Pobidonosna (čiže Vicežna)
Zdroj: MAKoff10 - J. T a m a š - zost.: Dzeci z urbanoho humna - Antologija literaturi generaciji 1990-2010. "Ruske slovo" Novi Sad 2010
t r u d z i c š e - namahac, snažic še; b r i g a - problem; d i ľ o v - poľna dražka, z a t i c - stlustnuc; b a g r e n - agat; j a d l o v e c - smerek; č o b o ľ o v - čutora; š e j t a c š e - prechodzic śe)

Často zhoriš u živoce, aľe to OK. Običaj, že u takich chviľkoch ostaňeš sam. Špaciral še, jak ši še i daraz špaciral, šicko tam, dze i bulo, okrem toho, čoho vecej ňet. I to OK. No, aľe vitri z Karpatoch duju a husta molha še oznova spušči.

Mam štiroch bratoch i štiri šesti. Šicki me ľubja, dvome ked treba, jeden dakedi, štvarti išče mali. Šestra še trudzi porozumic me, druhej jedno, treca išče vše zadumuje, a štvarta mala, vše i budze. Mac i ocec dobre. Bačikove, maju svojo brigi, aľe jeden me ľubi. Cetki ňespominam...

Dumal som, že šicko pojdze inšak..., mal som kohošik. Bul som mladi. Vec som pošol, ked še trebalo vracic, ňeznal som dze.

Zdobul som dobrich tovarišoch, za chtorich mi vecej ňeprichodzi na rozum naj davam časci organizma. Kerestur ostal zarmuceni, virojatňe, tak i treba. Každe pošol po svojim diľove.

Ňespodzival som še, ked som hľedal pomoc. Možebuc pozno bulo, možebuc mi aňi ňetreba pomahac. Virojatňe še sprevedam, ked podumam, že som ňikomu ňepomohol. Možebuc aňi ňetreba hľedac pomoc tedi, tedi som sam sebe pomahač. Interesantno, že ked še najdzeš na takej križnej drahi, ňet smerovki. To som dzeška načital.

Na koncu konca, tak mi i treba.

Žadal som virosnuc i naj druhi virošňu kolo mňe. Pľitkosc človečnosci ukazala svojo. Parochija ňedopuščela ňeosudzeno visluchac. Mame i novich parochijanoch. I voni hvareli svojo. Voľeli ňe. Tuňe. Zatili. Barz.

Virošňeme, abo ňe, parochijaňe budu tverdzic jedno, ja budzem druhe. Pustara, Bila, Kosceľisko, Riskaša, Jara..., Sejki..., veľo čarnej žemi pod nochci pošlo. Hoľem naj bi še naučeli poumivac...

Od motiki še ňeodbic, to ňe moja haňba. Vše vecej jest haňbľivich.

Naukovci... Ňe, voni ňe druha pripovedka. Čarňica čudo, aľe žovta vicaha.

Odhrati veľi špivanki. Ja svoju hrajem i daľej. Cešim še, mam i u čim. Veľi zabuti. Slava Bohu. Malo. Nažaľ.

Interesuje vas, preco? Šmišne. To ľem tak...

Chto še opital, preco mu u babovim zadňim dvore rošňe bagren? A, na koho sova v noci zoz jadlovca merkuje?

Višňi i toho roku na jar oznova šmelo uzreli. Ňebulo ich chto pooberac. Voľice čerešňi?

Ďido Maftej bul česni človek. Robel po obiscoch cali život za par pohariki paľenočki i taňer bilej mačanki. U živoce ňevidzel novi hvozd. Mal naviproscani polnu ladu. Do konca ho ňebul chto pochovac.

Ňeľubim isti špivanki každi rok. Ňeľubim vicežoch, chtori za totu nahodu naučeli moj jazik, i vec namakaju čoboľov.

Ňeskromno bi bulo pobrechac, a ňespomnuc legiňoch, chtori maju po šteracec ročki.

Šejtam še po diľove, ked vono zajačok. Prebehnul. Naj idze. Na ješeň ši moj!