Dziro, dziro!
(k a t o n a - vojak; h a j z i b a n - vlak; i r g a - siseľ; j a g o d - tak jak; d a - naj)

Bul raz jeden katona, vislužel cara, odšľebodzel še, ta išol domu pešo, bo ešči hajziban ňebul. Jak idze, stretňe še s jednim žobrakom. Tot žobrak oprez ňoho kľekňe, ta še modľi, pita od ňoho almužnu, žebi mu dal daco.
_- A co ci znam dac, ked ňemam ňič? Chudobni i ja jagod i ti. Aľe dal mi car tri grajcari na trošok, žebim mal, ta ci dam jeden.
_Viňal grajcar, ta mu dal. Idze daľej, tak isce stretňe zaš žobraka, i tot pita od ňoho almužnu.
_- Dal som hevtomu grajcar, dam i tebe, i mňe ostaňe jeden.
_Idze daľej, zaš von stretňe žobraka. I tot oprez ňoho kľekňe, tak jak i hevti, pita almužnu.
_- Dam i tebe. Ked som dal hevtim dvom po grajcaru, ta dam i tebe, naj ňemam aňi jeden.
_Dal mu grajcar, žobrak staňe, ta še mu pita: - No, co ti, človeče, žadaš odo mňe za toti tri grajcari? Ti mňe dal šicki tri grajcari, a ja Boh ňebesni.
_Katona friško nadumal, co treba povesc: - Taki bugelar, že da z ňoho peňeži ňigda ňechibja.
_Doraz mal u kišeňki bugelar polni s peňežmi. - A co žadaš za druhi grajcar?
_Von zaš friško nadumal ta hutori: - Taku pipku, da je vše polna s duhanom i da vše hori, žebi ňigda ňevihasla.
_Doraz mal i taku pipku. - A co žadaš za treci grajcar?
_A von sebe duma: - Peňeži mam, pipku mam, co mi vše horic budze... - ta sebe nadumal, že hoč jakej dziri ked še budze pitac, že chto bul u ňej, ta da mu pove.
_No idze. Kuri na tej pipki jak dajaki Turok. Dojdze gu jednej dziri na draže ta še pita tej dziri: - Dziro, dziro, chto bul u ce?
_A dzira še ozve: - Irga.
_Idze daľej, namiri zaš na jednu dziru, pita še i tej tak, jagod i hevtej. Dzira še ozve, ta tak mu hutori: - Herčok.
_Pojdze do jednoho valalu, vlapela ho noc. Tam budze nocovac. Pojdze do jednej karčmi, pita sebe večeru i pol litri vina. Navečeral še, vino popil, a tam še kartaľi: - Hajde, hibaj i ti še s nami kartac, bo nas ňit, ľem trome, a ked budzeme štirme, ľepše budze karta isc.
_A von jim hutori: - Ja še kartac ňeznam.
_- Ta naučiš ti še, ľem ked maš peňeži.
_- Ša mam tu daskeľo sekseri.
_Šednul i von gu ňim, ta še karta. Hevti trome vše tak patra, žebi von ňigda ňecahal, ľem voňi trome. Aňi von ňecahal ňigda. Joho bugilar vše polni s peňežmi. A to kačmar vidzel, že von ma veľo peňeži, pošol nuka, ženi sebe hutori: - Ženo, tot katona, co tu jest, tot barz veľo peňeži ma. Dobre bi bulo, da mu spomňeme, da vežňe z našich dzivkoch jednu. Mame jich tri, a už dva starši u rokoch, ta da von z ňich vežme dajednu, to bi dobre bulo.
_- Ša ja ňedzbam, - žena mu hutori, - treba mu spomnuc.
_Rano postavaju, doraz kačmarka pojdze gu ňomu, ta še mu pita, že či bi von še ňeožeňel. Voňi maju tri dzivki, ta naj sebe vibere, chtoru sce.
_Von jej hutori: - Ba ja še ožeňim, ľemže perše s ňima jednu noc prenocujem, s jednu jednu noc, s druhu druhu noc, a s trecu trecu noc, ta chtoru sebe viberem.
_- Dobre. - Pojdze še žena opitac dzivkom i otcovi, že či to dobre budze. Dzivki maju dzeku šicki tri.
_No, peršu noc budze zos najstaršu spac. Poľehaju večar, ked vona zaspala, von jej sukňu dzvihnul, ta še dziri pita: - Dziro, dziro, chto bul u ce?
_A dzira mu hutori: - Popove, magistrove, i novtaruš, i pisar, i čipkare, oblakare, i drotare. Možeš, ked sceš, i ti prisc.
_- Ja ňepojdzem, ked tu teľo bulo. - Obraci še hetka, ta špi.
_Rano postavaju, ta še mu pitaju, že jak še mu pači.
_- A ňeznam, budzem probovac s druhu navečar spac.
_Da Boh večar, poľehaju spac. Ľehňe zos ňim stredňa. A von čekal, dok vona zašpi. Jak vona zaspala, a von sukňi dzvihnul, ta še dziri pita: - Dziro, dziro, chto bul u ce?
_- Popove, magistrove, i novtaruš, i pisar, čipkare, oblakare, drotare, i paprigare. Možeš i ti prisc, ked sceš.
_- Ja ňepojdzem, ked tu teľo bulo. - Obracel še hetka, ta zaspal i von.
_Rano postavaju, ta še mu pitaju doraz, že jak spaľi, jak še mu pači.
_- Uvidzim, dok budzem zos najmladšu spac. Ešči teraz ňemožem ňič povesc.
_Da Boh večar, poľehaju spac, ľehňe zos ňim najmladša. Jak von ju prispal, sukňi jej dzvihnul, ta še pita dziri: - Dziro, dziro, chto bul u ce?
_- Ňichto, - tak mu dzira odpovedla, - aľe ti možeš, ked sceš.
_I doraz von pošol do dziri.
_Rano postavaju, ta še mu pitaju: - No, jak ci še tota pači?
_- Ha, dobre.
_- Ta chtora ci še najľepše pači?
_- S chtoru som teraz spal. S hevtima som ňespal aňi s jednu, ľem pri ňich, ta totu vežňem, co so mnu spala trecu noc.
_Aľe hevti dva hňivaju še naňho, že s ňima spal, a teraz z ňich aňi jednu ňevežme. Co budu robic? Pojdu ho pridac do birova, naj jim birov osudzi.
_Da ho birov zavolac: - No, čom ti zoz tich dvoch dajednu ňevžal, ked ši s ňima spal po jednej noci? - A tam še zišľi do chiži šicki, co buľi u valalskej chiži, i novtaruš i pisar, žebi čuľi, čom von z ňich ňesce aňi jednu. Pita še mu birov, že čom von ňesce.
_- Ja ňescem. Aľe čom? Tu mušim povesc pred birovom. Ked že mušim, ta povem. Naj pridze nuka najstarša.
_Pridze nuka.
_- Naj ľehňe na stol.
_Voňi sebe šicki dumaju, že co von teraz sce. A von še pita dziri, jak jej sukňi dzvihnul: - Dziro, dziro, chto bul u ce?
_- Popove, magistrove, novtaruš, i pisar, birov, i eškuci, čipkare, drotare, oblakare, i paprigare, i šicki vandrovkaše.
_Jak toti toto učuľi, šicko z chiži poscekaľi vonka.
_- No, zato som ju ňescel. Ked šicki buľi, ta ja ňepojdzem.
_Daju druhu zavolac, i druha ľehňe na stol, von jej sukňi dzvihňe, i tej še tak pita. I tota mu tak hutorela jak co i starša. Šicki poscekaľi z valalskej chiži zaš vonka. Ňeostalo ňikoho, ľem von sam. Pošol domu, ožeňel še zos najmladšu dzivku, spraveľi svadzbu bohatu, rohatu, nasvadzbovaľi še, ta i ňeška žiju, ked ňeumarľi.

