Rozhovor s krajanmi
[s Djurom Vargom a Djurom Latjakom]
Východoslovenské noviny č. 192, štvrtok 12. 8. 1965, str. 3

Tak ako v celej republike, aj v Košiciach vidno v týchto letných dňoch veľa cudzích áut s rozličnými značkami. Pred pár dňami som sa pozastavil pri malom voze, ktorý vyzeral ako Fiat, ale vzadu mal značku Zastava, veľké písmená YU označovali Juhosláviu. Nešlo mi však do hlavy, že cestujúci z auta hovoria medzi sebou číročistou zemplínčinou. Prihovoril som sa im preto, lebo takéto čosi nestretnete hocikedy. Ešte väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že turistami sú naozajstní Juhoslovania. Jeden z nich sa volal Djura Varga a druhý Djura Latjak. Pri bližšom zoznámení som sa dozvedel, že prvý je riaditeľom vydavateľstva v Ruskom Keresture v Juhoslávii a druhý šéfredaktorom Slova, keresturských novín. Z ďalšieho rozhovoru som si zapísal.

_ ■ Prekvapuje ma, že hovoríte najkrajšou zemplínčinou. Kde ste sa ju naučili?
_ □ Od našich rodičoch. Z domu. U nas tak bešedujeme šicki. Pretože našo predkove pochadzaju zo Zemplina i Šariša. Ked pišece pre novinky, ta to zapišce po našim, bo to naš jazyk.
_ ■ Tento jazyk a váš pôvod je zrejme dôvodom vašej návštevy na Slovensku.
_ □ Hej. Zos dokumentoch, co mame v našich archivoch, vidno, že našo predkove pochodza odtaľ, ta zme še zainteresovali i prišli opatric, jak toty kraje vypatraju. U Ruskym Keresture jest napriklad taky ulici "Makovsky šor, Kapuščansky šor, Zbehňov" i tak dalej. Už sami nazvy ulicoch coška ukazuju a vidzi še nam, že ukazujú na valal Zbehňov zo Zemplina, na Kerestur, na Kapušany, na Makov. Popri tym zme našli i taky podobny prezviska, jaky jest i tu na Slovensku.
_ ■ V ktorej oblasti Juhoslávie žijete?
_ □ Najvekša časc žije u Bačky i Srime, co znači, že žijeme u Autonomnej Pokrajiny Vojvodiny. Tota pokrajina poznata jak vecejnacionalna. Každa nacionalnosc ma prikladny možlivosci pestovac i rozvivac svojo kulturny tradicii, ta tak i my mame svojo inštitucii, školy, vydavateľstvo, ktore vydava knižky i noviny.
_ ■ Čo všetko ste u nás videli, kadiaľ ste pochodili?
_ □ Obišli sme zemplinsky kraj i šarišsky. Kraj krasny. U nas toty kraji volame "Hornica" i to nam tvorelo predstavu, že tam maju buc vysoky hory i lesy. Ked zme toty kraji obišli, vidzeli zme, že toty hory ňe taky vysoky, že su obrobeny, že ked na nich turista popatri, ta še odpočine. Vidzeli zme i veľky rovniny podobny tej, na ktorej teraz žijeme. Barz dobre nam padlo, že všadzi, dze zme prišli, nesceli nam veric, že zme z Jugoslavii. A ked už vidzeli pasport, nevereli, že zme še v Jugoslavii narodzeli.
_ Toty kraji, co zme ich obišli, maju prikladny možlivosci rozvijac turistiku, okreme Šariš. Verime, že my u našim kraju lem jedny z peršich jugoslavskych turistoch i že jich v buducnosci budze o veľo vecej.
_ ■ Koľko vás tam žije, čo pochádzate z Východoslovenského kraja?
_ □ Okolo 30 tišic a to u Keresture, Kocure, Verbaše, Kuli, Novim Sadze, Durďove, Novym Orachove, Petrovcoch, Mikloševcoch, Vukovare, Šidze, Bačincoch i tak dalej.

Moji noví známi, naši krajania z Juhoslávie, sa však už ponáhľali, mali akurát namierené k maďarským hraniciam, ale rozlúčili sme sa s tým, že pri ich budúcich návštevách u nás sa stretneme a porozprávame sa podrobnejšie, ako tam už vyše 220 rokov žijú bez toho, aby donedávna vedeli, odkiaľ vlastne pochádzajú.

5000 km po Balkáne, 6. časť
Valaly na Vojvodine
Štefan Makara
Východoslovenské noviny č. 236, 2. 10. 1966

