karpatska Ukrajina u sostave Čechoslovackej dostala svoju avtonomiju zos šedziskom u varošu Chustu. Prejg našich "Ruskich novinoch", aľe i na inšaki sposob, bula barz popularizovana ideja o samostojnej Ukrajini. Organizovalo še i materijalnu pomoc za totu Karpatsku Ukrajinu, bo še tedi nahadoval jakiš počatok tvoreňa ukrajinskej integraciji. Naš obični človek prilapjoval ukrajinsku ideju ňe jak daco vlasne, svojo, aľe jak coška, čomu mi pripadame u širšim smislu. Ked Hitler u marcu mešacu 1939. roku pregažel Česku, Slovacka - a posle ňej i Karpatska Ukrajina - prehlašela še jak ňezavisna republika. Jak co poznate, Hitler dal Karpatsku Ukrajinu Hortijovej Maďarskej, tak že ju maďarske vojsko za dva tižňi borbi pokorelo. Na calim čechoslovackim područu, ľem u Karpatskej Ukrajini date oduperaňe okupatorovi, preco otamaľ emigrovali vecej jak 1 500 vibeženci, zoz chtorich vekša časc prišla i naseľela še u Ruskim Keresture. Naš narod ich krašňe dočekal, rozmescel ich po svojich obiscoch, obezpečene im zmesceňe, a kost bul kolektivni. U nas bul jeden vibežeňec das mešac, dok še ňestvorelo uslovija za tirvace zmesceňe u druhich evropskich deržavoch i u Ameriki. Tedi še našo ľudze mali nahodu upoznac s ukrajinskim jazikom. Bľizši vjazi naš narod s ňima ňezaprovadzoval, bo vibeženci buli uhlavnim intelektualci, a i čežko še s nima sporozumjoval. Z tedišňoho času som zapametal jeden segment s tima mladima Ukrajincami. Po jarňim slunku vibeženci - uhlavnim chlopi - vichodzeli na pažicu slunkovac še. To za nas bulo coška nove, bo do tedi ňichto u valaľe ňechodzel na pažicu slunkovac še do pasa holi. Mi, Keresturci, sceli s ňima stupic do kontaktu, ta sme še pribľiželi gu jednej grupi, chtora nam generacijno odvitovala. Jovgen Seman, chtori, jak skojovec, pozňejše vlapeni i likvidovani na Vostočnim fronce od maďarskich fašistoch, naučel od jednoho bilogardejca dakus po rusijski. Ked vihvarel slovo zerkalo (žveratko), jeden vibežeňec skočel i rozhňivano zvreščal na ňho: "Kak ti hovoriš moskovski!". Ňemohli sme še s ňima zbľižic i pre jazični počežkosci, ta som tedi pochopel, že voni ňe taki bľizki jak našo sonarodňiki, legiňe zoz sušednich mestoch co znaju bešedovac tak jak juhoslavjanski Rusnaci.

Ked ukrajinski emigranti pošli do zachodnoevropskich žemoch i do Ameriki, čuvstvovala še jakaš solidarnosc s tima ukrajinskima vibežencami - že s ňima mame coška zajedňicke: jich chor špival u našej cerkvi na Službi tak jak i naš cerkovni chor. Medzitim, voni nam zaš ľem ostali u zdohadovaňu jak Ukrajinci, a mi - Rusnaci.

Ked Hitler 1939. roku oznova hrožel švetu, zaoštroval odnošeňa medzi Ňemcami i Poľakami pre koridor za Dancing, zaš še pri jednej časci našej inteligenciji tvorela ukrajinska ideja. Čul som, jak sin keresturskoho parocha Firaka, chtori bul po nacionalnosci Ukrajiňec, s radoscu vijavjoval, že "ľem naj Hitler co skorej napadňe Poľsku, ta vec mi dostaňeme Ukrajinu - osem milioni žiteľoch - chtora še hodna otrimac", bo Karpatska Ukrajina mala ľem kolo milion žiteľoch i mušela prepadnuc. Obščerusijska ideja u Keresture už tedi ňemala ňijaki upľiv, bo naš narod ňijak ňemohol zrozumic i prilapic, že Ukrajinci, Rusi, Bilorusi i mi, Rusnaci, tvorime ľem jednu regionalnu kulturu, a že šicki pripadame jednomu veľkomu ruskomu narodu. Pre taku orijentaciju jednej časci našej inteligenciji i našich proukrajinskich studentoch u Zagrebe priznačene mocňejše forsirovaňe ukrajinskoho nacionalizma u Hitlerovim kridľe. Ja, jak i veľi našo sograždaňe, zaberali sme rezervovane stanovisko gu takej ukrajinskej orijentaciji. Zaš ľem možeme šľebodno povesc, že dajake inšake stanovisko o našej nacionalnej pripadnosci okrem ukrajinskej ňebulo, a o dajakej okremnej karpatorusinskej pripadnosci ňebulo aňi bešedi, bo take daco u javnosci ňepostojalo. Postojala orijentacija u dzepojednich druhich ruskich valaloch o obščerusijskej pripadnosci, chtoru propagovali zarjaše. Ked v ješeňi 1939. roku prepadla Poľska, hoč samostojna Ukrajina ňestvorena, ukrajinska ideja bula i daľej prisutna. Koncom 1940. roku Kraľovina Juhoslavija, pre vojnove okružeňe, počala s intenzivnu predvojacku obuku. Zoz chlapcoch na predvojackej obuki formovani perši legiňski chor, dze še tiž tak počalo špivac ukrajinski špivanki podobni hevtim, co še špivalo u chlopskich choroch u ramikoch "Prosviti". Rozumľive, že še toti špivanki servovalo jak našo nacionalni. Po zakončeňu predvojackej obuki bula organizovana švetočnosc, na chtorej nastupel i legiňski chor. Popri ukrajinskich špivankoch špivalo še i jednu horvatsku patriotsku špivanku. Solista u choru bul Gabor Oros, chtori jak skojovec pod čas okupaciji zavarti i likvidovani na Vostočnim fronce. Zos krasnu farbu hlasa Gabor odlično odšpival jak solista ukrajinski špivanki "Luhom idu, koňa vedu" i "Oj, pje bajda med horiločku".

V žime 1940/41. roku bula povolana jedna grupa legiňoch do sali Novej školi, dze še u jednej vekšej učaľňi učelo kročaji za ukrajinski taňec "Orkan". Koreograf bul Fedor Čerňehivski, chtori jak vibežeňec ostal u Keresture. Von tiž tak bul i trener FK "Rusin". Tot taňec ňigda ňevivedzeni, bo ňeodluha Kraľovina Juhoslavija prepadla. Ked utarhnuti pakt Kraľovini Juhoslaviji s Hitlerom, nastala nova situacija. V ňedzeľu, 6. aprila 1941. roku, baveli sme fodbal na pažici. Bula krasna chviľa, ta sme pozobľekali pantaloni, a zoz ňich sme spraveli kapuri za goli. Tedi naľeceli Hitlerovo avioni, i to u vekšej grupi. Mi še od ňich ňepozľekali; bula to za nas ňevidzena atrakcija. Komentarovalo še, že to našo avioni, abo, že nam Rusi prichodza pomahac. Beogradska staňica bula povaľana, ta ľudze, co mali pristup gu radiju, doznavali prejg ňemeckej radio-staňici Donau, že u jakej še situaciji nachodzime. U tim čaše še pri mňe, jak aňi pri druhich našich ľudzoch, ňezjavjoval dajaki nacionalni patriotizem. Zaberalo še stanovisko na poziciji antifašizma, hoč sme aňi ňeznali co to fašizem. Večar do Kerestura prišol agitator - Serb, soluňec. Zhirčeli sme še kolo ňoho, mi, daskeľme legiňe u Štrangarkovej karčmi, dze nas von učel špivac "Spremte se, spremte, četnici". Placel daskeľo rundi napoju, ta sme višli z karčmi na drahu i hlasno špivali totu špivanku.

Pestovaňe etňičnoho identitetu u uslovijoch fašističnej okupaciji

Jak co poznate, Kraľovina Juhoslavija prepadla za dvanac dňi. Prez Kerestur u dluhokej koloni prechodzelo Hortijovo vojsko - koňaňiki husare, a za ňima išla kolona ľehkich tankoch, chtora zdabala na traktori s hušeňicami. Dagdze na počatku uchodu do valalu z Kuli jeden ďido i baba na pojdze lupali kukuricu, ta ked nadišla maďarska kolona, voni še prez oblačok pripatrali. Komandant tich husaroch, poneže vidzel, jak na uchodze do valalu piše, že to ruski valal, zbačel, že na pojdze chtoška vikukuje, zastanovel kolonu i rozkazal obkoľešic totu chižu. Ked pretresli chižu i vidzeli, že tam ňet ňič strašne, ošľebodzeli še strachu ta predluželi. Ďido bul ščešľivi, že znal dakus po maďarski, inšak bi bulo gadňe.