Zapisano u septembru 1897 u Kocure od Imra Farkaša

Rozbor pridunajskej vichodňarčini
Maroš Volovar
priloha kňižki: Trome braca - Pripovedki z Vojvodini. Petrikovce 2010, str. 283-289.

Medźi šeľijačinu narodoch ośvicenej monarchiji, od 18. storoča ośidľujucu Turkami spustošeni dolňi Dunaj, ňemohľi chibec aňi tra­dičňi Potiski Slovjaňe, ňeśkaľši Vichodňare. Na novim mesce śe omurovaľi s rusku viru a, izolovani od istobeśedňikoch druhich viroch, splodzeľi s ňu i mitus svojoho etnickoho pochodzeňa – sami sebe poňeś nazivaju Rusnaci a našu beśedu... ruska.
_Prichodzaci z veľich kutoch Vichodu, zjednoceľi časom obidva varijanti vichodňarčini: zapadnu – z povodza Slanej (Abov, Śpiš, j-z. Šariš) s vichodnu – z povodza Bodrogu (s-v. Šariš, Zemplin, Uh). Spestreľi jim ju novi suśedski beśedi, slovjaňski i ňeslovjaň­ski, i bohoslužobne jazičje. Predspisovni vivoj uzavarla perša (pod­ľa kediśňej župi Bačka) „bačvaňsko-ruska“ gramatika r. 1923.
_Podrobni obraz reči pridunajskich Vichodňaroch predspisov­nej etapi zaznamenal ukrajiňski etnograf Volodimir Hnaťuk koň­com 19. storoča. Z ňoho vibrati a totu kňižku napovňaci pripovedki dokladaju toti