Pri cestách na Balkáne môže človek všeličo vidieť, ale to neznamená, že je to už posledné prekvapenie. Videl som akúsi oázu somárov na kopci nad Sezopolom. Zrejme ich tam, chudákov, museli sústrediť kvôli tomu, aby neprekážali a nevyrušovali turistov v mestečku, kde si predtým, než Európu zachvátil turizmus, spokojne žili medzi ľuďmi.
_ Videl som kdesi na Balkáne vojaka v parádnej uniforme s frčkami, ako sedí na oslovi.
_ V Tirnove som videl starosvetsky monastýr a v ňom naozajstných diačkov.
_ Pri mori som videl aj starého asi 60-ročného českého trampa, ktorý si všetko potrebné doniesol na chrbte (zrejme autostopom) a keď vztýčil stan, na vrchole sa trepotala, pokrčená síce, ale naša zástavka.
_ Pred Záhrebom som stretol československú dvojmiestnu aerovku z roku 1936 a potom som ju ešte zazrel pri Čiernom mori. No najmilším stretnutím bolo azda to vo Vojvodine v Juhoslávii, kde žijú v niekoľkých mestečkách i obciach ľudia, hovoriaci tak "akuratne", ako v našom najzemplínskejšom Zemplíne.
_ Cigánil by som, že som o nich nevedel. Vedel a mal som tam aj známych Ďura Latjáka, redaktora novín, ktoré vychádzajú v zemplínčine, a Ďura Vargu, tiež pôvodne redaktora. Ešte kedysi vlani som sa náhodou s nimi zoznámil u nás. Vtedy, ako to býva, som sľúbil, že ak popri nich pôjdem, zájdem.
_ Zašiel sem iba tak na hodinku, dve, lebo doma v redakcii som už mal nastúpiť. No keď som im oznámil svoj úmysel vzdialiť sa, vyhlásili, že v Kerestúre takým hosťom čo utekajú "štriľajú do gumov".
_ Prosto bol som doma medzi svojimi ako vo Falkušovciach, kde hostí oceľujú.
_ Musel som poobzerať tlačiareň, kde sa tlačia v zemplínčine knihy, učebnice i noviny, redakciu novín i pionierskych novín a pozhováral sa so všetkými redaktormi. Pravda, menšie ťažkosti mi robilo rozprávať sa o takýchto kultúrnych veciach po zemplínsky. Neustále som miešal "do bešedy" naše spisovné výrazy, ktoré im v spisovnom jazyku robili tažkosti, lebo zemplínčina ich pred vyše 200 rokmi, kedy sa sem presťahovali, nepoznala.
_ Rečové obtiaže mali i moji synovia. Mali hneď kamarátov, ktorí, žiaľ, nepoznali spisovnú slovenčinu a moji synovia zas zo zemplínčiny iba toľko, čo pochytili cez prázdniny u babičky.
_ Ale to trošku preháňam. Skoro som sa zacvičil, iba sa mi akosi stále nechcelo veriť, že tu všetci takto rozprávajú, "panove i prostaci".
_ Zaviedli ma preto do takého, podľa nich ani nie chudobného, ani nie bohatého gazdu Janka Plančáka, ktorý mal ako každý parádnu chyžu s "gankom". Návšteva ma mohla stál týždeň dovolenky.
_ Spočiatku nevedel pochopiť, kto som, keď hovorím ich rečou. Veď i keď je ich tu vo Vojvodine okolo 40 tisíc, predsa sa poznajú. Navyše Ruský Kerestúr je strediskom týchto našich krajanov.
_ Vysvetľoval som mu, že som z Československa, ale ani to nepomáhalo.
_ - Odkiaľ, že viete po našom?
_ - Rodák zo Zemplína, ale žijem v Košiciach. To je trošku ďalej.
_ - Výborne, to iste poznáte Jožka Vargu od Košíc alebo Pištu Vargu, alebo Jožka Boďu.
_ - Nie. - hovorím. - Košice majú vyše stotisíc obyvateľov.
_ - Aha, ale hovoríte, že ste redaktor. Pomôžte mi ich nájsť, hneď za nimi prídem, lebo som s nimi bol vyše roka v lágri a viete, celý ten čas sme sa hádali o tom, čo sme. Hovorili tak ako ja i zvyky také na dedine mali, slovom všetko ako u nás, preto som im hovoril, že sú Rusnaci. Oni mne zas, že som Slovák.
_ Smial sa nad tým, doniesol fľašu i poháre a vyhlásil, že zajtra sa ide na jeho salaš (čosi ako majer alebo dom pri scelených pozemkoch) a domov že môžem tak o týždeň.
_ Vyzeralo to vážne, no Ďuro Latjak mi pomohol tým, že večer vraj ideme na svadbu.

"KAVEJ JEDLA ..."

Šli sme. Svadba ako u nás v Zemplíne. Vysokánske poschodové torty, dookola stoly, tetky sa prizerajú, ako tancuje mládež, ktorá je už poobliekaná moderne, iba niekoľko družičiek má kroj, ktorý pripomína oblečenie z čias prvej svetovej vojny na Zemplíne.
_ Na pódiu v kúte je kapela. Nechcem rozoberaľ zloženie orchestra, ale mal zafarbenie sladkého taliansko-balkánskeho charakteru. Orchester pritom hral rázovité zemplínske pesničky: "Kavej jedla, cuker pila, žeby bula šumna bila", "A jaka to šumna ruža, kec pobočka žena muža" a podobné iné, ktoré som už u nás nepočul.
_ Zo svadby sme nemohli odísť, kým nás osobne nevyprevadil "svadzbený ocec" a kým sme sa nenapili zo spoločnej fľaše. Ešte dlho do noci po Kerestúre zneli zemplínske pesničky a ja som cestou uvažoval, ako je možné, že tí ľudia spievali pieseň Kavej jedla, cuker pila, keď v tom čase, kedy odchádzali za lepším chlebom, sa v Zemplíne ešte o káve nemohlo spievať, lebo ju nepoznali. Pritom sa tu všeobecne medzi prostými ľuďmi nevie, skadiaľ presne sú, ba nevedia ani o nijakých stykoch s krajanmi. Nejaké však len predsa museli byť.

BEZ YPSILONIEK

Druhý deň sme venovali knižnej kultúre. Spolu s Ďurom Latjákom sme prezerali, ba aj čítali Antológiu poézie, o ktorej treba povedať, že má miestami obdivuhodnú úroveň. Čítal väčšinou Latják, lebo mne robila azbuka ťažkosti. Prezerali sme všetky vydania miestneho nakladateľstva, školské učebnice, lebo tu sa deti po piatu triedu učia po svojom, čo znamená po zemplínsky. Najviac ma prekvapovala gramatika ich spisovnej reči, ktorá je spracovaná dôkladne, ale na prvý pohľad prezrádza, že jej osvojenie pre toho, kto pozná východoslovenský a najmä zemplínsky dialekt, by zďaleka netrvalo toľko, koľko potrebujeme na osvojenie si našich gramatických poučiek.
_ Moji chlapci boli nadšení. Vôbec nechápali, koľko práce dalo kedysi našim národným slovenským buditeľom to, že dnes hravo poznáš podľa ypsiloniek, kto je vzdelaný a kto nie. Tu také problémy nemajú a nemožno povedal, že by tá ich spisovná reč nebola dosť presná a tvárna. Mimochodom, spisovnou sa stala koncom minulého storočia. [omil, r. 1923]
_ Uvedomoval som si, že doma mi bude ťažko písať o týchto keresturských záležitostiach. Sú tu skutočnosti, ktoré zaiste rozriešia historici, jazykovedci a národopisci. Vedieť, že máme ďalších okolo štyridsať tisíc krajanov v cudzine, o ktorých sme nevedeli (či nechceli vedieť, lebo veď niekoľkí naši poprední vedci pochádzajú z neďalekých susedných dedín v Juhoslávii) je vec radostná, ale súčasne i chúlostivá.