Do Hitlerovoho napadu na SSSR u valaľe še ňečuvstvovalo dajaki okremni vojnovi stan. Pred našu chižu, pre veľki šľebodni prostor na draže, sušedi še zvičajno schodzeli šedzic. Ženi zastarano pripovedali, co še nam šicko ma slučic: ľudze ňeznaju po maďarski, okrem daskeľich staršich chlopoch, jak našo dzeci na ješeň počňu chodzic do školi, ked še doteraz učeli po serbski? Konstatovali, že barz dobre, že paroch Firak, Ukrajiňec, pošol, bo nas scel poukrajinčic. Popri svjaščeňickej roboti von bul i redaktor novinoch.

Maďarska vlasc posle organizaciji zabraňela každu kulturnu ďijalnosc, ta i Ruske narodne prosvitne družtvo (RNPD). Zavarta naša ruska Drukarňa, utarhnuti "Ruski novini", "Naša zahradka", jak i každi javni nastup. Maďarska fašistična vlasc, chtora už od skorej okupirovala Karpatsku Ukrajinu, ňepripoznala aňi ukrajinsku, aňi dajaku druhu karpatorusinsku narodnosc. Za ňich postojali ľem Uhrorusi. Dzepojedni vodzaci ľudze na Karpatoch napraveli od Karpatskej Ukrajini Podkarpatsku Rus. Žiteľe še ňevolali aňi Ukrajinci, aňi Rusini, aľe Uhrorusi. Zdohadujem še, že na preslavi dvacecročňici snovaňa Sportskoho družtva "Rusin", 1943. roku, toti Uhrorusi z Karpatoch, jak hosci u Ruskim Keresture, špivali svoju himnu "Ruskij da živet narod, prosim boha višňaho, da poderžit ruskaho". Dodavam tu, že to bulo u čaše veľkej Kurskej bitki na Vostočnim fronce. Maďarska fašistična vlasc dopuščovala kulturnu ďijalnosc ľem u ramikoch cerkvi, tak že na područu buvšej Karpatskej Ukrajini bula formovana cerkovna organizacija mladeži pod menom OHM (organizacija hrekokatoľickej mladeži), a po maďarski "kalot" (katolikus legény). Jakoš pozno v ješeňi 1941. roku center tej organizaciji z Užhorodu osnoval konarčok i u Bačkej. Vekša grupa mladeži bula povolana do buvšoho domu RNPD "Prosvita" na schadzku. Tam nam bulo pojašňene, že u jakej še organizaciji može odvivac kulturno-prosvitni život u valaľe. Povedzene, že še čitaľňa i buvše RNPD muša zahašic i že mladež može rozvivac kulturnu ďijalnosc ľem u OHM, a že starši možu buc pomahajuči členi. Date pojašňeňe, že še organizuje mišani mladežski chor, že še budze rozvivac teatralnu aktivnosc i sportske družtvo "Rusin", chtori budu robic u ramikoch OHM. Jasno bulo nahlašene, že še u tej organizaciji ňebudze vodzic ňijaka politika, a okreme co še dotika komunizma - chto inšak duma, tot naj tu ňeprichodzi. Jakim Pap (Pabjanka) i ja vecej ňechodzeli na toti schadzki i chorski probi. Ňe preto, že sme buli komunisti, aľe preto, že sme okupaciju pochopeli jak dočasovi stan. Pochopeli sme, že še vijava "Chto tak duma, naj ňeprichodzi do OHM" odnoši na toho, chto rachuje, že okupacija ňe coška dočasove, ta to bula pričina našoho odbivajucoho stanoviska. Hoč na nas i rodiči i druhi priciskali, mi i daľej zaberali odbivajuce stanovisko. Tedi še dopuščovalo pradki za mladež, i to večar do dzevec, a u OHM - Kalotu mož bulo ostac do dzešec hodzin. Slučovalo še, že posle dzevec večar bulo včas isc domu, ta sme zachodzeli do družtva u Kalotu. Vžal še tu i dirigent choru, tedi išče jak svjaščeňik Irinej Timko, zavar dzveri i rozkazal nam, naj postavame do šora, žebi sme otrimali chorsku probu. Odšpivali sme daskeľo ukrajinski špivanki, co mi še išče i spačelo. Posle chorskej probi vijavel, že še ňetreba bac zachodzic do družtva - ozda nas pre viru ňebudze ňichto prehaňac. Jakim Pap i ja rišeli, že predlužime prichodzic na probi, bo sme prilapeli vijavu, že nas pre viru naisce ňichto ňebudze prehaňac, a tiž tak aňi pre ukrajinski špivanki. Zrozumeli sme, že i svjaščeňik, dirigent choru, trima okupaciju jak dočasovu stvar. Za štiri roki kulturnej roboti u ramikoch OHM rozvil še veľki mišani mladežski chor, chtori mal na repertoare, okrem duchovnich špivankoch, ľem ukrajinski narodni pisňi. Kolo chorskoho špivaňa, u tim periodze rozvita i teatralna ďijalnosc: dati pejc teatralni ukrajinski falati na našim ruskim jaziku i daskeľo skeči jednoďijki. S tima teatralnima falatami hoscovali sme 1942. roku u Ďurďove (zoz falatom "Začarovane blaho"), a 1943. roku u Kocure i Verbaše (zoz falatom "Oj ne chodi, Hricju").

U ramikoch OHM bula rozvita i fizkulturna aktivnosc: okrem fodbalu bavelo še ping-pong, šach i inše. Dagdze 1943. roku u jednim ukrajinskim teatralnim falace "Bez talana" vivedzeni i perši ukrajinski taňec na bini u višivanich ukrajinskich košuľoch i šalvaroch. Ukrajinski taňec "Katarina" tancovali dvome legiňe i štiri dzivki, a taňec "Kozačok" tancoval jeden legiň i jedna dzivka. Trimam, že to buli perši ukrajinski tanci, chtori tancovali juhoslavjanski Rusnaci na bini, ňerachujuci eventualni tanc,i chtori tancovali ukrajinski vibeženci, dok buli u Keresture.

Pod čas okupaciji u ramikoch OHM ňebula propagovana ňijaka ukrajinska nacionalna ideja, bo bi to okupatorska vlasc zabraňela. Medzitim, prejg kulturnich aktivnoscoch še išče jak upľivovalo na rozvivane ukrajinskej svidomosci. Ňebulo u tim ničoho negativnoho, naprociv. Navedzem ľem jeden priklad: od rukovodzacich u družtve doznali sme, že še prejg Radio Moskvi dava emisija na ukrajinskim jaziku i že vona počina s ukrajinsku narodnu špivanku "Reve ta stohne Dňipr širokij", a totu špivanku i mi u choru špivali. Emisija počinala tak: "Hovorit raďanska Ukrajina. Načinajem peredaču dľa propagandistiv i agitatoriv. Peredaču načinajemo s narodnu pisňu Reve ta stohne Dňipr širokij". Špivanku počinal hľiboki kontrabasista u veľkej oktavi, tak že to vipatralo, jak ked bi rika Dňiper prave hučala i stukala. Za nas to bula veľka duchovna poživa, bo mocňela moralnu silu i soznaňe, že jest u švjece i druhi švet, chtori žije i bori še i od chtoroho še občekuje višľebodzeňe i premenku.

Ked še bešeduje o kulturnej ďijalnosci u Kalotu, rachujem, že treba - naj ostaňe hoľem tu zapisane - povesc daco i o členstve. Cerkovna organizacija mladeži "Kalot" bula, mož povesc, bez členstva. Spram joho predpisaňoch, členi Kalotu mohli buc ľem legiňe, a dzivki ňe. Dzivki ľem chodzeli do Kalotu i učastvovali u kulturnich aktivnoscoch, ta še preto hutorelo, že či dachto chodzi do Kalotu či ňe. Dagdze v ľece 1943. roku povedzene, že u cerkvi budze švetočňe primaňe do členstva Kalotu. Keľo mi poznate, do cerkvi prišli ľem dvome legiňe. Či voni buli prijati do členstva ňepoznate mi, aľe o tim ňeuspichu ňichto nič ňekomentaroval, ani še vecej ňespominalo ňijake učleňovaňe. Posle toho še i daľej chodzelo do Kalotu, jak ked bi še nič ňeslučovalo, i to až do ošľebodzeňa.

Z toho času, času okupaciji, pametam išče dva poďiji, chtori mali pozňejše upľivu na mojo daľši rozdumovaňa o našim etňičnim identitetu. Maďarska fašistična vlasc pod čas okupaciji poslala do keresturskej policijnej staňici štiroch policajoch zoz centralnej Maďarskej, spomedzi chtorich jeden odlično bešedoval narodni vostočno-slovacki jazik. Nadpominam čitačom, že maďarska fašistična vlasc dobre poznala situaciju u Keresture i znala, že koho treba poslac gu Rusnacom: ňe Ukrajinca abo Karpatorusina, aľe človeka, chtori pozna jazik, na jakim bešeduju Keresturci. Perširaz som doznal, že še išče dzeška u švece bešeduje na jaziku, na jakim mi u valaľe bešedujeme. Od 1943. roku mali sme doma radio, ta som prejg jakejšik radio-staňici u Slovackej mal nahodu sluchac narodni špivanki na jaziku, na jakim bešeduju i Rusnaci u Keresture. Dobre še zdohadujem špivanki "Uzka dražka po valaľe", dze druhi stiščok počina "Vežňi zajdu, i ja zajdu". Špivanka špivana na melodiju čardaša - isto tak, jak co še tedi špivalo i u nas. Pozňejše našo kompozitore napraveli plagijat, ta še teraz tot text špiva na ukrajinsku melodiju 'Susid ore, susid sije" abo "jichal kozak za Dunaj".