A. Slaňski zložki pridunajskej vichodňarčini

_A1 – Koňcovka -och gen., aku. a lok. menovňikoch mn.č.: od sušedoch, mal žecoch, u bajusoch... (chtorej nad Bodrogom vekšinu podoba -ow: od suśedow, abo u gen. i: do ruk, z dzivok, z oč).
_A2 – Slaňska koňcovka -sc pre: veselosc, rozisc, jesc, povesc (povedzec), priňesc, odvesc... (chtora nad Bodrogom zvuči -jsc abo ľem -js: veśelojs(c), rozejs(c), jejs(c)). Osamoceno tu začuvano bodrocke šejsc povedľa slaňskoho šesc.
_A3 – Slaňske o slov s polaritu o-u: soľ, nož, batoh (bič), stol, koň, vol, tvoj, moj, von (zam.), stoj!, ňeboj še... (Ostatok śveta chasnuje: suľ, nuž, batuch, stul, kuň, vul, tvuj, muj, zempl. vun abo sev.šarišske un.)
_A4 – Slaňska koňcovka -ovi dat. a lok. chlop. živ. menovňikoch: kraľovi, kohutovi... (ňi śľidu po bodrockim kraľoj, kohutoj).
_A5 – Śtredňi tok Torisi u centr. Šarišu poňeś začuval pridunajskej vichodňarčiňe tak vlastne koňčeňe dat. a lok. žeňskich menovňikoch j.č. na -i: po tej dražki, u zahradki, gu riki, u riki, hutori svojej ženi, v karčmi... (Indze na Vichodze beśedujeme u karčme, zahradce/-ke/-koj, hutorime žeňe/-noj.) Jak reziduum štan­dardňejšoho skloňovaňa tu aľe: na draže, popravdze.
_A6 – Prevažuje slaňska zložka -str-: stretňe, striberne, nastred, ostrihaľi... (nad redšu bodrocku -štr-).
_A7 – Totalita slaňskej podobi j.č. 1.os. časovňika „buc“: som (ňi ślidu po bodrockim mi, śmi) a mn.č. sme (nad Bodrogom me).
_A8 – Vihraňena slaňska podoba 1.os. prit. i bud. č.: mušim, scem, budzem... (Na Uhu, śtr. Zempliňe, sev. Šarišu i muśu, scu, budu). Jak viňimka začuvane bodrocke jak baču.
_A9 – E min.č. časovňikoch chodzel, ľubela, stvorelo. (I na Bodrožju śe cerpelo, patrelo, hutorelo, no chodzilo, ľubilo, stvorilo.)
_A10 – Abovsko-jz.šarišske končeňe ňeurčitka na -ic: cerpic, be­žic, opatric... Ňeustaľene tu ľem umric i umrec. (Indzeľ po Vichodze tiž treba chodzic, nośic, ľubic, aľe cerpec, bežec, opatrec.)
_A11 – Śľid častej na Slaňsku zameni ch>h: hoč, hoľem.
_A12 – Zastupene aj slaňske e slov s polaritu e-i: chľeb, taňer, pri­povedka... (no prevaha bodrockoho i, uvidziš pri B4).
_A13 – Zo slaňskej slovnej zasobi u pripovedkoch vistupuja slova: ku­kurica, kuščik, Ďura, polni, pľivac, ked... (cht. na Bodrožju zvuča: keňďerica, kuśčok, Ďuri, powni, plavac, kedz).