KERESTURSKA PAPRIKA

I keď je už Kerestúr akoby mestečkom, predsa je ešte dedinou. Ale bohatou dedinou. Budete prekvapení, ale aj tu som videl, ako gazdovia búrajú staré chyže a budujú si nové "vinkľové".
_ Vraj najväčším zdrojom ziskov tunajších roľníkov je slávna kerestúrska paprika. Videlo sa mi, že to nie je celkom tak. Všade po poliach bolo vidno vysokánsku kukuricu, hony cukrovej repy, dyňové polia, krásne podmietnuté strniská, prosto zem obrobenú ako záhradku. Za robotu tunajších roľníkov by sa nemuseli hanbiť ani naši najchýrečnejší gazdovia. No tí tunajší sem prišli preto, že nemali čo obrábal "na horniakoch".

ODLIŠNOSTI

Sú tu i odlišnosti. Všetky som iste narýchlo nepohádal, ale celkove sú polia oveľa lepšie obrobené ako u nás. I úroda je krajšia. Ibaže pšenicu tu volajú žito, ale to si iste poplietli tou ďalekou cestou v minulosti. Teraz Kerestúrčania s obľubou chodia na poľnohospodárske prednášky. Ukázali mi to večer v miestnej čitárni alebo študovni. Neviem popravde, čo to presne bolo, lebo sála vyzerala aj na osvetovú besedu i na klubovňu. U nás nič také nemáme, najmä pokiaľ sa týka tej návštevnosti.
_ Večerami tu chodia poľnohospodárski inžinieri a radia ľuďom, ako čo obrábať, čo kedy siať, aká odroda je najvýnosnejšia, aké plemená treba chovať atď.
_ Na moju nedôverčivú otázku, či inštrukcie a prednášky ľudí naozaj zaujímajú, sa moji hostitelia skoro urazili.
_ - Veď gazdovia z toho predsa žijú. Je to samozrejmé, že ich to zaujíma. - odpovedali mi.
_ Kýval som, že rozumiem, ale myslel som na naše dediny, kde takéto prednášky a veci málokoho interesujú.

x x x

Tento ruský Kerestúr by sa vlastne mal volal Novým, lebo veď i podľa reči možno určiť, že Kerestúrčania pochádzajú z toho niekdajšieho od Trebišova. My sme náš, pravda, už medzitým premenovali. No niektoré ulice v Kerestúre ešte nesú názvy dedín zo Zemplína.

"ODHUK" Z ROVINY

Tomuto titulku ťažko porozumie i náš východniar. Mal by znamenal podľa výkladu Keresturčanov ozvena z roviny, alebo hlas z roviny. Je to mimochodom názov knihy poviedok niekoľkých tunajších autorov. Slovo odhuk sa podobá na ukrajinské, ale kedysi sa používalo i u nás. No je možné, že vzniklo z tunajšej literárnej potreby. No tak či tak spomínaná kniha poviedok je akýmsi hlasom zo žírnej roviny Vojvodiny, ktorý hovorí o tom, že tu žijú šikovní, pracovití ľudia, ktorí i keď odlúčení od svojich, žijú a vzmáhajú sa. Je dôkazom toho, že naši ľudia sa nikde vo svete nestratia.
_ Na rozlúčku ma Kerestúrčania obdarovali hŕbou kníh tlačených i keď azbukou, ale slovami, ktoré si doniesli z domova kedysi tak dávno, že sa na to už nikto ani nepamätá. Tie slová majú veľkú silu materinskej reči.

Rusini či zemplinčane?
Mikola Mušinka
Nove žitťja, 1966, č. 43

Otvorený list Mikolovi Mušinkovi
O čo vlastne ide?
Štefan Makara
Východoslovenské noviny č. 290, 4. 12. 1966

Rozmýšľal som dlho, súdruh Mušinka, či Vám mám vôbec tento list napísať. Napadli ste ma však verejne v novinách Nové žytťja (v tlačovom orgáne Kultúrneho spolku ukrajinských pracujúcich), ktoré síce číta veľmi málo čitateľov Východoslovenských novín, ale ide o vec, o ktorej sa nedá mlčať.
_ V 43. čísle spomínaných novín ma akýmisi vedeckými argumentmi napádate za reportáž Valaly na Vojvodine, uverejnenú vo Východoslovenských novinách 2. októbra 1966.
_ Iste viete, že reportáž sa neráta do odboru vedeckých prác, a to ani vtedy, keď je to cestopisná reportáž. V reportáži sa zvyklo písať o tom, čo autor videl, alebo prežil. Vy ma však horlivo "vedecky" napádate a tvrdíte, že vyše 40 tisíc ľudí, ktorí žijú vo Vojvodine v Juhoslávii, a ktorých stredisko som navštívil, sú Rusíni a nie Zemplínčania. Ja síce viem, čo je to Zemplínčan, že je to obyvateľ istej oblasti na Slovensku, ale neviem, čo je to Rusín. Na Slovensku žijú iba naši spoluobčania ukrajinskej národnosti. Neviem, ako možno porovnávať tieto dva rozličné pojmy. Okrem toho si myslím, že mi krivdíte aj o inom smere. Ja sa v reportážach najradšej opieram o skutočnosť. Menej v nich dám na vedecké polemiky, najmä ak sú to pochybné vedecké polemiky.
_ Vyrástol som na dedine v Zemplíne, neviem, kde vy, ale verte, ja zemplínčinu poznám a ovládam. Myslím, že je to veľmi rozvinutý slovenský dialekt, ktorým sa dá všeličo dobre povedať, niekedy aj lepšie ako spisovne. Veď iste poznáte náš skoro príslovečný zemplínsky lokálpatriotizmus.