Zoz periodu okupaciji treba spomnuc išče jeden podatok. Už 1943. roku veľi našo ľudze u Keresture mali u svojich obiscoch radija. Sluchalo še London, Vašington i Moskvu po serbski. Ked bi sme u tim čaše ňebuli znali po serbski i ňesluchali radio na serbskim jaziku, voobšče bi sme ňebuli informovani o poďijoch u švece. Ostali bi sme u podpolnim ňeznaňu. Ňichto ňesluchal aňi politični, aňi ňijaki inšaki emisiji po ukrajinski abo po slovacki, bo za naš narod to cudzi jaziki i na ňich še ňemohlo provadzic poďiji u švece. Už sama situacija hutori, že u nas bula prisutna svidomosc, že mi coška okremne u švece.

Zjaveňe ruskoho melosu, folkloru i jazika u SFRJu (novini "Ruske slovo" i Ruska realna gimnazija)

Na dzeň 21. 10. 1944. roku u Keresture prišlo do ošľebodzeňa. Nastupeli veľki premenki, chtori še i občekovalo. Nova klasna graždanska politika i politika bratstva, jedinstva i rovnopravnosci tvorela dobri uslovija za rozvoj vsestranej nacionalnej i etňičnej kulturi. Patriotski čuvstva i aktivna dzeka za tvoreňom u tim periodze označovali, že še našo ľudze čuvstvuju šľebodni jak nacionalni subjekt i rovnopravni u šickich družtvenich aktivnoscoch. To bulo vidno na šickich poľoch družtvenoho života. Kulturnu aktivnosc perše porušala mladež u ramikoch USAOJ-a (Ujediňeni sojuz antifašističnej omladini Juhoslaviji). Ja bul peršich dňoch ošľebodzeňa vibrani za predsidateľa USAOJ-a u Keresture. Kolo druhich zadatkoch, mušelo še počac i zos kulturnima ďijalnoscami, žebi še ňepočuvstvovalo zaostavaňe na tim poľu u porovnaňu zos časom okupaciji. Jedna časc buvšich učašňikoch u kulturnich ďijalnoscoch takoj še ukľučela do roboti. Veľi legiňe pošli do vojska, aľe dorosli novi moci, ta še počinalo takpovesc od počatku. Už s tima peršima kročajami u kulturi, bez dajakoho rozdumovaňa abo kritičnoho odnošeňa gu kulturnej ďijalnosci, prilapena ista ukrajinska orijentacija, tak že prevžata taka aktivnosc na kulturnim plaňe, jaka bula i pod čas okupaciji. To bul naš jedini kulturni kapital, chtori še mohlo prikazac na bini i druhich javnich manifestacijoch.

Takoj na samim počatku ošľebodzeňa mladež dostala svoj kucik, dze še počinalo špivac partizanski špivanki i špivanki z HOB-a, aľe tiž tak i ukrajinski špivanki. Za vivodzeňe ukrajinskich špivankoch bulo potrebi, bo do Mladežskoho domu prichodzeli i červenoarmijci, chtori buli u Keresture, tak že sme še prejg ukrajinskich špivankoch mohli baržej zbľižic hoč u Mladežskim dome, hoč u karčmi abo na druhim mesce. Kolo tich spontanich aktivnoscoch buli organizovani i javni nastupi. Spomňem jak priklad nastup keresturskej mladeži na preslavi Oktoberskej revoluciji 7. novembra 1944. roku u Keresture, dze javno nastupela naša dzivocka grupa s ukrajinskima špivankami, vjedno zos špivacku grupu červenoarmijcoch. Predstava otrimana za graždanoch i avijatičaroch červenoarmijcoch. chtori buli tedi bazovani u Keresture. Druhi javni nastup bul tiž u novembre 1944. roku: na peršej srezkej konferenciji USAOJ-a u Verbaše, dze nastupel dzivocki duet s ukrajinskima špivankami. Tam vivedzeni i ukrajinski taňec "Kozačok", co bulo barz krašňe privitane, bo še tedi ukrajinski folklor i ukrajinski špivanki dobre kotovali. Poneže sme mali krasni uspich na konferenciji USAOJ-a, buli sme povolani jak folklorna i špivacka grupa i na peršu Pokrajinsku konferenciju USAOJ-a u decembre 1944. roku do Novoho Sadu, dze sme nastupeli s tancami "Kozačok" i "Katarina". Tu sme tiž mali krasni uspich i poscihli zavidni renome, ta sme 1946. roku buli povolani na javni nastup jak ruska folklorna grupa na Druhi kongres USAOJ-a do Zagrebu. U kulturnej časci toho kongresu učastvovali sme s tancom "Katarina", dze tancovali šejscme taňečňiki, i s tancom "Kozačok" chtori tancovala jedna para. Taki renomovani, buli sme povolani jak predstaviteľe juhoslavjanskich Rusnacoch i na Perši balkanski festival mladeži do Beogradu. Tu prišlo do komplikacijoch, ta som še mušel prilapic i ulohi koreografa. Na dohvarki kolo organizovaňa festivalu u Beogradze, chtoru vodzel Dobrica Čosič, jak predstaviteľ mladeži za pririchtovaňe festivalu, referoval som o našich pririchtovaňoch i prijavel rusku folklornu grupu zos osem učašňikami. Na toto Čosič reagoval, že folklorna grupa zos meňej jak tricec osobami ňeprichodzi do ohľadu na Balkanskim festivaľe mladeži u Beogradze. Posle teľich našich nastupoch, a i naša mladež bula "zohrata" za odchod na Festival, ňešmelo še prepuščic, žebi i mi, Rusnaci, popri šickich druhich nacionalnoscoch, buli tam prisutni. Mušelo še najsc dajake koreografske rišeňe. Na rozpolahaňu buli ľem našľidzeni už spomnuti tanci "Katarina" i "Kozačok", co znači ukrajinski folklor, a dajaki druhi naš afirmovani folklor ňepostojal. Rišeli sme zoz jednoho kola tancu "Katarina" napravic štiri kola, tak, žebi u tich štiroch koloch vžali učasc 24 osobi. Problem bul zaš ľem zos takim čislom učašňikoch ňenapravic hužvu na bini, ta trebalo zrobic simetriju prostoru. Preto sme vežbali na pažici. Za taňec "Kozačok" sme mesto jednej vžali štiri pari, tak že sme vipolňeli normu i prijaveli 32 učašňikoch. "Kozačok" vivedzeni tak, že še tancovalo u koloni, co pozňejše prilapeli i druhi taňečňiki. Posle toho še zjaveli druhi koreografi, kvalifikovani, chtori totu sistemu tancovaňa u koloni viruceli, bo to ňebulo u duchu ukrajinskoho folkloru. Naša programa na Peršim festivaľe mladeži uspišňe vivedzena i zos tim repartoarom sme nastupali i na druhich javnich mestoch u Beogradze, za graždanstvo i po firmoch. Čislo našich javnich nastupoch s takim ukrajinskim folklorom še zvekšovalo: učastvovali sme i na Štvartim kongresu KPS, na preslavi peršomajskich švetoch i podobnich aktivnoscoch. Všadzi sme še predstavjali javnosci ľem zos ukrajinskim folklorom, bo nam bulo važne predstavic še. Zaňedzbovali sme potrebu pestovaňa našej vlasnej kulturnej aktivnosci, chtora bi še nadovjazovala na rozvivane i mocňeňe našoho etňičnoho identitetu i nacionalnoho jestva. Jak coška charakteristične za taku konstataciju, navedzem naš nastup u Beogradze. U jednej peršomajskej proseciji u Beogradze učastvovali i šicki nacionalnosci Juhoslavi? u nacionalnim obľečive, ta še i mi Keresturci predstaveli. Poobľekali sme ukrajinski šalvari, ukrajinski višivani košuľi, ta sme kolo švetočnej tribini u Beogradze pred maršalom Titom zašpivali ukrajinsku narodnu špivanku "Ej to tam na hori ženci žnut, a popid horoju kozaki idut". Ňebulo našich kompozitoroch i poetoch, chtori bi otvoreli prihodni repertoar za taku nahodu.

Paraleno s taku folklornu aktivnoscu rozvivala še i chorska aktivnosc. Bul osnovani mladežski mišani chor, dzecinski školski chor, a z času na čas egzistoval i chor veteranoch. U tej chorskej oblasci našľidzena praxa špivaňa ukrajinskich špivankoch, aľe še už počalo unošic na chorski repartoar i naš ruski melos i rusijski špivanki, co doprinošelo rozvivaňu širšoho nacionalnoho čuvstva. Rusijski jazik, jak stranski - chtori še tedi počalo učic u našej realnej gimnaziji - preširel interesovaňe i na rusijsku poeziju, tak že možeme povesc, že nam tedi bulo podjednak bľizke i rusijske i ukrajinske.