B. Bodrocki zložki pridunajskej vichodňarčini

_B1 – Koňcovki -oho pre gen. j.č. chl. i śtr. rodu: joho, ňoho, toho, mojoho, svojoho, jednoho, bratovoho, cudzoho... a -omu pre dat.: tomu, jomu, ňikomu... (chtori nad Slanu zvuča: -eho, -emu).
_B2 – Koňcovka -ok slov: chladok, šicok, napredok, spodok, Turok, pšičok, fartuščok, pisok... (po slaňski bi končenich na -ek).
_B3 – Koňcovka -or slov: švekor, šowgor, vitor... (po slaňski bi koňčenich na -er: šveker/šviker, švager/švoger, viter).
_B4 – Dominuje bodrocke i slov s polaritu e-i: hvizda, chľiv, švička, pisok, bili, hňivac, drimac... (dze slaňska vichodňarčina ma e: hvezda, chľev, švečka...).
_B5 – Predložki v a z vokalizovani po bodrocki: vo dňe, zo mňe (po slaňski bi bulo: ve dňe, ze mňe).
_B6 – Dolňobodrocki jednotna koňcovka -i mn.č. pridavňikoch šickich rodoch: krasni dzivki, taki mladi hačata, všeľijaki mocni ľudze... (Na Slaňsku + horňim Zempliňe: krasne dzivki, dobre ľudze...)
_B7 – Bodrocke (+ vichod Slaňska zaśahujuce) ňeslabične w (u totej redakciji pripovedok zjednoceno s v): dziwka, owca, prawda, kraľowstvo... (dze s-z. Slaňsko zna mac až f: dzifka, ofca).
_B8 – Na sev. Šarišu i dolňim Zempliňe doložena koňcovka pri­davňika surovini -ani/-jani: prošani, ohňani, olovjani... (indzeľ u nas -eni abo -ovi).
_B9 – Zastupena i bodrocka zložka -štr-: štreľac, oštri... (po­pri početňejšej slaňskej -str-, opať A6).
_B10 – Z bodrockoho slovňika u pripovedkoch vistupuja: sliza, ložka, morjo, garadiči, Andri, bočkac, dzbac, dumac, tot, gu, vec... (znad Slanej bi buľi: solza/selza, ližka, more, schujdi, Onda, boškac, dbac, mišľec, ten, ku, potom).

_A/B – Troch najľepšich pripovedačoch našol Hnaťuk u valaľe Kocur, ta vec i z kňižki ňečuc druhe, jak kocurske slaňske ešči, oproci u Keresture zažitomu bodrockomu išče.
_Splinuce š, ś do š a ž, ź do ž vše vlastne vislovnoscom, konfrontovaňejšim s maďarčinu – juhom Vichodu i po varošoch. Hna­ťuk iśče ňedośľidne a ňesistematicke už ś, ź dze-tu zaznamenal.

Pasmovaňami Abov, Śpiš, Šariš, Zemplin a Uh, jak i jich nadramcami Slaňsko – Bodrožje, rozumja śe tu ľem jich vichod­ňarski časci, bez okrajoch guraľskich, rusiňskich a maďarskich, na zapad še vichodňarčina traci u śtre­dňo­slo­veň­skich dijalektoch. Zdnuka vichodňarčini śe s narečovima stari administrativni hra­ňici zčasci krija, ľem dze provadza i prirodni prekažki, jak co Prešovsko-tokajski chribet medźi Abo­vom a Zemplinom. Brehovitim Šarišom s horňima Torisu (Slaň­sko) i Topľu (Bodrožje) śe hraňici narečovich javoch všeľijak križuja.

Podľa peršoho dolu uvedzenoho prameňa, u Keresture usadzeni perši Vichodňare prišľi r. 1744 od Trebišova. Vec, medźi r. 1765-67, rušeľi 80 fameľiji z novšich kolonijoch Boršodskej župi (Mučoň, Gorombeľ...) a usadzeľi śe u Kocure. No južnoslaňski mu­čoňski jak i južnobodrocki trebišovski kraj služeľi tedi za preśid­ľovaci zberiska Vichodňaroch veľo širšoho spadu. Beśeda j-z. od Trebišova napr. poňeś začuvala, co tedi z bľizkich i daľejšich kutoch sloveňskoho Vichodu pozberala a na dolňi Dunaj pre­po­sla­la: bodrocke joho, jomu, no slaňski koňcovki -sc, -och i zložku -str-, śtr.šarišske v zahradki, sev.ša­rišske slamjani, hľiňani, i slova kertica, kišeň, mloda (ňevesta), šmati, obľečic, vjedno, ked... (chtorim bežňejša nad Bodrogom forma krucica, kešeň, mla­da, šati, obľic, vedno, kedz).