Predstavte si novinára, zhodou okolností pôvodom Zemplínčana, ktorý zistí, že v Juhoslávií hovorí vyše 40 tisíc ľudí jeho rodným dialektom. Ide tých ľudí navštíviť. Zistí, že hovoria (najmä prostý ľud) takou írečitou zemplínčinou, ako kedysi jeho babička. Vychutnáva slová, ktoré mu ostali už iba kdesi v podvedomí, a tam, vo Vojvodine, ďaleko od domova, ich ľudia ešte používajú v bežnej reči.
_ Čo myslíte, čo urobí taký novinár? Napíše nadšenú reportáž, lebo veď toto by malo zaujímať jeho rodákov doma. Samozrejme, že v reportáži zbytočne nespomína doma už prežitý a zabudnutý pojem "rusnaci", ktorým sa označujú naši krajania a kedysi sa ním v Zemplíne označovali výlučne ľudia gréckokatolíckeho náboženstva na rozdiel od "luteránov", "kalvínov" pravoslávnych a obyčajných katolíkov. Zemplín totiž oplýval všetkými týmito vierovyznaniami, ktoré sa navzájom medzi sebou dosť izolovali. Napríklad miešané manželstvá boli bielou vranou. Pritom všetci títo ľudia v minulosti i teraz hovorili pochopiteľne spoločnou rečou, tou istou, ktorou aj "rusnaci", ktorých vierovyznanie vôbec netvorilo v Zemplíne väčšinu.
_ Zdá sa, že zhodou okolností sa kedysi do Vojvodiny odsťahovali z východného Slovenska iba gréckokatolíci, a pretože tamojšie obyvateľstvo bolo pravoslávne, nemiešali sa s ním a teda ani s ním rečové nesplynuli, naopak, svoj dialekt, konkrétnejšie dialekt z okolia Trebišova povýšili za svoj spisovný jazyk.
_ Kto dnes príde medzi týchto našich krajanov a je zo Zemplína, alebo vie po zemplínsky, hneď to pochopí. Nemusí byť vôbec jazykovedec ani etnograf. Takto to pochopili napríklad aj moji synovia, inakšie žiaci ZDŠ. Na reč obyvateľov Kerestura hovorili, že rozprávajú tak, ako u babičky, ktorá žije v Zemplíne.
_ Mýlite sa, ak mi pripisujete, že som určoval v reportáži týmto našim krajanom národnosť. Neurobil som to i preto, že by som bol musel z histórie veľa vysvetľovať a história nie je mojou profesiou. No zdá sa, že by to niekto predsa mal urobiť. Konštatoval som iba to, čo som zistil, že hovoria krásnou zemplínčinou, (a to zistili už aj iní, napríklad kolega P. Berta v Kultúrnom živote, a jemu verím, lebo viem, že je zo Zemplína), že ňou aj píšu a učia v školách, ibaže pri tom používajú podľa miestneho zvyku, ako oni hovoria, "kirilicu". To je všetko. Nijaké tajomstvá som nechcel odhaliť ani riešiť. Konštatoval som iba, že tých vyše 40 tisíc ľudí (ako mi tam povedali) hovoria "po našom" - po zemplínsky. A akej národnosti sú Zemplínčania z okolia Trebišova? To Vám hádam netreba v novinách verejne písať. To predsa vie u nás každý.
_ Nehnevajte sa za tento možno i mierne podráždený tón, ale predstavte si, že by som Vás ja verejne obvinil, že neviete rozoznať napríklad Ukrajinca od Slováka. Iste by ste sa urazili a právom, lebo to patrí v našej oblasti k základným znakom vzdelania.
_ Inakšie, ak nie ste náhodou dostatočne o súčasnom stave reči spomínaných našich krajanov informovaný, môžem Vám na požiadanie požičať niektorú z kníh, ktoré som si doniesol. Z nich sa dá ľahko zistiť, o akú reč ide. No najlepšie je ísť na tvár miesta.

K otvorenému listu
O čo vlastne ide?
Michal Potemra
Východoslovenské noviny č. 297, 13. 12. 1966, str. 2, 3.