Teatralna aktivnosc ňebula organizovana u ramikoch mladežskej organizaciji, hoč i tu mladež bula u vekšini zastupena. Davani najčastejše ukrajinski falati preloženi na naš ruski jazik, co znači, že sme še z vekšej časci tedi operali na ukrajinsku kulturu. Treba pripoznac, že sme ju tedi prilapeli jak svoju. Perši naš povojnovi nastup bul zos teatralnim falatom "Natalka Poltavka", u chtorim ja mal hlavnu ulohu. Z totu predstavu nastupali sme v žime 1945/46. roku u Šidze, Bikiču, Srimskej Mitrovici i u veľkej sali Doma kulturi u Novim Sadze.

Zoz šickoho toho vidno, že povojnova aktivnosc pri nas Rusnacoch bula bazovana tedi na ukrajinskej kulturi, hoč ju ňichto ňeforsiroval. Šicko išlo spontano, mož povesc, jak po dajakej inerciji. Ked še raz ukrajinski folklor odomašňel na našim prostore, u tich uslovijoch predlužel funkcionovac, a otrimuje še i ňeška. Ňichto še tomu ňeprocivel aňi ňesprocivel zoz dajakoho nacionalnoho stanoviska, a ňepravel še aňi problem pre taku praxu.

U tim čaše mal som išče jedno take dožice, pre chtore som počal rozdumovac o našim etňičnim identitetu. Zbulo še tedi, ked na područu Juhoslaviji buli pripadňiki Červenej armiji. Na štred valala u Keresture stanuli dvome červenoarmijski oficire s motorkami co maju prikoči, a to značelo, že voni okončuju specijalnu službu. Vipitovali še ženom na draže o našej nacionalnosci, a poneže še s ňima ňemohli zhvaric na zadovoľujuci sposob, toti ženi me povolali, naj im ja odvitujem. Prišol som gu ňim, a jeden z tich oficiroch še mi pital: "Kakoje eto selo i kto zdes živjot?". Ja mu pojašňoval, že mi tu Rusini-Ukrajinci, že sme še tu priseľeli z Karpatoch i podobne. Pomišal som dakus i ukrajinski slova, keľo som znal zoz ukrajinskich špivankoch, i rusijski - chtori som naučel od červenoarmijcoch, ta me jeden z ňich stroho prerval i podozrivo še mi pital: "A čto ti tak plocho hovoriš po ukrajinski?". Ja še zbuňel, tarhnul, i takoj som prešol na naš vlasni rusnacki jazik: že mi šicki u tim valaľe Rusnaci, že tu žijeme už 200 roki i že šicki ľudze bešeduju jak ja teraz. Buli zadovoľni s takim odvitom, ta pošli. Zadumal som še pre tot kontakt s Rusami i pochopel, že še druhim treba predstavjac s tim, co ši. Nič bi mi ňepomohlo i ked bim bul znal povesc, že mam ukrajinsku svidomosc.

Popri aktivnej ďijalnosci mladežskej organizaciji aktivno še robelo i na druhich planoch našoho kulturnoho života. Počalo še vidavac novini "Ruske slovo", osnovana Ruska matka, otvorena i perša realna gimnazija u Keresture i podobne. O formovaňu našej realnej gimnaziji mušim coška povesc, pretože u daskeľich napisoch "Ruskoho slova" 1997. roku vikriveno prikazani diskusiji, chtori še vodzelo o jaziku, jaki še mal viučovac u tej gimnaziji. U stvari, bulo objavene, že dzepojedni extremisti trimali, že treba u gimnaziji učic rusijski jazik, dzepojedni, že treba ukrajinski, a že narod vihlasal, naj še uči na našim jaziku. Ňemohlo bi še povesc, že še u tej diskusiji robelo o extremizme abo o dajakej narodnej stichiji; robelo še tedi o tim, že jaki še jazik budze viučovac - rusijski či ukrajinski jak stranski jazik, a ňe o tim, na jakim še jaziku budze odvivac predmetna nastava. Odluka mesnich političnich vlascoch bula, žebi še u gimnaziji jak stranski jazik viučovalo rusijski. To bul zadatok šickich komunistoch, žebi še na javnim schodze priňeslo taku odluku. Prisutni narod to jednohlasno prilapel, tak že šicki, co buli na tej schadzki, vihlasali, žebi še jak stranski jazik učelo rusijski, okrem daskeľich intelektualcoch, co buli za ukrajinski jazik. Taka odluka i realizovana. U gimnaziji še viučovalo rusijski jazik, zos čim bulo omožľivene mladeži školovac še na visšich školoch u Juhoslaviji. Prave toto odbivaňe našoho narodu na tej schadzki učic ukrajinski jazik odkrilo, že še našo ľudze u svojim jestve ňetrimali za Ukrajincoch, hoč še i tedi špivalo ukrajinski špivanki. U Hrekokatoľickej cerkvi še i tedi špivalo a i ňeška še špiva po staroslavjanski, a našo ľudze zaš ľem ňečuvstvuju, že su dajaki Slavjanorusi.

Žebi še vodzelo jedinstvenu kulturnu politiku pri nas, Rusnacoch, formovalo še Rusku matku na novich osnovoch, co znači, že trebalo objediňic u jednej prosvitnej organizaciji i buvšich "prosvitašoch", i "zarjašoch". Na Snovateľnej skupštini šicki buli sohlasni, že treba premohnuc dzeľeňe abo podzeľeňe Rusnacoch, jake bulo charakteristične u Kraľovini Juhoslaviji. Zaš ľem, na tej snovateľnej skupštini vipľival na poverchnosc isti problem, bo še postavjalo pitaňe, že či ľepše u našej kulturnej roboti povjazovac še direktno s Moskvu, či prejg Kijeva. Pokojni Michajlo Kovač z Kerestura, tedišňi poslaňik u Skupštini NR Juhoslaviji, odvitoval, že še budzeme povjazovac prejg Ambasadi SSSR-a, co i vitvorene, bo na preslavi 200-ročňici priseľeňa bul prisutni i predstaviteľ ambasadi SSSR-a. S tim sme u javnosci urjadovo "postali" ukrajinska menšina. Toto potverdzuje i fakt, že še mi, juhoslavjanski Rusnaci, do 1971. roku vodzeli u deržavnich statističnich popisoch u koloni s Ukrajincami. Tedišňa kulturna politika Ruskej matki bula realna: kerovalo še u diskusijoch bešedovac o dzepojednich otvorenich problemoch, chtori bi privodzeli do dajakej konfrontaciji, co znači, že ňebula favorizovana aňi proukrajinska, aňi obščerusijska abo dajaka inšaka okremna orijentacija. Take ňeopredzeľene stanovisko Ruskej matki še čuvstvovalo i pri našim nastavnim kadre u našej realnej gimnazi?. Profesore Havrijil Naď, Jaša Bakov, Jakim Sabadoš, nastavňiki Štefan Čakan, Mikola Hajnal - ňebuli jednobočno orijentovani. Preto mož šľebodno povesc, že sohlasnosc bula u tim, že mi ňe Ukrajinci, a co sme - ňeusudzovalo še davac dajaki konkretňejši odvit. Jedino profesor Jakim Sabadoš - istoričar, na osnovi narodnoho obľečiva i običajoch, našoho narodnoho jazika i jestva zakľučel, že sme po nacionalnosci Slovaci, preco še diskreditoval u našim štredku i napuščel nastavu u ruskej gimnaziji. Tota cichosc o ukrajinskej i rusijskej orijentaciji bula uslovena i s tim, že posle napadu Inforbiroa na našo tedišňe deržavne i politične rukovodstvo u Juhoslaviji ňebulo preporučľive zaberac dajake proukrajinske aňi prorusijske stanovisko. Taka kulturna politika Ruskej matki praktikovana až po jej rozformovaňe, ňe pre slabu robotu, aľe pre politični uslovija u Juhoslaviji.