C. Cudzi elementi

_Maďarizmi veľi staroslovjaňskoho koreňa. Gu slovom priňeśenim už z Vichodu (kalap, varoš, kedvešni, bizovac še...) śe v novich obstaveňoch pridavaju, resp. poňeś chasnuju početňejši (legiň, katona, rovka...). Tediśňi uradni jazik dopolňel pojmi, ňe­śtretani chudobnima roľnikami v odľeśňetim kraju: tišic > ezer, viľk/veľk > farkaš. (Produktom až 20.-storočovoho ignorujucoho nas „opraveňa“ jazika – jich absurdne zaplataňe s ukrajiňskima tisjač a vovk.)
_Germanizmi tiž vekšinu toti, co jich chasnujeme i na Vichodze, kedz „original po našim“ rachujeme, merkujeme abo kerujeme. Šickim narodom Vojvodini buľi početni tam kediś Švabi civiľizačni vzor, ta od ňich brata veľa pravna (štrof, beľeg, tal), vojeňska (halt!, lajtnant, lovger), meraca (fertaľ, sekser, šuch) i stavebna terminologija (konk, kvarteľ, tišľir).
_Serbizmi prirodzeni pri Kocurcoch, s odvše početnima Serbami u valaľe. U ňedaľekim „śercu i hlave“ šickich Vichodňaroch, u Keresture, aľe serbizmoch ňič ňemeňej. Veľi serbizmi źati pre poj­mi, možbuc aňi ňepoznati našiňcom u 18. storoču (bakar, du­ćan, kafana, orman, galija), podobňe to s menami pripadňikoch serbskej spoločnosci (gospodźa, spaija, poglavar, kalu­dźer, kalfa). Vihraľi slova, zjednodušaci vijadreňe či vihvareňe ozna­čo­vanoho (čilaša, jagod, da). Veľim slovom čežko najsc preba­čeňe, no ňečežko śe jich naučic (briga, sreťa, zgoda, nužda, stvar, hajde!). Okremne mesto ma u pripovedkoch ofarbeňe inšakbeśed­­nich postav: Pustevňik, najskorej pravoslavni, čiže Serb, hva­ri: – Ja ci spomočic ňemožem. Rado bim, aľe ňemož.
_Jazičizmi a rusinizmi. I u nas rusnaci śpivaju u cerkvi „po rus­ki“, maju „ruskoho“ pľebana a „ruskej“ su viri. Ruskim aľe nazivaju bohoslužobne vichodoslovjaňske jazičje, a ňe svoju civiľnu zapadoslovjaňsku beśedu. Dzeľaci ju i s rimokatoľikami, ľuteranami a kaľvinami hodňi viňejsc z cerkvi na valal ľem to najvažňejše: Slava Isusu Christu! Trimja śe jak rusnaci sloveňskej beśedi, chtoru odľišeni od Rusiňiv ruskoji bisidi, a ľem na prahu Balkanu, dze každomu narodu vlastna svoja konfesija, stotožňeľi „ruskosc“ svojoho gregokatoľickoho obradu s narodnu identitu. Ďido a smijad – jakbač i šicki slova, dokladajuci rozśah nasprav­di rusiňskoho elementu pri ośidľovanu Kocura a Kerestura. Predspisovni vichodoslovjanizmi ňepočetni (Isus Chris­tos, anhel, dijavol, ďido, smijad), prirodzeni i ňevinovati u hlucho-śľepej programovej ukra­jinizaciji či ňič ňemudrejšej rusinizaciji pridunajskej diaspori Po­tis­kich Slovjanoch u 20. storoču.

CHASNOVANA LITERATURA
_ Bács-Bodrog vármegye egyetemes monográfiája. Zombor 1896.
_ Samo C z a m b e l : Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. I. odd., I. čiastka: Východoslovenské nárečie. Turčiansky Sv. Martin 1906.
_ Ondrej R. H a l a g a : 200-ročnica našej emigrácie v Bačke-Srijeme. In: Svojina, roč. II./1948, č. 6-9, str. 169-177.
_ Jozef Š t o l c : Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku. Bratislava 1949, str. 430.
_ Péter K i r á l y : A keletszlovák nyelvjárás nyomtatott emlékei. Budapest 1953, str. 122-144.
_ Ferdinand B u f f a : Východoslovenské nárečia. In: Vlastivedný časopis, roč. XI, Bratislava 1962, str. 109-114.
_ Miroslava S e m j a n o v á : Pokus o vnútornú diferenciáciu zemplínskych nárečí. In: Nové Obzory 18, Prešov 1976, str. 371-384.
_ Ladislav B a r t k o : K charakteristike abovských nárečí. In: Nové Obzory 25, Prešov 1983, str. 253-265.
_ Ferdinand B u f f a : Šarišské nárečia. Bratislava 1995, str. 128, 313, 314.
_ Ladislav B a r t k o : Zemplínskoteplické nárečie. In: Ján O r d o š - zost.: Zemplínska Teplica. Prešov – Z. Teplica 2003, str. 253-275.

Rusnaci Vojvodini i jich identitet
Akademik Mikola Mušinka
Švetlosc, 4/2011 (december), "Ruske Slovo" Novi Sad

(Trome Braca. Pripovedki z Vojvodini. Zapisal Volodimir Hnaťuk roku 1897 u Kocure od Imra Farkaša, Osifa Kuliča, ta Mitra Palančaňija. Zodpovedni Redaktor Maroš Volovar. Višlo u Petrikovci 2010 roku jak perša kňižka Vichodňarskoho združeňa Valal. 300 stran. naklad 500 falatki)