Otvorený list Štefana Makaru vo Východoslovenských novinách 4. decembra t. r. Mikolovi Mušinkovi ma upozornil na Mušinkov článok v Novom Žiťťji číslo 43 o juhoslovanských Rusnakoch. Ide o problematiku, ktorú sledujeme takmer 25 rokov, a vidí sa mi, že sa v našich československých, ale najmä východoslovenských pomeroch robí z nej zamotaný problém. Pre nás na Slovensku skutočnosti, o ktorých písal Š. Makara i M. Mušinka by vôbec nemali byť problémom. Skôr by mali byť problémom pre samotných našich krajanov v Juhoslávii, ktorí sa budú musieť vyrovnať s takými skutočnosťami, o ktorých doteraz nevedeli. Keď sa s novými skutočnosťami nebudú chcieť vyrovnať, bude to ich vnútornou vecou práve tak, ako to, ako sa s novými skutočnosťami, s novými vedomosťami o sebe a svojom pôvode vyrovnajú. Článok M. Mušinku nechápem a myslím si, že dôsledky svojho myšlienkového pochodu ani sám nepredvídal. Š. Makarovi vyčítam, že nezaujal jasné stanovisko pre čitateľov Východoslovenských novín, že nenazval veci termínmi, ktoré sa u nás bežne používajú.
_ Štefan Makara nazval svoj príspevok "O čo vlastne ide?" Zrekapitulujme teda základné skutočnosti.
_ 1. V Juhoslávii - vo Vojvodine - žije so svojím kultúrnym a politickým strediskom v Ruskom Krsture cca 45 000 obyvateľov, ktorí sa sami považujú za Rusnakov, vydávajú časopis Ruské slovo a majú športový klub ŠK Rusin. Niekedy sa v literatúre uvádzajú ako juhoslovanskí Rusíni, zriedkavejšie ako Ukrajinci v Juhoslávii.
_ 2. Juhoslovanskí Rusnaci hovoria medzi sebou číročistým východoslovenským nárečím z okolia Trebišova, po samobytnom národnom živote už vyše 200 rokov, inteligencia a náročnejšie kultúrne problémy zaznamenali novotvarové prímesky jazyka srbského (vplyv prostredia, v ktorom žijú) a trochu cirkevnej ukrajinčiny (vplyv prostredia, v ktorom vyrastali dlhé časy ich duchovní). Rusnaci totiž sú gréckokatolíckeho náboženstva. Vo východoslovenských podmienkach netreba obzvlášť učeného jazykovedca, aby mohol rozlíšiť, čo v spisovnom jazyku juhoslovanských Rusnakov je pôvodne východoslovenské a čo je prevzaté zo srbského jazyka alebo cirkevnej ukrajinčiny. Miesto všetkých argumentov navrhujem redakcii VN uverejniť aspoň niektoré básne alebo články zo súčasnej literatúry našich juhoslovanských bratov. Čitatelia môžu rozhodnúť sami.
_ 3. Juhoslovanskí Rusnaci pochádzajú ako sami zistili z nášho Trebišovského okresu, väčšinou z nášho Zbehňova a Kerestura (teraz Zemplínska Teplica). Vysťahovali sa z tejto oblasti vtedy, keď národné povedomie nášho východoslovenského ľudu bolo na nižšej úrovni ako povedomie náboženskej príslušnosti. Preto sa u nás ľudia v tej istej obci a s tým istým rečovým úzom delili na katolíkov, na rusnakov (gréckokatolíkov), kalvínov atď. Ešte roku 1942 som zistil v Bočiari pri Košiciach (10 km od Košíc), že náboženská príslušnosť je silnejšia ako národná u jednoduchých ľudí, ak vôbec si uvedomovali národnostné rozdiely. Preto sa vôbec nečudujem, že naši krajania pred 200 rokmi si uvedomovali skôr to, že okolie ich nazýva Rusnakmi a preto v novom prostredí toto náboženské poznačenie premenili na národné. Najmä vtedy, keď v neďalekom susedstve žili slovenskí evanjelici, ktorí už z náboženských dôvodov nehľadali s našimi Rusnakmi spoločnú základňu, nehovoriac o tom, že ani slovenskí evanjelici nemuseli byť na takej vysokej úrovni vo vedomostiach o slovenských nárečiach, že by ich boli považovali aspoň po národnej stránke za členov tej istej národnosti. Nežiadajme od jednoduchých ľudí z 18. alebo začiatku 19. storočia vyššie vedomosti o základných ukazovateľoch slovenského národa, keď ich nemali do určitej miery ani naši učenci, ako napríklad P. J. Šafárik. Veď máme nie ojedinelé prípady, že východných Slovákov kdekto považoval za všeličo inšieho, len nie za Slovákov. Je nesporné, že Juhoslovanskí Rusnaci pochádzajú zo slovenských oblastí východného Slovenska.
_ 4. Nielen reč a pôvod juhoslovanských Rusnakov smeruje k slovenským oblastiam východného Slovenska, ale aj celý materiálny a duchovný prejav ich každodenného života. V lete 1965 navštívili východné Slovensko Djura Varga a Djura Lajtak, ktorí nás východniarov dôkladne preskúšali z východoslovenskej terminológie každodenného roľníckeho života a pracovných postupov. Myslím, že mohli získať dosť argumentov na to, že pochádzajú z toho istého prostredia ako my, slovenskí potomkovia východoslovenských roľníkov. Mohol by som uviesť množstvo termínov, ktoré nám aj im boli spoločné, ale z oblasti etnografie navrhujem redakcii VN uverejniť niekoľko rusnackých pesničiek, podľa možnosti aj s notami, aby si čitatelia VN mohli sami rozhodnúť, či ich ľudová kultúra je totožná s ľudovou kultúrou východoslovenského ľudu.
