Hrobare ruskej literaturi
(Zdroj: rusmak.blogspot.com pijatok, 9. februar 2007)

I potpuno prazne glave,
lažni osmeh nek mi stave.
Kao da ničeg nije ni bilo,
Nikada.

Dža ili Bu "Strašni sud"

Zadumajce, že sce ostatňi ruski Mohikaňec. Klasik ruskej literaturi, jeden z ostatňich litaratoroch naroda, kotri špivajuci umera. Zadumajce, že tragična suďba ruskoho jazika ovikovičena u vašich ďiloch, kotri še viučuju u školoch, prekladaju na švetovo jaziki. Zavrice oči i zadumajce, že sce na sceni, kotra ňestava u trešeňu žemi, vašo najbľizši, slava Bohu, na sigurnim, pri druhich narodoch, a vajar už ľipka vašu bistu.

Zaš ľem, ked otvorice oči, uvidzice, že to ňe calkom tak. Pohubi vam še rozpoložeňe i preto počinace gažic po šickim, co u literaturnim živoce prichodzi nove, jak u novim filmu Kosta Gavrasa, u kotrim še konkurencija avtomatično eliminuje. E, zos takima rozdumovaňami i namirami še samoprehlašeni ruski literaturni fachovci odnoša spram toho, co robi MAK, okreme ked slovo o vidavaňu kňižočkoch u ediciji MAKoff.

Slovo o "sindikatu" pisateľoch staršej generaciji, kotrim bi najľepše bulo, naj posle ňich budze i potop, a Rusnaci naj ostaňu, jak hvari Micheon Chun Kan, ľem služkove i porajački bez samodovirija. Taka situacija u ruskej literaturi tirva dlužej od 20 roki.

Od konca osemdzešatich Zvonimir Ňaradi i Julijan Naď už vecej ňe medzi nami. Zvonimr Pavlovič počatkom dzevedzešatich u Ruskim Slove dostal negativnu recenziju na kňižku kratkich pripovedkoch "Kalvaria" i vecej ňigda še ňelapal pisac. Štredkom dzevedzešatich Roman Slavko - Rondo napisal svoju druhu kňižku "Odňati od psoch", kotra tiž tak dostala negativnu recenziju i Rondo vecej ňeposilal texti. Osobňe znam, že Slavko mal široku publiku čitačoch, bo som bul jakaš fajta usnoho recenzenta joho ňeobjavenej kňižki i obidvome sme buli ňespodzivani zos takim rišeňom vidavateľstva. Počatkom dvatisjačitoho roku, posle 5. oktobra, šicki dumali, že časi "komunističnej cmoti" za nami, ponuklo še možľivosc vidavaňa kňižki Karolini Džudžar, Mironovi Džuňovi i Anamariji Rehak. Aňi jedna z obecunkoch ňevipoľňeta. To ľem daskeľo mena, za kotrich osobňe znam, že še ich do literaturi pricahovalo "s lopatu po hlavi", a možem ľem zadumac, keľo išče jest osobi zos podobnim iskustvom.

Najčastejši odvit, preco ňemožu buc drukovani kňižki, to, že "avtore ňezadovoľuju kriterujum", kotri stvoreli vidavače. Vidavače, znova, buli toti isti pisateľe, kotri sebe drukovali kňižki, pisali recenziji jedni druhim, vihvarjajuci še, že "evo, ňet pri Rusnacoch druhich". I tak do kruha dva deceniji.

I sam som še dakedi zaňimal zos pisaňom prozi i pre toti visše navedzeni pričini s pomocu prijateľoch vidal som kňižku kratkich pripovedkoch 1997. roku pod nazvu "Sirove i varene". Teraz vecej ňepišem "fikšn" žanri, aľe pre pomoc, kotru mi ukazali prijateľe, ked som ňemohol objavic kňižku, a barz som scel, čuvstvaoval som, že treba pomohnuc mladim avtorom. Že budze dobre, ked toti až 12 mladi avtore budu objaveni u dvoch zbirkoch ediciji MAKoff. Naj še viprobuju či su zato, či ňe. Na taki sposob žije jazik, rozviva še kultura - naš mikrošvet.

Keľo podkladaňa nohoch bulo ľem pre dva kišenkovo kňižočki "Triologija" i "9ribi", keľo opľetaňa, podšmichu, usni i pismovi "zlonamirni" recenziji. Treba barz malo sili, žebi še u našej zajedňici dopriňeslo pozitivnim stvarom, a veľo naporu, žebi še permanentno vaľalo i zňiščovalo sloji novich, i novich "Don Kichotoch". Osobňe ňemožem šedzic u obiscu, kotre zatrepaňe zos pavučinu, po kotrim chodza chrobaki i pravic še, jagod še ňič ňeslučuje. Ňigda ňič.

Zla pripovedka
Zdroj: MAKoff10 - J. T a m a š - zost.: Dzeci z urbanoho humna - Antologija literaturi generaciji 1990-2010. "Ruske slovo" Novi Sad 2010.