Ked še rozformoval Informbiro 1954/56. roku, nastali ľepši uslovija za robotu, za kontaktovaňe predstaviteľoch našej nacionalnosci na kulturnim plaňe s predstaviteľami druhich nacionalnoscoch i spoza hraňicoch našej deržavi. Perši nas Rusnacoch jak nacionalnu menšinu "odkrili" poľski novinare, chtori naščiveli Kerestur, a potim i jeden poľski naukovec z Varšavi. Ked som še s ňim stretnul na prihodnej večeri, pital som še mu, co duma o našim etňičnim identitetu. Dal odpriliki taki odvit: že sme isti taki jak i jich Lemki, co še nachodza kolo južnej Visli, ta že sme po ňich - Poľaci. Posle toho prichodzeli ukrajinski novinare, chtori zňimali na kaseti, jak špivame ukrajinski špivanki, dok sme družtvovali s ňima. Za ňima prichodzeli predstaviteľe Sovjetskej ambasadi, chtori hutoreli, že su predstaviteľe ukrajinskej naciji, hoč ňeznali bešedovac po ukrajinski. Voni še interesovali za nas jak za svoju ukrajinsku nacionalnu menšinu i ponukali pomoc u našej kulturnej roboti. U kontaktu s ňima ja nastupel jak mesni politični predstaviteľ Ruskoho Kerestura, bo še tu ňerobelo o privatnej naščivi, aňi o privatnich osoboch. Na urjadovim poludzenku, chtori bul za ňich organizovani, postavel som i jim pitaňe, že co dumaju o nas i našim etňičnim identitetu. Hvarel som im, že mi jak nacionalna menšina ňepripadame aňi jednej postojacej naciji, o čim še voni ňesceli vijašňovac. Pre take mojo stanovisko voni vecej ňeprichodzeli do Kerestura. Povjazovali še direktno s našima kulturnima tvoriteľami, prejg chtorich organizovali pomoc našej kulturnej ďijalnosci. Pozňejše bula organizovana i naščiva Kijevskej operi Ruskomu Keresturu jak i druhi kulturni kontakti, co bul i ciľ predstaviteľoch Ambasadi SSSR-a: vitvoric kulturne sotrudňictvo i kontakti. Aňi ja, aňi ňichto druhi še ňeprocivel takomu sotrudňictvu i ňepravelo še ňijaki problemi kolo toho kontaktovaňa i zajedňickej roboti.

Takoj po ošľebodzeňu, mal som nahodu baržej še upoznac zos šarišsko-zemplinsku narodnu bešedu u tedišňej Čechoslovackej. Ked zakončena mladežska robotna akcija na praveňu hajzibanskej drahi Brčko-Banoviči, formovana brigada uderňikoch tej akciji, chtora išla na robotnu akciju do Čechoslovackej. Ja bul tiž ukľučeni do tej brigadi jak uderňik. Jeden čas sme robeli u siverozachodnej časci Českej, u Sudetoch. Podbivali sme drobne kamenče pod šliperi na hajzibanskej drahi u kraju, dze bul poverchnosni uhľokop. Bivali sme u drevenich barakoch. Na tej robotnej akciji učastvovala i jedna česka studentska brigada. Za večeru som čul spoza chribta, jak u brigadi českich studentoch jeden student od druhoho pita "dakusčičko chľeba". Ja už znal, že Slovaci za slovo "dakusčičko" hvarja "troška" a Rusi "ňemnoška", ta som še im pital, že co su i na jakim jaziku bešeduju. Buli začudovani, že jak še Vostočni Slovak našol u juhoslavjanskej brigadi. Voni buli po nacionalnosci Čechi, aľe jak studenti slavistiki pod čas okupaciji studirali u Košicoch, takže zvladali i vostočnoslovacku bešedu. Takoj me po jaziku prepoznali, dze pripadam. Ja še procivel, vihvarjajuci še, že som ňe Slovak aľe Rusnak, aľe sme še kolo toho ňemohli dosc porozumic, bo voni, jak Čechi, ňemohli detaľňejše znac o tej problematiki. Po zakončeňu robotnej akciji u Českej, u Sudetoch, buli sme poslani na odpočivok do brehovitich krajoch na vostok, dagdze do Smokovcu, bo pametam, že sme išli na drotovej dzvihački. Tu som še tiž stretnul s jednim človekom, chtori bešedoval na istim jaziku jak i mi, Rusini - Rusnaci. I jomu som še pital, či je Rusnak. Von mi to takoj potverdzel, ta som še interesoval, či voni maju svojo novini po ruski, ruski školi i podobne. Všeľijak, von mi odvitoval, že še voni u školi ňeuča po ruski i že ňečitaju ruski novini, aľe še u školi uča po slovacki. Tedi som išče dumal, že komunikujem zos ňedosc informovanim človekom. Pozňejše som častejše chodzel jak turista do Vostočnej Slovackej. Prihvarjal som Vostočnim Slovacom, že napuščeli svojo, a že mi u Juhoslaviji začuvali našo, bo som i tu našol situaciju, že voni Rusnaci, aľe istočašňe i Slovaci. Vec som pochopel, že u jich očoch vipatram šmišni i že som podpolni ňepoznavateľ jich obstavinoch.

Kolo polovki šejdzešatich rokoch u Keresture še naveľko počalo sluchac radio-staňicu z Košicoch, dze še každi dzeň u jednohodzinovej emisiji davalo dajaku kozeriju na vostočnoslovackej bešedi - na zemplinskim dijalektu. Tam bači Michal zoz Zemplinu vodzel rozpravu s agronomom o problemoch, jaki mal. U medziosobnich rozhvarkoch Keresturcoch bešedovalo še o tim i mož bulo obačic, že našo ľudze, jak sluchače, takoj identifikovali totu narodnu bešedu s našu. Požadal som osobňe pojsc i opatric tot kraj. Grupa, u chtorej bul moj pokojni brat Slavko, šestra Melanka i inžeňer Vladimir Novta Korpaščik, poznati avio-modelar, rušela še 1964. roku do toho regionu. Buli u valaloch Zbehňov i Zemplinska Tepľica, dze ich u školi krašňe dočekali i prijali. O tim svojim putovaňu po Vostočnej Slovackej Vladimir Novta napisal reportažu, chtoru objavel u "Ruskim slove", a tiž tak i profesor Ďura Papharhaji, co spričiňelo veľku reakciju proukrajinski orijentovanich pojedincoch. Posle toho moj pokojni pajtaš Jakov Čižmar i ja skoro každi rok jak turisti chodzeli do Vostočnej Slovackei, žebi sme daco vecej doznali i zdobuli pribľižnu sliku o obstavinoch u tim kraju: o tim, zos chtorim še narodom na područu Vostočnej Slovackei možeme identifikovac. Žebim našol tot odvit, pošol som i na ukrajinski festival do Svidňiku, i na vostočnoslovacki festival do Rozhanovcoch nedaľeko od Košicoch, i na festival do Michalovcoch, i na Košicki folklorni festival. Šicko toto doprinošelo formovaňu mojich prešvečeňoch, vjazanich za naš etňični identitet. Sedemdzešatich rokoch veľi našo intelektualci i obični ľudze ukazovali interesovaňe za upoznavaňe toho kraju, jak i nacionalnej kulturi toho regionu.

Taka atmosfera pri nas, juhoslavjanskich Rusnacoch s tima odchodami do Slovackej barz problematizovala situaciju Rusnacoch u Juhoslaviji, ta še takoj zjavela proukrajinski orijentovana grupa ľudzoch zos svoju reakciju. Tota grupa od 159 Rusnacoch obracela še 1968. roku tedišňomu PK SKV zos Pismom, u chtorim na ňeargumentovani sposob i zos vikrivenu sliku o nas Rusnacoch napadla praxu pisaňa u "Ruskim slove", jak i pojedincoch, co ňebuli proukrajinski orijentovani. Pismo bulo zavartoho charakteru i o ňim še ňevodzelo ňijaku javnu rozpravu, okrem, že direktor "Ruskoho slova" dal odvit na toto pismo PK SKV-u. Keľo som bul usno informovani o tim pisme i joho zmistu, teľo som reagoval - odbojno, jak i šicki druhi objektivni Rusnaci. Teraz, ked nam šickim poznati zmist toho pisma, chtore už i čas pregažel, ňetreba še na tim zatrimovac. Aľe pre kontinuitet vikladaňa, jak i pre šicko, co še poprepľetalo kolo problematiki našoho etňičnoho identitetu, trimam, že treba navesc dva stanoviska z toho pisma. U Pisme hlavni akcent napadu tich 159 podpisňikoch bula naša kulturna i nacionalna avtochtonosc, čij nošiteľ bul dr. Havrijil Kosteľnik zoz Ľvova. U Pisme konstatovane, že Kosteľnikov avtochtoni duch prevažel i zahrožel jedinstvo ukrajinskoho narodu. Tu treba dodac pojašňeňe, že dr. Kosteľnik bul za života prichiľňik toho, žebi še pisalo na našim avtochtonim jaziku. Pravda, Kosteľnik konstatoval, že naš narod sebe vibral jazik tu na juhu, a tot jazik ňepripada ňikomu druhomu ľem jomu samomu. U širšim smislu, von trimal, že naša narodna bešeda poslovačena i že je ista jak i bešeda Vostočnich Slovacoch. Von zaš ľem konstatoval: "Hoč bešeda našoho narodu barz poslovačena, jej koreň i duch ruski". Kosteľnik prilapel Hnaťukovu konstataciju o ukrajinskich dijalektoch, dze tota naša poslovačena bešeda ľem dijalekt ukrajinskoho jazika, co znači, že s tim zavžal i nacionalne opredzeľeňe, že pripadame širšej nacionalnej zajedňici. Co pod menom Rusnaci Kosteľnik podrozumjoval: "Na Horňici še rozlikuju dvojaki Rusnaci: jedni maju dosc čistu rusku bešedu (voni hutorja "čto", abo "što", abo "ščo", ta "choditi", "robiti"), a druhi maju barz poslovačenu bešedu (voni hutorja "co", ta "chodzic", "robic")" (Chroňika keresturskej parochiji, bok 32). O našim etňičnim identitetu H. Kosteľnik ňezaberal konečne stanovisko, bo pisal, že mi, Rusnaci u Bačkej - abo še ukľučime do ukrajinskej naciji, abo še formujeme jak okremi narod.