_ 5. Nakoniec chcem upozorniť na rozhovor s našimi Juhoslovanskými priateľmi, ktorý VN pod názvom "Rozhovor s krajanmi" uverejnili 12. augusta 1965 na str. 3. Text tohto rozhovoru naši juhoslovanskí priatelia autorizovali. Či myslí M. Mušinka, že tento text je v ukrajinskom nárečí?
_ 6. Toto sú skutočnosti, ktoré my na Slovensku musíme nazývať slovenskými termínmi, aby nám naši ľudia rozumeli. Pritom nevylučujem, že naši Juhoslovanskí priatelia mohli prísť domov a informovať celú svoju verejnosť, že na východnom Slovensku našli približne 1 milión ľudí, ktorí hovoria takou istou "rusnackou rečou" ako oni, hlásia sa k rozličným náboženstvám a vo svojom kultúrnom živote používajú spisovný jazyk slovenský a hlásia sa k národnosti slovenskej. Keby boli objektívni, napísali by aj to, že okrem toho našli na východnom Slovensku obyvateľov, ktorí hovoria ukrajinským nárečím, používajú spisovný ukrajinský jazyk a hlásia sa za Ukrajincov, ale reč a duchovná kultúra Ukrajincov na Slovensku sa podstatne líši od spisovnej alebo každodennej reči juhoslovanských Rusnakov.
_ 7. Ako si tieto skutočnosti vysvetlia naši Juhoslovanskí bratia, alebo aké kultúrnopolitické uzávery z nich urobia, považujem za ich vlastnú vnútornú vec, za vnútropolitickú otázku Juhoslávie. A to i vtedy, keď zotrvajú na svojej národnej samobytnosti, alebo sa rozhodnú pre národné zbližovanie so Srbmi, Ukrajincami alebo Slovákmi.
_ Ale zoberiem na vedomie aj každú inú alternatívu. Pravda, nemôže mi byť jedno, aké stanovisko zastávajú v tejto otázke naši Ukrajinci na východnom Slovensku, alebo konkrétne M. Mušinka. Toto stanovisko totiž je zase našou vnútornou otázkou v Československu alebo konkrétne na východnom Slovensku. Keď sám si odriekam právo vmešovať sa do vnútorných otázok našich juhoslovanských bratov, myslím si, že je spravodlivé odoprieť ho aj M. Mušinkovi. Aj mne, aj Mušinkovi musí byť jasné, čo je východoslovenské nárečie. Aj mne, aj M. Mušinkovi musí byť jasné, že téza: čo gréckokatolík, čiže rusnák, to Rusín a teda Ukrajinec už neplatí a prípad juhoslovanských Rusnakov je obžalobou tejto tézy, tak často propagovanej kruhmi blízkymi cirkevnej hierarchii. Myslím si, že M. Mušinka nedomyslel náležite tézu, že na tom nezáleží, že juhoslovanskí Rusnaci hovoria východnou slovenčinou a pochádzajú zo slovenského kraja, že ich národopis je národopisom slovenským (to ostatné z Mušinkovho článku totiž vyplýva), že stačí cit spolupatričnosti, aby nazval juhoslovanských Rusnakov Ukrajincami. Nepripisujem rečovému znaku jedinečnosť pri formovaní národov a národností, ale v množstve prípadov má tento znak prvoradý význam. Keby naši Ukrajinci na východnom Slovensku sa nelíšili od nás rečove, pravdepodobne by sme o nich nemuseli hovoriť ako o osobitnej národnosti. Alebo si myslí M. Mušinka, že je správne, keď budeme hovoriť o juhoslovanských Rusnakoch, že sú to Ukrajinci slovenskej reči? Alebo neprotestuje M. Mušinka, keď sa časť obyvateľstva ukrajinskej reči hlási k slovenskej národnosti? Ešte vždy si spomínam na nepríjemnú životnú skúsenosť, keď nás Maďari presviedčali, že sú ,,tótajku magyarok", ,,ruténajku magyarok" a "magyarajku magyarok". Preto by som nerád mal Slovákov rusínskej reči, ale ani Ukrajincov slovenskej reči. Myslím si, že zápas našich ukrajinských spoluobčanov o kultúrne a hospodárske povznesenie Ukrajincov v Československu môže mať naše sympatie, ale len dovtedy, kým v pomere k domácim, ale najmä zahraničným Slovákom budú zachovávať takú korektnosť, ako žiadajú od Slovákov v pomere k domácim a zahraničným Ukrajincom. Vzťah M. Mušinku k juhoslovanským Rusnakom je aj našou vnútropolitickou otázkou a len ako k takej k nej hovorím.
_ K juhoslovanským Rusnakom zachovávam i naďalej taký istý bratský vzťah ako doteraz, i keby sa v budúcnosti vyvíjali akokoľvek. Práve tak, ako zachovávame svoj vrelý vzťah k východoslovenským rodákom v ďalekom zahraničí, ktorí sa v svojom národnom vývoji už stali Francúzmi, Američanmi alebo Brazílčanmi.