Perša kňižka novostvorenoho vidavňictva "Valal" u Petrikococh (Michalovski okruh, Slovacka) prinoši 37 pripovedki, legendi i istorijni prekazi Rusnacoch Bački, kotri zapisal viznačni ukrajinski folklorist Volodimir Hnaťuk u 1897. roku u Kocure od troch pripovedačoch i kotri objaveni u "Etnografičnym zbirnyku Naukovoho tovarystva Ševčenka" u Ľvove 1910-11. roku. Jich predrukovane vidaňe redaktor zrobel ňe z originalu, aľe z dvoch predrukovanich vidaňoch pripovedkoch Volodimira Hnaťuka u Ruskim Keresture (1967) i Novim Sadze (1985-88), ňezabuvajuci podcahnuc: "Samotňi pridunajski Vichodňare śe o egzisteňciji najkompleksňejšej slovesnej etnografickej pamjatki našej reči doznaľi až 1965-ho roku, dzekujuci čšl. ukrajinistovi Mikolovi Mušinkovi" (s. 5).

Daľši vidaňa vidavňictva "Valal" u Petrikovcoch mali bi buc: "viber z tvorbi klasika literaturi pridunajskich Vichodňaroch Havrijila Kosteľnika Z mojoho Valala" ta "Kvašna Kňižka Ivana Meďešija", kotru vidavateľ na obkladki Troch bratoch charakterizuje tak: "Mesijaš dr. Šux a joho uspešna masturbacija bez orgazma." Predrukovane vidaňe pripovedkoch I. Farkaša, O. Kuliča i M. Palančanija dostojne počitovaňa posle stoľitija jich vichodu z druku u Ľvove. Otže, posle sto rokoch voni perši raz vichodza na praocovščinu vojvoďanskich Rusnacoch - Horňicu, co treba oceňic barz pozitivno.

To texti viňatkovej umetňickej vrednosci, kotri možu buc prikraska každoho narodu. U zborňiku jest obščepoznati fantastično-prihodňicki pripovedki: o službi Čorta u seľaňina, o carovej dzivki, kotra še preobľekla do parubka i u bitki pobedzela ňeprijateľa, o Jančijovi, kotri napravel čarivni čamec i s pomocu čarivnich pomocňikoch ožeňel še s carovu dzivku, o prihodi najmladšoho brata, kotroho starši braca sceli zabic, o troch bratoch i vizdravujucej i podmladzujucej masci, o bratovi, kotri ošľebodzel šestru od šarkaňa, o mocnomu Ciganovi, Mudrej Hanči, Ľetacomu carovičovi, troch vlasoch Lucifera itd. Tu i sedem narodni prekazi o Kraľovičovi Markovi, legenda o kraľovi Maťašovi, povist o bitki na Kosovim poľu i druhi texti narodnej prozi.

S jednim slovom, u kňižki objaveni najkrasši prikladi proznich tvoroch V. Hnaťuka, kotri von (tedi student 3. roku Ľvovskoho univerzitetu) cekom dvoch i pol mešacoch zapisal u Kocure. Sam Hnaťuk tak ocharakterizoval repertoar tich troch kocurskich pripovedačoch: "Kožnyj, chto pročytav uvažno opovidanňa cych troch opovidačiv, musyť pryznaty, ščo styľ u nych takyj harnyj, takyj vykinčenyj, ščo joho ne posoromuv by sja najbiľšyj artyst slova" ("Etnografičnyj zbirnyk", t. V, s. 29).

Poneže kňižka Trome braca adresovana slovackim čitačom, M. Volovar šicki texti dal u transliteraciji z azbuki na latinku, čuvajuci šicki osnovni dijalektni osobenosci jazika Rusnacoch Bački, i kňižku dopolňel s rusnacko-zemplinskim Slovňičkom (s. 290-299). Žaš ľem, vipuščel z ňej paraleli objavenich pripovedok, kotri V. Hanťuk dal skoro posle každoho textu.

Za popularizaciju folkloru Rusnacoch Vojvodini u kraju jich predkoch - "Horňici", kotri voni zochabeli pred 260 rokami, Maroš volovar zasluhuje ščire podzekovaňe.

Spozoreňe vivoluje joho uvodne slovo Od redachtora (s. 5-6) i posleslovo Rozbor pridunajskej vichodňarčini (s. 283-289). Stvar u tim, že ušorjovač i redachtor zborňika M. Volovar trima viselencoch z teritoriji ňeškajšej Slovackej do Vojvodini - za vostočnich Slovacoch (Vichodňari), kotri za sebe pohrišno hutorja, že su Rusnaci: "Potiski Slovjaňe, ňeśkaľši Vichodňare. Na novim mesce śe omurovaľi s rusku viru a, izolovani od istobeśedňikoch druhich viroch, splodzeľi s ňu i mitus svojoho etnickoho pochodzeňa - sami sebe poňeś nazivaju Rusnaci a našu beśedu... ruska. Prichodzaci z veľich kutoch Vichodu, zjednoceľi časom obidva varijanti vichodňarčini: zapadnu - z povodza Slanej (Abov, Śpiš, j-z. Šariš) s vichodnu - z povodza Bodrogu (s-v. Šariš, Zemplin, Uh). Spestreľi jim ju novi suśedski beśedi, slovjaňski i ňeslovjaňski, i bohoslužobne jazičje. Predspisovni vivoj uzavarla perša (podľa kediśňej župi Bačka) "bačvaňsko-ruska" gramatika r. 1923." (s. 283).

