Ňebojaźľivi Janko. Bul dze ňe bul jeden čľovek. Mal von (n. vun) troch sinov. Jeden kotri najmlatši bul, fše ľem u kuce śedzel, a s popelom ľse bavil. I vše hutorel, že von ňe zna, co to strach. Ras ho ocec dal do cerkovňika, žebi tam služil, i kedi pošol dzvoňic, cerkovňik ho pošol strašic. Jag zbačil, že ho cerkovňik plaši, ta ho dolu (n. daloȗ, doluȗ) zrucil i s tim pošol domu.

Vipital van od otca (n. otsa) tri dukati že pojdze śe strachu učic. Jag vandroval po śvece i vše hutorel: chto mňe (n. me) nauči na strach (n. śe bac), tomu dam toti tri dukati. Raśe (= raz śe, ś je dlouhé) z ňim śtretnul jeden hrobar i učul, co van hutori, ta śe iśče raz opital. Jak se doznal, co van chce, odvid (= odvedl) ho do cintera. I tam bula z desok jedna chiža , chtoru hodzem (= možno) bulo z jednoho mesta na druhi precahovac. U chiži tri truni buľi z umertima, i kazal hrobar že bi von tam prenocoval. U noci źimno bulo, ňe znal śe jag zohrac ta s pod umartich vibral triski i naklad ohňa. Jak śe tam hral (= hřál), ot ohňa rušeni plachti śe dzvihaľi, i von śe pital od umartich, či i jim źimno. A ňi jeden mu ňe otpovedzel ňit. Ulapil jednoho za ruku i vidzel, že mu ruka źimna, i to mu hutorel: "A ti zamarz (= zamrzl)! potśe (= podz śe) hrac!" i viňal ho is truni (n. ho s truni) i barz veľo śe z ňim natrapil, dokľa ho postavil śedzec gu ohňu. I tak za tim i druhoho i trecoho postavil. Jak śe toti zohraľi, počaľi padac do ohňa, na to von se pohňival i skočil i počal na ňich kričec, že ňe znaju śedzec, i za tim poklad jich na zad do trunov. I dokľa von tam durkal (= lomozil), pod tim časom prišol hrobar, že budze drevenu chižu cahac, že bi śe Janko zľeknul ot hurčeňa (= hřmotu). Kedi hrobar učul durkaňe, zľeknul (n. zľik) śe i ucik (n. uceknul).

Rano prišol hrobar i pital od ňoho tri dukati. "Ta zaco? Ozdaľ za to, že mi tu pres calu noc marznul?" Hrobar mu za tim to povedzel, že chodź dze pojdze (n. pujdze), ta śe strachu ňe nauči. Janko pošol daľej. PošoI von do jednej karčmi, ta śe pita: "Co novoho?" Karčmar mu otpovedzel , že: "Ňe dobre! Bo jest tu u nas jeden zamok, a ňit komu ho vartovac, bo každi ot strachu umre, chtori tam na vartu pojdze, a kraľ obecuje poȗ kraľoȗstva i dzivku svoju tomu, chto tam za tri dňi i za tri noce budze na varce." Pošol Janko doraz gu kraľoj, i povedzel mu že von vera ochraňi zamok. Krar pristal na to. Kupil sebe Janko karti i pošol do zamku.

Pres perši cali dzeň sam śe bavil na karti i tak hutoreI: "Kraľ Janku! Ňe boj śe Janku!" - Kedi večar prišol, čul hrimotaňe i durkaňe; priśľi vojaci a začaľi kolo zamku behac. Von počal na ňich kričec: "Čekajce! I ja pojdu gu vam!" Jag višol vonka, začaľi z ňim behac, a jag u turňi hodzina začala dvanac hodzin bic, ochabiľi ho tam.