_ - Tomislave, znaš, že še ňeška zakončela hraždanska vojna?
_ Tomo bul cicho, vec pľuvnul i odocal:
_ - Ňeverim!
_ - Preco?
_ - Preto, že teraz na nas šor naplacic pejc roki mladosci.
_ - A komu?
_ - Ňeznam - mirno odvitoval Tomo.
_ Istoho dňa dzeci še počali bavic. Uľici še napoľňeli s cichima dzecmi. Jedni bruňeli i pomali še rušali, dok druhi šacovali holubi. Dzeci mali kruti chod i veľki ustareni oči.
_ Toho roku še kolo kaldermoch mohlo vidzic veľo podaveni holubi. Ľudze še čudovali tomu zjaveňu i podavenim holubom pripisovali ňebesni predznaki. Ňichto aňi ňepodozrival na dzeci.
_ Moj pajtaš Tomislav u zamknutej komori trimal pejdzešat obešeni holubi.
_ - Ňe dzeci ši, čom višaš holubi? - pital som še mu.
_ - Dzeci som isto jak i ti. Jak i veľi starši od nas, chtori sami sebe ňemožu zabezpečic i preto ňemaju vlasnu sovisc... Donajposle, ja ich višam, a Mitrov sin ma na pojdze mašineriji za rozpinaňe holuboch. Pri mňe to tirva veľo švidše.
_ - I co maš zoz toho?
_ - A co budzem inše?! - nahňivano odrubal Tomislav.

_ Prestali sme še pokradzme dopisovac zos deržavu i ošikovac valalsku chižu. Stari grafiti buli obiľeni, aľe še zato z telegrafskich slupoch zľivala pša krev. U našim valaľe bulo roztrepano dzešec bezdomni psi. Medzi ňima tri suki buli kotni, dva mali ščeňata. Tomislav hvari, že to zrobeli "hevti, co še ňekupaju" i prikro dorucel, že teraz mačaju pirko do pšoho mozgu i pišu poeziju. Mňe še scelo povracac.
_ - Tomislave, co teraz budze z bidnima ščeňatmi?
_ - Iste toto, co i s nami. Naj sebe hľedaju mački.
_ Tomislav bul u pravu. Pošvidko miši zaľali obisca.
_ Istoho roku, ked še vojna zakončela, dvacecročni Petro Mikolka zadzal do človeka bičak. I to ňeraz. Ochabel za sobu rapšak i Kainov znak. Ňevažne, že čital Dostojevskoho i sluchal Panteru. Petro zabil človeka. Človek robel svoju robotu, ňikoho ňerušal, ňikomu ňezavadzal, a zaš ľem stradal. Petro še vidal druhoho dňa na spovedzi, dok še služela služba za pokojnoho. U lavki šedzel vjedno s rodzinu u čarnim. Ked ho presluchovali, Petro dluho ňescel povesc pričinu zloďijstva. Dumam, že ju aňi sam ňeznal. Vec na koncu, pľuvajuci krev hvarel že zrobel "bo mu še tak scelo". A mohol i inšak povesc...
_ Aľe baš prave toto virečeňe bulo tot ňebesni znak. Prave toti slova zrobeli z Petra zloďija. Petro postal i ostaňe zloďij Kerestura. Zanavše. Joho pričinu še mohlo vidzic, jak še koľiše, zakvačenu na čardakoch i komoroch. Obľečenu do starich rendoch i napoľňenu zos slamu, pričinu, jaka višela posle baviska s nožom u chribce.

_ A ja še ňeznal bavic. Znal som ľem čitac i šickomu še bojažľivo čudovac. Ľudze hvarja, že na dzecoch veľkich rodičoch priroda odpočiva. I to točno, bo som še rodzel hlupi, a Tomislav mudri. Tomislav me podučoval, pretože von šicko znal. A keľo raz ľe mačal. Keľo ľe dzivocki mena znal. Prinošel mi paľec i vjedno sme ho pachali, a von pripovedal. Šicko do detaľa. Tomislav znal šicko okrem zloďijstva. Holubi ňerachoval, hutorel, že to dzecinske bavisko. A na suki aňi ňedumal. Raz, ked popil, na ucho še mi otvorel, že muši i to probovac. Ja ho prekľinal, a von še ľem nadmocno ošmichoval.
_ Tomislav zato ľubel častejše popic. I vec pripovedal o zloďijstve. Tresol som še od joho slovoch, aľe popravdze povedzeno, bulo mi Tomu interesantno sluchac. Ozda preto, že som za take daco ňemal šmelosci, a i zodnuka mi coška varlo. Svidomi som bul toho, že Tomislavovo dumki zli, aľe von bul mudri, a ja hlupi. Von podučoval, ja - sluchal.
_ Raz som mu dorucel, že je isti jak Petro Mikolka, a von še ľem pohubeno zašmejal i hvarel, že Petro svojo naplacel, a mi ňe. Okrem toho, von ňemože buc isti jak Petro, Petro proboval, a von ňe. Mikolka Petro zos svojim strachotnim zloďijstvom budze zapametani tak, jak nas dvome ňigda ňebudzeme. Hoč jake dobre ďilo zrobime, ľudze nas zanavše zabudu, aľe joho ňigda.
_ - A Kainov znak? - pital som še preplašeno.
_ - I Kaina pametaju - zakončel dumku Tomislav.

_ Posle rozhvarki vecej ňigda som ňevidzel Tomu. Pripovedali mi, že Tomislav oproboval svojo kirvave bavisko. Vichasnoval nahodu i ked še u Keresture potlukli jakiš ňepoznati chlapci, pre dzivku či pre pivo, Tomo viňal bičak i zamišal še do hromadi. Našol jednoho ňelapšnoho i zadzal mu bičak do scehna. Vlasci mu vimerali dušu i zanavše roztarhli našo tovaristvo.
_ Tomislava som še išče raz zdohadnul u noci, ked som stracel ňevinosc. Bulo to barz na švidko, u šopi i popravdze povedzeno - ňijak. Aľe sme še obidvojo dobre našmejali, dok horela skravcova šopa. Naplacel som svojo dlustvo i zapaľel Tomovi švičku. Istoho večara napisal som svoju peršu pripovedku. Ňeznam točno jak še volala, bulo to davno, išče tedi ked še strašna vojna zakončela.