Znači, po joho dumaňu "ruski nacionalni identitet" vojvoďanskich "Vichodňaroch" to vidumani mit. Totu svoju tezu von pojašňa na koncu jazičnej analizi pripovedkoch V. Hnaťuka, konstatujuci: "I u nas [u vostočnej Slovackej - M. M.] rusnaci śpivaju u cerkvi "po ruski", maju "ruskoho" pľebana a "ruskej" su viri. Ruskim aľe nazivaju bohoslužobne vichodoslovjaňske jazičje, a ňe svoju civiľnu zapadoslovjaňsku beśedu. [...] Trimja śe jak rusnaci sloveňskej beśedi, chtoru odľišeni od Rusiňiv ruskoji bisidi, a ľem na prahu Balkanu, dze každomu narodu vlastna svoja konfesija, stotožňeľi "ruskosc" svojoho gregokatoľickoho obradu s narodnu identitu. [...] Predspisovni vichodoslovjanizmi ňepočetni (Isus Christos, anhel, dijavol, ďido, smijad), prirodzeni i ňevinovati u hlucho-śľepej programovej ukrajinizaciji či ňič ňemudrejšej rusinizaciji pridunajskej diaspori Potiskich Slovjanoch u 20. storoču." (s. 287.)

Na druhim mesce von hvari, že pripovedki, kotri zapisal V. Hnaťuk "predspisovnim fundamentom utajovanej literaturi pridunajskich Vichodňaroch [...] uvjaznutich ňeś u žalosnej kulturnej dezorrjentovanosci" (2. bok obkladki.) Znači, s hľibokim prešvečeňom M. Volovara - "pridunajski Vichodňare" (t. j. Slovaci) postali žertvi hrekokatoľickich svjaščeňikoch, kotri im privjazali "hluchošľepu programovanu ukrajinizaciju i aňi kus ňe mudrejšu rusinizaciju" Ciľ novoosnovanoho vidavňictva vicahnuc svojich krajanoch zoz "žalosnej kulturnej dezorijentaciji".

U vijavi M. Volovara i joho namahaňu ňet ňič nove originalne. Stvar u tim, že už posle objavovaňa peršej roboti V. Hnaťukla o vojvoďanskich Rusnacoch Ruski oseľi v Bačci (Ľviv, 1898) z presi še zjaveli tverdzeňa, že žiteľe Ruskoho Kerestura i Kocura ňe Rusnaci (Rusini), aľe Slovaci. Rosijski naukovec O. Soboľevskij toto vislovel až i u nazvi svojej recenziji - Ňe russkie a slovaki! (Etnografičeskoje obozreňie 1898, No 4, s 147-149). Totu tezu potrimal česki lingvist Pastrnek, kotri u svojej recenziji napisal: "Z hojně připojených ukázek nářečových vychází najevo, že jsou to Slováci... Pěkná studie p. Hnatjuka je tudiž vzácným příspěvkem pro lidopis a nářečí - slovenská" (Národopisný věstník českoslovanský, 1898, sv. III, s. 65-66), V. Hnaťuk odvitoval na totu kritiku s gruntovnu (81 bok dluhu) studiju Slovaki či rusini? (ZNTŠ, 1901, t. 42), u kotrej prešvečľivo dokazal, že ľudze za kotrich toti naukovci hutoreli, že su Slovaci, buli, teraz su i budu Rusnaci. Polemika kolo nacionalnej pripadnosci priselencoch z Horňici do Bački predlužovala še i daľej, aľe ňichto ňesumňal, že voni Rusnaci.