Druhi dzeň zaśe (= zaś śe) tak hral na karti, jak perši dzeň. Večar okolo jedenac hodzin čul mački (= kočky) greȗčec. Von kedi čul, že mački beśeduju, višol vonka i volal jich, že bi prišľi śe z ňim hrac na karti. Aľe voňi dnuka ňe sceľi (n. chceľi) vojs (= vojsc, vejíti), i tak muśel von vijs (= vyjíti) gu ňim. Aľe von śe bal z ňima dotľa bavic, dokľa jim nochti oreže, bo barz veľiki buľi. Za to prišruboval jim predňi nohi, dokľa jim nochti oreže, a jak jich prišruboval, začal jich bic, a dotľa jich bil, dokľa śe jim nohi po koľena ňe ottarhľi. I za tim greȗčaci (n. -čeci) poucekaľi šicki. Jak prešlo dvanac hodzin, pošol spac. Treci dzeň zaśe (= zaś śe) hral (n. bavil) na karti. Večar kolo dzevec hodzin čul, že cośka spadlo prik komin, pošol tam ta vidzi, že spodňa poloȗka jednoho čľoveka, začudoval śe i skričel: "Ha, už mam poȗ čľoveka, ľem druha poloȗka dze?" Pošol śe hrac na zad daľej, kedi ľem ras čuje tak o jedenastej, že zaś cośka spadlo. Pojdze tam ta vidzi, že druha poloȗka čľoveka. Zradoval śe i skričel: "Ha, už mam caloho!", Tedi ho zľepil, a stari do ras to skričel že: "Potśe (= podz śe) pasovac!" Jak śe pasovaľi, staroho uderil do źemi, i stari mu doraz obecal, že mu oda (= odda) kľuč zamka. Perši raz ho odvid (= odvedl) do jednej piȗňici i kazal mu, že bi rozbil toto kovadlo, chtori tam ľeži na źemi. Janko ulapil kovadlo i tak hutorel staromu: "Polož na toto druhi kovadlo ruki, naj vidzu, jaki maš nochti, že bi śi mňe ňe podrapal pot tim časom, dokľa ja rozbiju toto kovadlo. Jak stari položil ruki, Janko s kovadlom uderil po joho rukoȗ i kovadlo śe rozlamalo na falatki (= kousky). Za tim mu ukazal stari barz veľo zlata i tak mu hutorel: "Toto kraľovo, gu tomu ti śe ňe ruš!" Vecka mu ukazal śtriblo, a na toto tomu povedzel: "Toto tvojo; s tim ti gazduj!" - a na ostatok ukazal mu iśče veľo peňeźi a tak mu hntorel: "Toto zaber šicko, to tvojo, a rozdzeľ mezi chudobnima ľudzmi. Kľuč od (n. ot) zamku ti sam najdzeš. Idz tu pod zamok, i tam uvidziš jednoho kačura (= káčera); zaśtreľ ho i najdzeš u ňim jedno vajco, a u tim budze kľuč ot zamku." Janko tak zrobil, jag mu stari hutorel.

Jak už Janko kľuč mal u rukoȗ, pošol gu kraľoj i rospovedzel šicko, jak śe z ňim stalo u zamku. Kraľ ho pochvaľil i dal mu pol kraľoȗstva i dziȗku svoju za ženu. Za kraľom von bul kraľ i za veľo roki kraľoval, i žije isče i dňeś, kedz ňe umar (= umřel).

Bula dze ňe bula jcdna žena, a tota žena mala muža, a tot muž bars podli bul gu svojej žeňe: Jag vun ras na pľevňi mlacil ta jednoho ptačka zabil, toho ptačka vun dal svojej žeňe, že bi mu ho uvarila. Jak vona ho uvarila, položila ho na pec, a mačka (= kočka) toho ptačka źedla. Vona se bars starala, bo muž jej bars podli bul. Už ňe znala co robic, ľem s persčou (n. perśoȗ = prsou) svojich odrezala jeden falat i toto mu uvarila. Jak muš toto meso źid (= snědl), ta to jomu barśmakovalo. Ta śe opital ženi svojej že otki vona toto meso kupila, bo to bars smačni bulo. Vona ňe scela povedzec, aľe muśela povedzec, že vona toto s persčoȗ odrezala.

A voȗi maľi dvojo dzeci, a tim dzecom bulo meno Haňka i Janko. Muš hutorel žeňe, že bi vona toti dzeci zarezala i s toho mesa jomu navarila. Aľe Haňka toto učula i povedzela Jankoj že jich ocec sce zarezac. I zato mu povedzela, ze bi ucekľi. Voňi skoro rano postavaľi i pošľi do śveta. Jak voňi iśľi, śtretľi śe z jednim šarkaňom. Tot śe pital že dze voňi idu. Voňi mu povedzeľi, že jich ocec sce zarezac, ta voňi ucekľi. Šarkaň śe opital ze či bi voňi ňe sceľi pujs (n. pojs = pojíti) gu ňomu, že bi vun jich vihodoval. Voňi posľi z ňim, a tam uš virosľi.

Jag ras pośľi do ľesa že bi śe baviľi, išol tamadz jeden pan na koču (= v kočáře). Vun śe opital že čijo voňi. Voňi hutoreľi, že ocec jich scel zarezac, ta voňi ucekľi, a terasu (= teraz su) šarkaňovo. Pan jim povedzel, že bi śedľi na koč, že vun jich sebe poňeśe. Voňi śedľi, aľe šarkaň jich zbačil, śednul na najľepšoho koňa a bežel za ňima. Jag jich zdohoňil, zabil pana i koňe, a dzecom povedzel, ze kec isče ras ucekňu, ta jich zabije.