Zos napadom na našu regionalnu kulturu podpisňiki Pisma ňeznali koho napadaju, bo jich našľidňiki i ňeška bešeduju o našej kulturi jak o regionalnej ukrajinskej, chtora še uklopjuje do integralnej ukrajinskej kulturi. Pre taku konfuznu situaciju pri nas, juhoslavjanskich Rusnacoch, dzepojedni naukovci prišli do zakľučeňa, že našo ľudze ňemaju odredzene čuvstvo nacionalnej pripadnosci. Tu išče važne nadpomnuc, že u spomnutim Pisme toti 159 ňenapadali ňijaki rusinski separatizem jak štredňoevropski ruch; napad še odnošel ľem na naš bačko-srimski avtochtoni regionalizem, bo dr. Havrijil Kosteľnik obačoval jakuš okremnosc ľem pri nas, bačko-srimskich Rusnacoch, a ňe i pri dzepojednich Rusinoch u štredňej Evropi. Tedi išče rusinski ruch (a spram ukrajinskej interpretaciji - rusinski separatistični ruch) išče ňepostojal u štredňej Evropi.

Druhi napad u tim pisme bul unaprjameni na postojaňe dvoch literaturnich jazikoch. U Pisme hľedane, žebi naš ruski (rusnacki) jazik postupne metodično počal vimerac jak pisana bešeda, a žebi še pomali do školoch počalo uvodzic literaturni ukrajinski jazik. Či to ňe samozňiščujuci nacionalni akt?

Jak to malo vipatrac, navedzem jeden priklad z Kuli. Bul som povolani na roditeľsku schadzku do školi, dze trebalo odlučic o fakultativnim viučovaňu macerinskoho jazika. Buli sme povolani vjedno i mi Rusnaci i Ukrajinci - scelo še otvoric zajedňicki oddzeľeňa. Na schadzku prišla jedna učiteľka Ukrajinka z Verbasu, chtora še ozvala gu Rusnacom zos slovami: "Ja vam budu hovoriti s vašu literaturnu movu". Ja hvarel, že mi ňemožeme otvoric aňi zajedňicku peršu klasu osnovnej školi, aňi bukvar ňemožeme mac zajedňicki, bo našo dzeci žiju u serbskim i maďarskim štredku i maju dosc problemi i s našim narodnim jazikom, ta ňetreba pravic išče vekši problem s uvodzeňom literaturnej "movi".

Kolo toho pisma treba povesc išče i toto, že vono na urovňu rukovodstva u APV-u negativno oceňene, ta še kolo toho našoho etňičnoho identitetu kratko zacichlo.

Pred deržavnim statističnim popisom žiteľstva 1971. roku u novinoch na serbskim jaziku "Dnevnik" 23. februara 1970. roku objaveni napis Simeona Sakača pod naslovom "Či Rusnaci i Ukrajinci okremni narodnosci". U napisu še Sakač zaklada za toto, že Rusini, Rusnaci i Ukrajinci jedna ista narodnosc, i za toto svojo tverdzeňe citiruje dumaňa našich poznatich javnich i kulturnich robotňikoch. Okrem toho, navodzi i citati zoz Juhoslavjanskej enciklopediji, u chtorej še konstatuje, že termini Rusin i Ukrajiňec sinonimi i označuju istu etňičnu grupaciju. Konstatacija z Enciklopediji točna, bo i tedišňa Mala "Prosvitova" enciklopedija tolkuje termin Rusin na šľidujuci sposob: "Rusini (Ruteni) to nazva za Ukrajincoch (op. 7). Pod totu nazvu Ukrajinci zastupeni u veľkim čišľe i u nas, okreme u Bačkej". Na osnovi takoho stanoviska Sakač predklada: "... naj še za istu narodnosc otvori dva koloni pri popisovaňu žiteľstva, jednu za Rusinoch-Ukrajincoch, jak prechodnu kategoriju, a druhu za Ukrajincoch".

U odvitu prejg "Dnevniku" negiroval som metodu analogiji, dze še zoz terminu Rusin vivodzi zakľučeňe o našim etňičnim identitetu. Ked še sce hľedac za našich juhoslavjanskich Rusnacoch adekvatni etňični identitet, vec to treba hľedac na realnim buvšim etňičnim tlu, bo to jedini sposob, žebi še našlo zadovoľujuci odvit. Znači, treba spatric obstavini u tich krajoch, zoz chtorich še našo stari viseľovali i naseľovali tu u Bačkej. Spram dzepojednich monografijoch poznate, že še juhoslavjanski Rusnaci viseľovali zoz buvšich županijoch Šariš i Zemplin (ňeška vostočnoslovacke područe). Tam i ňeška žije narod, čija bešeda, špivanki i podobne išče i teraz skoro identični s narodnu bešedu nas, juhoslavjanskich Rusnacoch, hoč voni hutorja za sebe, že su Slovaci. Zaš ľem, hoč mame isti bešedni jazik, ňemožeme vivesc zakľučeňe o istej nacionalnej identifikaciji nas, juhoslavjanskich Rusnacoch, i Vostočnich Slovacoch. Čom?

ŠANTA, V.: ENIGMA RUSINI-RUSNAC1-RUTENI. Dožica, rozdumovaňa i prešvečeňa o etňičnym identitetu juhoslavianskych Rusnacoch. Novi Sad. vydavateľstvo Feľton 2002. 90+100 s.
O. R. Halaga
Recenzija u: Historický časopis, roč. 51, č. 1, Bratislava 2003, s. 130-134.

(Poznamka: Pozor, Halaga prepisuje vichodoslovenske citacije na ypsilonovi pravopis s mekčenima d, t, n, l, pred e, i, znači: "nijaka ne teza" čitaj "ňijaka ňe teza" a pod.)

Ide o reprezentačnejšie vydanie než to, ktoré vyšlo pred rokom v novosadskom "družtve za jazyk, literatúru i kultúru". Keďže v máji 2002 autor zomrel, nové dvojjazyčné vydanie pripravil Jari Lazor. Titulný list v oboch jazykoch, báčsko "ruskom" a srbskom, sa prezentuje mapkou z diela Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci (Košice, Svojina 1947).

S územnosprávnymi kompetenciami miestokráľa, košického generála (vicerex) súviselo to, že kolonisti z okolia Košíc zaplavovali v polovici 18. storočia Dolnú zem od Bodrogu cez Nyíregyházu po župu Bodrog pred Belehradom. Náhodou nebol ani výnimočný počet tzv, "rusnakov" (gréckokatolíkov) medzi vysťahovalcami: mali slobody valašsko-ruského práva. Východoslovenské texty na maľbách cerkví (kostolov) v Kožuchove z roku 1785 (od roku 1746 aj v Keresture) a východoslovenská reč v liturgických knihách kalvínov (1750 - 1758) nútia revidovať aj predstavy o negramotnosti ľudu - aspoň v úseku od Slánskych hôr po Bodrog okolo roku 1750. Napokon nijaký iný kraj na Slovensku sa vtedy nevyvíjal v zápolení trojakých vysokých učení: Košice (rímskokatolícke), Blatný Potok (reformované) a Prešov-Bardejov (evanjelické).

Príčiny a dôsledky javov v uvedenej časti Zemplína o storočie neskôr najmenej poznali romantici-Slováci, snívajúci o "národnej" jednote s Rusmi. Pre seba vyhútali výnimočnú prapôvodnosť a "hranicu Slovenska" s údajne "Prarusmi" od Tatier k Matre s Novohradom. De facto tak šla hranica prešporského dištriktu Preddunajska s košickým dištriktom Predtisia. Čo žilo od nej na východ, tých romantici degradovali na "miešancov". Vraj reč Rusov tam pokazili poľskí, maďarskí, nemeckí a iní kolonisti. Jej "slovakizácia" údajne aj súčasne rapídne prebieha. Štúrovský Hlas od Taťjer (S. Vozár, B. Bystrica 1891) Žiadal nazývať dištrikty "podľa národa"; prešporský slovenským a košický rusínskym (!)

Čoho sa romantici-Slováci v im neznámom kraji s ľahkým srdcom historicky vzdávali, to si začali údajní "podielnici miešania" horlivo privlastňovať. Prím hrali tzv. "Rusi" (Rusíni. Ukrajinci). Ich myseľ podnes zaťažujú tézy Štúrovcov v úprave ľvovského romantika-etnografa Volodimira Hnatiuka. Ako sa im potomkovia 250-ročnej kolonizácie z uvedeného úseku Bodrogu v Juhoslávii vzpierajú, to zachytáva Šantova kniha.