Ľem u 1966. roku novinar Štefan Makara na bokoch košickich novinoch "Východoslovenské noviny" otvorel totu polemiku s reportažnu staťju Valaly na Vojvodine (č. 236, s. 5), u kotrej tverdzel, že u valaloch Ruski Kerestur, Kocur, Ďurďov, Mikloševci i druhich žiju Slovaci, kotri pre ňepoznavaňe svojej istoriji trimaju sebe za Rusnacoch. Ja protestoval prociv takoho tverdzeňa zos staťu Rusini či zemplinčaňe? ("Nove žitťa", 1966, č. 43), a Š. Makara reagoval na ňu s "otvorenim pismom Mikolovi Mušinkovi" O čo vlastne ide? (Východoslovenské noviny, 1966, č. 290, s. 1-2), u kotrim braňel svoju tezu, že priselenci zoz Slovackej u Vojvodini zoz stredku 18. stoľitija aňi ňe Rusini, aňi ňe Rusnaci, aľe "Zemplinčaňe", t. j. Slovaci. U polemiki Makaru potrimali Michal Potembra (Východoslovenské novini, 1967, č. 59 [ma buc 1966. č. 297. - VALAL]) i Ladislav Sotak (Východoslovenské noviny, 1967, č. 59). Ja im odvitoval zos staťu Ide o zásadnú vec. Odpoveď na otvorený list Š. Makaru (Východoslovenské noviny, 1967, č. 52 [ma buc 53. - VALAL], s. 3). A ked še u diskusiji sceli ohlašic sami vojvoďanski Rusnaci, redakcija ju pretarhla.

Maroš Volovar s predrukovanim vidaňom zborňika pripovedok V. Hnaťuka znova otvera totu diskusiju. Za rozliku od Soboľevskoho, Pastrneka, Makari i druhich, von zaš ľem ňenavoluje priseľencoch z "Horňici" do Bački že su Slovaci, aľe Vichodňare t. j. trima že su Vostočni Slovaci. Hrekokatoľickomu duchovenstvu von predrucuje, že vono jich "zrusinifikovalo" i "ukrajinizovalo". U Ďijstnosci prave toto duchovenstvo ich začuvalo od asimilaciji. Dzekujuci svojej nacionalnosci Rusnaci Vojvodini, i popri svojej maločislenosci, postali jedna z najkulturňejšich nacionalnich menšinoch dakedišňej Juhoslaviji. O tim švedoči jich nacionalne vidavňictvo "Ruske slovo", široko rozširena presa, každodňovo emisiji na radiju i televiziji, kulturno-družtveni organizaciji itd. I šicko to - na ruskim jaziku, kotri M. Volovar trima, že je vostočnoslovacki (vichodňarski).

Ambicioznoho Maroša Volovara scem poradzic: Propagujce kulturu Rusnacoch Vojvodini, aľe jim ňeodňimajce jich nacionalnosc! Voni buli, teraz su i budu Rusnaci, až i tedi, ked u jich peršobutnej ocovščini - vostočnej Slovackej, dze u ceku zmocňena asimilacija Rusnacoch, voni calkom ščezňu.

"Sučasni apokrifi"
Za proslovackich - antiukrajinski orijentovanich (osvidomenich?) podunajskich Vichodňaroch
Miron Džuňa
Literaturne slovo, december 2010, č. 12, "Ruske Slovo" Novi Sad;
(sami koňec)

...

Nia, daco za koňec i o kňižki; "Trome braca" perša vidata kňižka, co ju Maroš Volovar oprez Vichodňarskoho združeňa "Valal" vidal toho roku jak inicijalne ďilo u vidavateľnim podňacu, žebi ňeodluha objavel i "Kvašnu kňižku" Keresturca a novosadskoho absolventa Ivana Meďešija Šuxa (opať - "Literaturne slovo", čislo 9). No ľem naj povtorim za ňeuputenich - vidavač viražuje stanovisko, jak spominam u prikazu za Šuxovu "kvašuhu", že sme štučno predriľeni do ukrajinskoho kontextu, jak časci širšoho vostočno-slavjanskoho korpusu, no aľe o tim druhi raz. Bizovno jest kedi, a materijalu až i na to. O strascenosci aňi naj ňespominam. "Trome braca" naslov kňižki po analogiji s troma Kocurcami, pripovedačami, od chtorich, spomedzi išče dajednich, Volodimir Hnaťuk 1897. roku pozapisoval pripovedki u ramikoch svojej vihľedovackej expediciji medzi Uhorskima Rusinami (publikovane u nas u "Etnografičnich materijaloch z Uhorskej Rusi"). Volovar viselektoval 37, jak hvari u predslove - najľepši, tu dal išče i predslovo Hnaťuka, životopisi dvoch pripovedačoch, priklad na jednim boku jak Hnaťuk publikoval, "rozbor pridunajskej vichodňarščini" - paralelno zos zžatim tolkovaňom dijalektnich diferencijacijoch u komitatoch na Horňici, vjedno s cudzima elementami, a tu išče i 3 mapki našich "pridunajskich i slovensko-vichodnich šidľiskoch", jak i slovňičok na koncu. (Krasa boža - drahocinosc lingvistična!) Pozdravjam i privitujem spomnuti kontext kňižki pre ňeobchodnu avtentično konzervovan(š)u bazu švižej krevi za našu tutejšu bešedu, zateraz. O našej, po Marošovi, dezorijentovanosci, druhi raz. Ked že nas genetika ňe obehňe.