Voňi i druhi ras visľi śe bavic do ľesa, a i tedi išla tamac jedna chrama (= chromá) koza. Vona śe od ňich pitala, že: "Čijo sce, dzeci?" Voňi hutoreľi, že: "Ocec nas scel zarezac, ta me ucekľi, a teraz me šarkaňovo." Vona jim povedzela, že bi śedľi na jej chribet, ta vona jich poňeśe zo sobu. Aľe voňi ňe sceľi, bo śe baľi, že jich šarkaň zabije, kedz ucekňu. Aľe vona jim hutorela že ľem naj śedňu.

Voňi śedľi, aľe šarkaň jich zbačil ta śednul na najľepšoho koňa a počal za ňima bežec. Už ľem da na keľo kroki bul ot kozi, tedi Haňka skričela, že už jich lapa. Tedi koza povedzela Jankoj, že bi jej viňal spot chvosta jedno šidlo, a že bi ho rucil za sebe. Vun tak zrobil, jak koza mu hutorela. Zaraśe (= zaraz śe) taki veľki ľes spravil, že šarkaň ľedvo biroval (= mohl) prik ňoho prejs (= přejíti). A poki vun prešol prik ľesa, doti (n. dotľa) koza z dzecmi už daľeko bula. Aľe šarkaľ zaś počal za ňima bežec. Jak už bľisko bul gu ňim, tedi koza povedzeJa Jankoj, že bi jej spot chvosta viňal jedno midlo, a že bi ho za sebe rucil. Jak vun toto zrobil, barz veľka hura śe spravila, prik kotrej šarkaň ľedvo prešol s koňom. -

Pošla Kiresturska chudoba do Sentomaša pitac na štvarte kopac kukuricu, bo i do teras na štvarte kukuricu kopali. Išče i od lanca chudobni človek gazdovi zaplacic mušel tri forinti i na štvarte mu okopal. Zasluženi to chudobnoho človeka chľip; dog na jar zaplaci bohatomu tri forinti i kope mu kukuricu perši raz do tižňa, a o suchim chľibe. A druhi ras kope za dva tižňi o suchim chľibe. Pojdze žena zoz dzecmi po tej kukurici, totu žeľinu kukuricu, co napretarhovali, ta dzeci zberaju zo svoju maceru: jag už nazberaju, a mac totu kukuricu chudobna vežňi na chribet, ňiše gazdiňi gu salašu vistata, umorena, ta sebe tak duma: odňišem, hoč mi tak ceško, ozdaľ mi gazdiňa da hoľim servatki, budzeme mačac chľiba. Kid jij gazdiňa da, odňiše svojim dzecom, jak slatko pojidza! A vecej ras še trafi, že jim gazdiňa za totu kukuricu aňi ňič ňida, ľim otpove: Visipce tam na hromadu! Tedi chudobna mac idze smutno, ohľada še na gazdiňu, čom mi ňič ňida? Lichko gazdiňi, vona ňizna, jaki sme barz hladni; ľichko gazdiňi, ňida nam servatku, bo ma veľo šviňi. Teras toho roku chudobi kuščik ľichčejše, že Sentomaski sicilijasti taki rozkaz dali, že ňi šľibodno, da chudoba gazdovi od lanca tri forinti placi i že ňi šľibodno, da na štvarte kopu. Kid ňi veľo s Kerestura do Sentomašu pojsc možu, ľim tot pojsc može, co ma dajakoho koňa, ta položi na koč chľip i svojo handri, a sam i zoz dzecmi idu kolo koča pešo. A to Sentomaš od Kirestura dosc daľiko. Idze ocec i mac z dzecmi cali dzeň kolo koča pešo, večer dojdu do Sentomašu, išče še raduju, že jim na trece kopac daju, aňi jim ňi ceško, že pešo prišli, ta o suchim chľibe trecu čutku sebe zarabjaju. A toti u Kiresture išče chudobňijši, bo koňa ňi maju, a veľo dzeci maju, ta ňi možu na chripce chľiba odňisc, bo bi trebalo, da na chribet vežňu toti drobni dzeci; a tim drobnim dzecom trebalo bi vžac i dajaku šmatku; hoč mu jaka nužda tomu chudobnomu, ňi može pojsc do Sentomašu. Chodzi po šickim Kiresture od jidnoho bohatoho do druhoho bohatoho: Dajce mi kopac kukuricu, bo moje dzeci uš chľiba ňi maju, brigujime, išče ľim u mešac maju. Dze že juni, dze že juli, dog nam chľiba zakošenoho daju! Gazda na to otpoveda chudobnomu: Dam ci kopac, aľi zo štvartoho; aľi mi mušiš prisc zadarmo štiri dňi travu košic. A chudobni ho modľi: Ňi možem gazdo za štiri dňi vam zadarmo travu košic. Zaplacce mi, modľim vas, hoč ľim dva dňi, bo mojo dzeci pecero ábo i sedmero už ľim ňiška (= dneska) chľiba maju, ta dva dňi možem za darmo robic, a vecej ňi možem, bo dzeci ot hladu umeraju. Atd.