Mikuláš Mušinka odpovedá na náš otvorený list "O čo vlastne ide"
Ide o zásadnú vec
Východoslovenské noviny č. 53, štvrtok 2. 3. 1967, str. 3

Vlani 2. októbra sme vo VN uverejnili v rámci série reportáží nášho redaktora Štefana Makaru aj reportáž Valaly na Vojvodine. Písalo sa v nej o juhoslovanských dedinách, v ktorých ľudia rozprávajú po zemplínsky, ba v takej reči i píšu a vyučujú svoje deti. Naša reportáž však vyvolala diskusiu medzi časopisom Nové žytťa a VN, v ktorej síce ide o veci nášmu životu už vzdialené, ale ako sa zdá, u nás pre niektorých nevyjasnené. Uverejňujeme preto odpoveď M. Mušinku na dva diskusné príspevky vo VN.

Považujem za svoju povinnosť odpovedať na váš otvorený list, uverejnený vo Východoslovenských novinách 4. decembra 1966, ktorým reagujete na môj článok z "Nového žytťa" č. 43.
_ Svoj list ste nazvali otázkou "O čo vlastne ide?", avšak na túto otázku ste neodpovedali, z čoho usudzujem, že bola adresovaná mne. Preto dovoľte, aby som na ňu odpovedal.
_ Ide o to, že v reportáži "Valaly na Vojvodine" považujete 40 000 obyvateľov Ruského Kerestúra, Kocura a iných obcí v juhoslovanskej Vojvodine za Slovákov, ja ich považujem za Rusinov, čiže Ukrajincov.
_ Pokúsme sa bez osobnej zaujatosti, iba na základe konkrétnych faktov osvetliť túto otázku.
_ O juhoslovanských Rusinoch existuje dosť obsiahla literatúra, z ktorej sa môžeme dozvedieť, že v polovici XVIII. storočia sa do oblasti Bačky odsťahoval väčší počet Rusinov z východného Slovenska, Zakarpatska a Haliče. (Význam slova Rusin nájdete v každom príručnom slovníku. Rusin je to isté ako Ukrajinec, ibaže posledný termín je novší!) Teda boli to obyvatelia nielen zo Zemplína, ale aj z iných oblastí. Spojovali ich dve veci: spoločné gréckokatolícke náboženstvo (pôvodne pravoslávne) a spoločná národnosť, ktorá v odvodení od slova Rusin - Rusnák vždy bola ruskou (v dnešnom chápaní - ukrajinskou), je celkom samozrejmé, že príslušníci z rôznych oblastí hovorili aj rôznymi nárečiami, avšak v priebehu dvoch storočí ich reč sa zjednotila práve na základe šarišsko-zemplínskeho nárečia, ktoré tamojšie obyvateľstvo považovalo a považuje dodnes za reč ruskú. (Reč ruskú v našom chápaní oni označujú termínom "rosijska", ako v spisovnej ukrajinčine).
_ Táto reč sa stala v Bačke, kde žijú obyvatelia rôznych národností, akousi medzinárodnou rečou. Pozorovatelia už v minulom storočí zistili, že napríklad Nemec so Srbom, alebo Maďar so Slovákom (v Bačke žijú aj Slováci) sa dorozumia iba po rusky.
_ Na začiatku nášho storočia juhoslovanskí Rusini, zásluhou G. Kostelníka povýšili svoj dialekt na spisovný jazyk, a v tomto jazyku, používajúc azbuku, vydávajú svoje noviny, časopisy, knihy, vyučujú v školách atď. O tom všetkom mali ste možnosť presvedčiť sa bezprostredne, avšak vo svojej reportáži ste zamlčali národnú príslušnosť juhoslovanských "Zemplínčanov", čím ste podali čitateľovi nesprávnu informáciu. Z vašej reportáže jasne vyplýva, že "valaly na Vojvodine" sú slovenské valaly, a ich obyvatelia sú Slováci.
_ Píšete o novinách, ktoré vychádzajú v "zemplínčine", ale zabudli ste uviesť, že tieto noviny sa volajú Ruské slovo, píšete o návšteve v tlačiarni, "kde sa tlačia v zemplínčine knihy", ale ani tu neuvádzate, že tlačiareň a vydavateľstvo sa volá tiež Ruské slovo, píšete o školách, v ktorých sa "deti učia po svojom, čo znamená po zemplínsky", avšak považujete za zbytočné uvádzať, že sami obyvatelia a juhoslovanské orgány považujú tieto školy za ruské alebo rusínske.
_ Vo svojej reportáži a v liste sa odvolávate na obec Kerestúr a iné zemplínske obce, z ktorých pravdepodobne pochádza časť obyvateľov Ruského Kerestúra v Juhoslávii. Konštatujete, že "tých vyše 40 000 ľudí... hovoria "po našom" - po zemplínsky. A akej národnosti sú Zemplínčania z okolia Trebišova? To vám hádam netreba v novinách verejne písať. To predsa vie u nás každý. Áno, dnes u nás každý vie, že v bývalom Kerestúre a v okolí Trebišova žijú Slováci, avšak nie každý vie, že niekedy aj oni sa cítili Rusínmi. Veď podívajte sa do maďarského "lexiconu locorum populosorum" z roku 1773 (vydal ho profesor A. Petrov roku 1924) a tam nájdete čierne na bielom, že pred 200 rokmi obyvatelia Kerestúra (dnešná Zemplínska Teplica) a celého radu iných zemplínskych obcí sa hlásili k ruskej (t. j. ukrajinskej) národnosti. Za 200 rokov sa tieto zemplínske obce celkom poslovenčili.
_ V Juhoslávii šiel vývoj celkom inou cestou. Tamojší obyvatelia sú hrdí na to, že sú Rusnaci či Rusini, hlásia sa k svojej ruskej národnosti a ich práva sú zakotvené v Ústave a v iných zákonoch FSRJ. Pretože cítia svoju príslušnosť k veľkému ukrajinskému národu, v poslednom čase sústavne používajú označenie "my, Rusnaci-Ukrajinci" a svoj terajší spisovný jazyk považujú iba za medzistupeň k spisovnej ukrajinčine. Toto ich povedomie musí rešpektovať každý, či sa mu to páči, alebo nie, a mne šlo len o to, o nič viac.
_ Vo svojom otvorenom liste odvolávate sa na príspevok P. Bertu v Kultúrnom živote, ktorý tak isto považuje juhoslovanských Ukrajincov za Slovákov.
_ Možno by som ne vašu reportáž verejne nereagoval, keby bola ojedinelou. Lenže v poslednom čase sa podobné hlasy vyskytujú v slovenskej tlači dosť často a vyvolávajú rozhorčenie nielen medzi samotnými juhoslovanskými Rusinmi, ale aj medzi ich susedmi - Srbmi, Slovákmi a inými.
_ Uvediem iba jeden príklad. V literárnom časopise juhoslovanských Slovákov Nový život (1965 č. 4) bratislavský univ. prof. dr. Jozef Štolc uverejnil štúdiu "O pôvode a rozvoji slovenskej reči v Juhoslávii", v ktorej o Juhoslovanských Rusinoch kategoricky vyhlásil: "Podľa jazyka sú to celkom nepochybne a bezpečne takí Slováci, ako v slovenských krajoch Šariša a Zemplína" (str. 337). Orgán Sväzu komunistov Juhoslávie Dnevnik (10. VIII. 1966) nazval túto tézu "nevedeckou", problematickou a pritiahnutou za vlasy. Orgán Socialistického sväzu pracujúcich Vojvodiny pre Slovákov - Hlas ľudu v 15. čísle venoval Štolcovmu príspevku článok "Za ideovosť a politickosf aj v literárnych časopisoch", v ktorom považuje uverejnenie tohto príspevku za "ideové nedopatrenie, priam kiks". Dovoľte, aby som z tohto článku citoval aspoň niektoré výňatky; sú veľmi poučné aj pre nás: "Treba členom redakcie Nového života vytýkať a vysloviť nespokojnosť nad tým, že uverejnili článok, v ktorom sa tvrdí, že sú juhoslovanskí Rusini príslušníkmi slovenskej národnosti alebo slovenského národa... Nechceme o tomto mnoho písať, ale iba sa ohradiť od takejto formulácie a povedať naše pevné a jasné stanovisko: v našej socialistickej krajine, v Juhoslávii, okrem iných slobodne a rovnoprávne žijúcich národov a národností žijú ako juhoslovanskí Slováci tak aj juhoslovanskí Rusini. Chceme i to podčiarknuť, že oni sa cítia príslušníkmi tejto národnosti, čo je ich osobnou vecou a záležitosťou, a že do takého ich cítenia nemá právo nik zasahovať... V Socialistickej federatívnej republike Juhoslávii žijú Rusini ako národnosť (!) a nie ako nejaká po slovensky hovoriaca etnická skupina."