Autor Vladimír Šanta, poznajúc psychiku rodákov, nezačal rozpravu prehľadom výnimočne bohatej literatúry o nich, ktorý by vyvolal prieky. Začal zhodne prežívanými osudmi od svojho detstva z konca kráľovskej Juhoslávie, za okupácie Horthyho Maďarskom a oslobodenia vo federatívnej socialistickej Juhoslávii, keď sám už reprezentoval aktivity mládežníckeho hnutia. Pre jeho detstvo i mladý vek už boli samozrejmosťou vlastné fary kolonistov. Prvá v Keresture (1751) a Kocure (1780) a ďalšie z druhotnej kolonizácie z oboch farností do dvadsiatky lokalít v Báčke i Srieme. Duchovným centrom zostával Kerestur s gymnáziom vlastnej reči. Živá reč ľudu zachováva výrazy a zvraty, známe z východoslovenských kalvínskych kníh 1750 - 1758. Literárne štandardizovaný jazyk takisto, no je v ňom viac srbizmov a umelo vnesených ukrajinizmov. Na novozaloženej univerzite v Novom Sade má ich jazyk osobitnú katedru, ktorá pracuje pri 3-dielnom slovníku (1-1995 A-Ň, 11-1997 O-Š, III. má vyjsť).

Zameraním sa na zážitky a vývoj názorov na krajnosti, dedené po V. Hnatiukovi doma, nedotýkal sa autor kritík Hnatiuka v zahraničí. Napr. Olafom Brochom, rusistom z Nórska (1897/8), či českými bádateľmi Pastrnkom (1898, 1906), Wondrakom (1899) atď. Pravda, vyhol sa zmienke o podpore Hnatiukových téz na Slovensku. Napr. J. Škultéty fantazíroval v Slovenských pohľadoch (1899) o predkoch vysťahovalcov, že už v Predtisí boli "nakvasení infekciou... slovakizujúcich vlivov" a v Báčke ich vraj praví Slováci z Oravy doslovakizovali (s. 552-557). Ani netušiac, sám V. Šanta fantáziu excelentne vyvrátil príkladom z "valalu Laliť". Je len 6 km od Keresturu a Stredoslováci z neho sa 250 rokov stretali s Keresturčanmi na poli, trhu atď. a každý si zachoval etnitu podnes, "netrimu śe tej istej nacionalnosci" (s. 38). Téza "slovakizácie" je totiž notorickou zbraňou Hnatiukových ukrajinislov v Juhoslávii, hoci na ňu "davno šednul prach" (s. 33).

Podľa práva, ktoré garantovalo v Potisí slobodu valašsko-ruskej viere (fidem Valachorum et Ruthenorum tenentes rustici), nazývajú východniari gréckokatolíka rusnak a vieru ruská. Obidva náboženské názvy sa stali len v obkolesení inovercami v Báčke aj označením reči, nácie. V ich reči ozaj ruské nazývajú rosijským. Rad nedorozumení z toho v styku s ľuďmi z Ruska či Ukrajiny viedol autora k pochopeniu, že sa "druhym treba predstavovac s tym, co śi", nie ako sa voláš (s. 22). Že rusnak a ruský po bačvánsky nemá nič s Rusmi, bolo jasné Keresturčanom, čo strávili počas I. svetovej vojny zajatie na Sibíri (s. 14). Porážku Československa Hitlerom v Mníchove a vznik Karpatskej Ukrajiny chápali Keresturčania so zmiešanými pocitmi a prvý styk s utečencami z nej po jej obsadení Maďarmi schladil sympatie rečovými ťažkosťami aj iným nazeraním a spôsobmi (napr. opaľovať sa nahý). Prohitlerovskej budúcej Ukrajine sa tešili len študenti v Záhrebe.

Autor sa prvý raz dozvedel, že tak ako v Keresture sa hovorí aj inde, keď Maďari na žandársku stanicu poslali aj takých, čo hovorili po východoslovensky (s. 19). Okupanti zrušili všetky spolky a noviny tak smeru Zaria (všeruského smeru), ako aj Prosvity (ukrajinského smeru). V ľude sa hovorilo "barz dobre, že paroch Firak, Ukrajinec, pošol, bo nas scel poukrajinčic" (s. 17). Povolená bola len národnosť "uhroruska" a odnož "Levente" pre gregokatolicku mládež, OHM. Tí, čo videli v okupácii prechodný jav "sluchali Londyn, Vašíngton i Moskvu po serbsky... Nichto ne sluchal emisii po ukrajinsky abo po slovacky, bo za naš narod (= ľud) to cudze jazyky" (s. 19).

Po oslobodení Kerestura 21. októbra 1944 sa začala politika bratstva a rovnoprávnosti. Ožili patriotické aktivity mládeže. Autor stál v čele USAOJ (Zväz antifašistickej mládeže Juhoslávie), Považovalo sa za samozrejmé, že mládež vystupuje s ukrajinským folklórom, krojmi, spevmi a tancami. A nielen medzi vlastnými po mestách a dedinách, ale aj v Belehrade, na festivaloch mládeže, kongresoch strany atď. Chýbal ešte vlastný repertoár. Zaujímavý zážitok spomína autor (s. 22): "Na draže" s motorkami zastali výzvedníci Červenej armády. Keresturčanky sa s nimi nevedeli dorozumieť, žiadali autora tlmočiť. Ten, pomáhajúc si slovami z ukrajinských piesní, povedal meno obce a že v nej žijú Rusíni-Ukrajinci, prisťahovaní pred 200 rokmi z Karpát. Bol zaskočený otázkou: "A što ty tak plocho govoriš po ukrajinsky?" Hovoriac ďalej už po svojom, vysvetlil, "šicki ľudze beśedujú jak von teraz", čo Rusi s pochopením prijali. Z toho autor vyvodil, "že še druhym treba predstaviac s tym, co ši".

Toto uvedomenie si autor utvrdzoval neskôr, keď ako úderníka z trate mládeže Brčko-Banoviči ho zaradili do brigády úderníkov na stavby mládeže v Československu. Českí chlapci sa čudovali jeho reči. ako sa medzi Juhoslovanmi mohol objaviť východniar. Podobne ho mali za východniara v Smokovci, Košiciach... Z toho vznikol záujem o putovanie do Zbehňova, Teplice-Kerestura a inde, z čoho sa objavila v novosadskom týždenníku roku 1964 reportáž. Na ňu nevraživo reagovali "proukrajinský orientovaní jedinci". Účasť "Bačvancov" na folklórnych festivaloch vo Svidníku, Rozhanovciach, Michalovciach, Košiciach prispievala k doformovaniu názoru "za naš etničny identitet" (s. 25-26).

Hneď po oslobodení vzniklo združenie Ruska matka. Spájala tak bývalých Zariašov (Všerusov), ako aj bývalých ukrajinofilov z Prosvity. Osláv 200-ročnice prisťahovania sa zúčastnil aj ambasádor ZSSR. Nevedel síce po ukrajinsky, ale sľúbil pomoc ako ukrajinskej menšine. Zariadil výstup popredných umelcov z Moskvy, z Kyjeva. Keď Informbyro zanevrelo na Tita, nebolo radno vyhraňovať sa ani prorusky, ani proukrajinsky. Keď bolo treba rozhodnúť o zavedení buď ruštiny, buď ukrajinčiny ako cudzieho jazyka na ich gymnáziu, prednosť získala ruština.

Roku 1968 rozbúril hladinu list s podpismi 159 osôb, zaslaný vojvodinskému výboru strany. Bola to deklarácia proti "separatizmu" s plánom postupne ukrajinizovať reč Rusnakov v spisbe a meniť názov Rusnaci-Ukrajinci na čisto Ukrajinci. Vo vojvodinskom výbore komunistickej strany fedrovali síce viac ukrajinofilov, ale návrh neriešili. No návrh prechodnej kolónky pri sčítaní ľudu i tak vyvolal pobúrenie: "trime Rusnakoch za nedozrety polusvedomy osoby" V oficiálnom Dnevníku z 23. marca 1970 poukázal V. Šanta na nelogickosť, keď sa ten istý dialekt v Šariši a Zemplíne zaraďuje do grupy slovenskej a v Juhoslávii do grupy ukrajinských nárečí (s. 30).

Nesúhlas obidvoch skupín vyvolal článok D. Latjaka k storočnici narodenín V. Hnatiuka (Ruské slovo, 1. mája 1971). Vraj všetci Rusnaci-intelektuáli sa s Hanatiukom zhodujú v nazeraní na ukrajinský pôvod svojich predkov a že "našo ľudze še čujú jak rusnaci, co znači ukrajinci". Wahrheit - Dichtung? Stačí dodať, že D. Latjak už mal vtedy za sebou pochôdzku s O. R. Halagom po dedinách poniže Sečoviec, kde objavil výrazové špecifiky, akých okrem Báčky niet inde na východe. Rozdiel rečí a vedomia je jasný z faktu, ako sa v prítomnosti Halagu na akadémii v Keresture sám okúňal nechať programované kozácko-donské tance a spevy: napochytre dal mládeži predviesť menej cudzie, rusínske.

Vydavateľstvo Ruské slovo edovalo roku 1988 vlastný preklad z ukrajinčiny Hnatiukovho diela Etnohrafičny materiály z Uhorskoj Rusi (Ľviv 1911). Rok. na to vyšla požiadavka V. Šantu (Ruské slovo, december 1989) vydať aj kritické pripomienky k chybným vývodom V. Hnatiuka. Nerealizované vtedy rozvádza autor od s. 31 ďalej s riadnou citáciou dokumentu. K jeho s. 203 je tu zaujímavý postreh, ako Hnatiuk v závere spochybnil svoj názor na východoslovenský jazyk, že je rusínsko-slovenskou miešaninou. Vraj platí dovtedy, kým "všestranné precízne vedecké bádania nevyriešia to ináč" (s. 39). Toto "ináč" má už dnes veda vyriešené. Len kto nechce, nevidí. Tak aj ukrajinista Dr. J. Tamaš dospel vo svojom diele (s. 356) k záveru "aktualnemu neška jak i u prešlosci, že rusky [= východoslovenský] jazyk u Juhoslávii i vychodňarska beseda (narokom ne hvarime 'vostočnoslovacki dialekt', bo to vecej politično jak lingvistično) najstarší živy vyraz" jazykovej jednoty či diferenciácie Slovanov na tri vetvy (s. 39). Teda posun od (štúrovsko-)hnatiukovskej "miešanosti" v 18. - 19. storočí až do prasídel Slovanov. Novotnú tézu ukrajinistu autor V. Šanta histórii verne doplnil: keď sa kyjevský etnos rozpadal na Rusov, Ukrajincov a Bielorusov, "teho etnosu u Šarišu i Zempline nebulo" (s. 50).

Autor V. Šanta, opierajúc sa o medievistov našich aj juhoslovanských, vychádza z predveľkomoravských údajov franských análov (roky 818 - 829) o Abodritoch v susedstve Bulharov i Beheimov a z neskorších prameňov o Potisí a dedukuje: "zemplinsko-šarišsky dialekt... neprineśeny ani z Nitry, ani z Haličiny, Lemkoviny, Bukoviny abo Podoľu, ale je avtochtony" (s. 42-43). Deklarácia "pojednych našich intelektualcoch... o našich koreňoch u Haličiny i Podoľu... to ne tradicia našoho narodu" (s. 43). Faktom je, že "na valaloch ľudze ani čuc nescu, že su Ukrajinci" (Ruské slovo, 21. januára 1993, s. 5). Autor uznáva, "že zemplínsky dialekt osnova, na chtorej še rozvil jazyk juhoslavianskych Rusnakoch" (s. 42), "že Vychodňare po narodnosci Slováci - to nijaka ne teza... to realny fakt". Aj to, že "my u Bačkej i Srime nenośime meno Vychodňar abo vychodni Slovak, bo toto meno nastalo... sto roky poznejše jak co še našo predkove priseleli" (s, 47).

Ak si uvedomíme, že koncom 40. rokov 20. storočia profesor dejín Joachim Sabadoš za konštatovanie, "že zme po nacionalnosci Slovaci, preco še diskreditoval u našim stredku", musel z gymnázia odísť (s. 24) a porovnáme vyššie konštatácie autora V. Šantu, nielenže vydané miestnymi orgánmi, ale aj pozitívne uvedené tlačou (K. Mijačič: Rezultat dluhoročnoho vihľedovaňa, "Ruske slovo", 3. augusta 2002, s. 7), vidíme obrovský posun v myslení vedúcich činiteľov Rusnakov v Juhoslávii. Nejde len o dôkaz tolerancie v demokracii Srbska, ale aj odvahu riskujúceho autora.

Treba mať pred očami, že samozrejmosť u nás nie je samozrejmosťou u potomkov našej už vyše 250 rokov vzdialenej emigrácie. Iba tak náležíte pochopíme záver knihy: objektívne existuje sama svoja etnická jednotka Rusnakov v Báčke i Srieme, ktorá "ničija ne menšina u nacionálnym smyslu...", ale je výlučne menšinou Juhoslávie, tú "trime za matičnu žem" (s. 84). Práve taký záver - samoformácia v podmienkach krajiny, juhoslávskej Vojvodiny - zaškrel ukrajinizátorov, lebo ho na smiech zdeformovali; zamenili zem 7-8 útvarmi politiky na nej (S. Naď v Ruskom slove, 1. novembra 2002, s. 6). Nový smer karpatských Rusínov v strednej Európe usiluje sa zbaviť ľudu neatraktívnych ukrajinizmov, vracia sa k predstave romantikov o "matičnom teritóriu" a identifikácii viery s etnickým pôvodom. V Juhoslávii Ruska matka si vzala za úlohu "demystifikovať teóriu o slovacite Východniarov" (keď už nejde kryť súvis s nimi) a prvkami z Karpát (haličskoruských) spieť k novému všerusínskemu jazyku. Nebohý V. Šanta oponoval, Že mystifikácie sú práve v tézach Ruskej matky, keď nezohľadňujú, že väčšina nositeľov východoslovenskčho jazyka bola inej viery, že východoslovenský jazyk je dokumentovaný od stredoveku, že s ním je identifikovateľná štandardizovaná už literárna reč juhoslovanských Rusnakov, že do nej organicky zapadajú len prvky z juhu, nie zo severu Karpát. Nemá nič so záujmami menšiny zaťahovať ju "do cudzich brigoch (klopotoch) i problemoch".

Otázky grupovania východných Slovanov pre túto menšinu to "jalova robota" - "našich ľudzi s tym netreba obterchovac" (s. 51-52). Autor vyjadruje zmysel pre sebazáchovné smerovanie mešniny, keď vyzýva, aby Ruska matka, obnovená v decembri 1990, sa vrátila k svojmu povojnovému poslaniu zjednocovať všetkých rodákov bez ohľadu na ich názory, aby sa vystríhala konfrontácií so stúpencami iných presvedčení (s. 48). Napokon každý smer má zásluhy na všeobecnom rozmachu menšiny.

Možno zhrnúť, že nebohý V. Šanta, intenzívne prežívajúc nástojčivosť problémov svojho ľudu, bol nútený nečakať, kým u nich dorastú rutinéri-medievisti. Rozhodne bol dobre sčítaný v otázkach dejín, preto sa obozretne pridŕžal citátov medievistov, priznávajúc: "bo som ne historičar" (s. 59). Napriek sebakritickej dbanlivosti nezostala rozprava politickokultúrneho činiteľa bez metodologických lapsusov. Žiadny však nie takého rázu, aby zvrátil jadro jeho dokazovaní. Postrehmi a progresívnymi postojmi predčil nejedného profesijného historika. Napríklad, že vývoj Slovanov sa neuberal od jedniny k množine, ale naopak z mnohých jednotiek sa postupne formovali národy. Správne odmietol vyvodzovať stredovekú etnitu z novodobo známych národností. Z toho vyplýva jeho požiadavka (s. 40): "Rusnakoch netreba trimac za to, co o nich dachto pisal abo piše, ale za to, co voni naspravdy".

Dobre postrehol, že stavovsko-náboženský názov "rusnak" si predkovia gréckoslovanského rítu nedali sami. "dostali od druhých" ako Srbi názov "Rac" (s. 46). Náležite vyzdvihol význam kolonizačných výsad valachov pri šírení a zachovávaní východného obradu (ani v Srbsku nezvykli názvy valach-valašský prepisovať vlach-vlašský). V nadväznosti na tento význam neradno aplikovať primát vládcov Moravy v kristianizácii v porovnaní s Kyjevom aj na ľud horného Potisia. Logický je jeho nesúhlas s pokusom ukrajinistov devalvovať údaje o Abodritoch do predhistórie: čo zachycujú anály Frankov po roku 800, je už historický stredovek.

Prehľadnosť publikácie sťažuje, že odkazy sú priamo v texte. Ich vyčlenenie pod čiaru strán, prípadne osobitný zoznam použitej literatúry by odborníkovi uľahčil orientáciu. Chystaný preklad do angličtiny by to mal zohľadniť. Zámer tejto recenzie je sústredený na samoobrodný proces tej menšiny v Juhoslávii, ktorej tvorba zostávala mimo záujmu našej historickej tvorby. Keď jej predkovia pred 250 rokmi opúšťali užsko-zemplínsko-abovskú nížinu či údolia, bolo nielen bádanie v plienkach, ale aj predstavy o jazyku, národe a národnosti sa nedajú porovnávať s našimi.

Mnoho zbytočných strát a trampôt, ktoré menšinám v cudzine prišlo prekonávať, navnadili prvotne nie okolité národy, ale niekdajší stav ignorancie, povedomia a smerovania dejaleľov-Slovákov. Niekdajšie straty a chybné postoje sa nedajú naprávať zúžením zodpovednosti na iných. Národ ťažko napreduje bez sebakritiky. Územie predkov našej menšiny nepojal do Slovenska ani známy kritik nezáujmu martinských národovcov o slovenský východ Milan Hodža, keď ako diplomat Československej republiky v Budapešti koncom roku 1918 uzavrel dohodu s Maďarmi. Národ nie je večný, je kategóriou vývoja. V tom je osud recenzovanej menšiny poučný pre generácie, ktoré zvraty 19. a 20. storočia poznajú len z kníh a školskej výchovy.