Prečítal som si i príspevok dr. M Potemru k tejto polemike (VN č. 297). Ďakujem mu, že neváhal bez úvodzoviek použiť "doma už prežitý a zabudnutý pojem" juhoslovanskí Rusnaci. (Aj to je pokrok!) V otvorenom liste odpovedám aj na niektoré jeho otázky. Nechápem, prečo by som, ako občan ČSSR, mal mať iný názor na národnú príslušnosť juhoslovanských Rusinov, ako majú oni sami; juhoslovanská vláda a všetky národy Juhoslávie? Prečo by som mal nazývať ich "slovenským termínom", ako to odo mňa žiada súdruh Potemra? Veď on sám zdôrazňuje, že to je ich vnútornou vecou, "či zotrvajú na svojej národnej samobytnosti, alebo sa rozhodnú pre národné zbližovanie so Srbmi, Ukrajincami alebo Slovákmi". A mne ide iba o to, aby sme rešpektovali ich vôľu, národné povedomie a národnú hrdosť. Pri tejto príležitosti znovu zdôrazňujem, že oni už sa rozhodli pre národné zbližovanie s Ukrajincami, teda rešpektujeme aj my toto ich rozhodnutie.

Odpoveď M. Mušinkovi na článok: Ide o zasadnú vec
Ide o pravdu
Ladislav SOTÁK
Východoslovenské noviny č. 59, štvrtok 9. 3. 1967.

M. Mušinka v článku "Rusini, či Zemplinčane?" (Nove Žyttja 1966/43) citátmi a odkazmi na vedcov spred 120-70 rokov dokazuje Štefanovi Makarovi a našim spoluobčanom ukrajinskej národnosti, že juhoslovanskí Rusnaci, hovoriaci východoslovenským nárečím - zemplínčinou, nie sú Slováci, ale Ukrajinci. Mušinka považuje túto skutočnosť za konečne vyriešenú ukrajinskými vedcami (A. Hnatjukom a neskôr aj A. Petrovom), odmieta stanoviská starších a súčasných českých a slovenských vedcov k tejto otázke (pôvodu, reči, národopisu Rusnakov v Juhoslávii), ba upiera im právo vyjadrovať sa k nej, vedecky ju skúmať a vyvodzovať z výskumu závery! (Prof. Jozefovi Štolcovi).
_ Nezapojíme sa teda do diskusie citátmi z diel našich vedcov, hoci je o tejto téme dosť literatúry. Namiesto toho odkazujeme čitateľov na najnovšie dielo slovenskej marxistickej historiografie, na prácu Jána Siráckeho: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. Bratislava, SAV 1966. Mušinku môže táto kniha zaujímať aj preto, že autor pochádza z Báčky, z Petrovca v Juhoslávii. (Pozri citát v Mušinkovom článku o oportunistickom vyhlásení vojvodinského časopisu Hlas ľudu). Sirácky na s. 174 takto uzatvára osídľovanie obyvateľov zo Zemplína, Šariša, Spiša, Abova v Juhoslávii: V súčasnosti žije v Juhoslávii asi 30-35 000 Rusinov. Dodnes hovoria východoslovenským nárečím, spievajú slovenské ľudové piesne, avšak vplyvom gréckokatolíckej cirkvi vyvinulo sa u tohto obyvateľstva (spory o národnej príslušnosti ktorého neprestali dodnes) rusínske národné povedomie.
_ Nemôžeme teraz s čitateľmi zájsť do Juhoslávie, aby sme sa presvedčili, či sú tí Rusini Ukrajinci, ako tvrdí Mušinka, a či "Zemplinčane", teda Slováci, ako tvrdí Makara. Z fondov regionálnej literatúry Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach však môžeme čitateľom predložiť literárne a hudobné prejavy tohto ľudu a tak uviesť do diskusie fakty a argumenty, ktoré si každý môže hneď overiť. Prinášame i fotokópie úryvkov z publikácií, ktoré vyšli vo vydavateľstve Rusnakov v Ruskom Keresture: "Ruské slovo".

NAJPRV O PÔVODE

Škoda, že ich nemôžeme priniesť viac, lebo na to niet miesta a škoda, že aj predlohy prepísané z azbuky do latinky pre nedostatok miesta nemôžeme uverejniť v širšom výbere. No postačí i pár ukážok.
_ Týmto výňatkom, prepísaným z azbuky do latinky - nech nám to s. Mušinka nezazlieva, ale našim občanom predsa len azbuka robí ťažkosti - ilustrujeme aj to, že v publicistike rusnackí autori používajú pre novodobé termíny aj srbské, ukrajinské alebo ruské slová, ale v literárnej tvorbe píšu čistou zemplínčinou.

Marija Puškašova: Rusnaci u Novim Sadze. Priseľovaňe.

Davno, pred dvoma stoľitijami, pod čas feudalnoho sistema, spoza Karpatoch, u ľesovitej Ukrajini ceňeti buli vredni halicki ľesorubi. Jich robota bula kerčic ľesi, ošľebodzovac žem za zemľeďilstvo...
_ Roki prechodzeli. Suďba ich ňesla na juhozachod. Prešli riku Tisu i zastanoveli še u rovnej Bački. Kerestur naseľeli od 1745-1768. rok(u). Kocur od 1763-1768. rok(u), potom naseľeli Ďurďov, prešli riku Dunaj i naseľovali še do Srimu, "a najchudobňejši medzi ňima", jak pišu istoričare, "ostali u Novim Sadze". To buli perši ruski žiteľe Novoho Sadu, chtori prišli direktno zoz Ukrajini. Novosadzane trimaju, že to buli: Koľesarovo, Paroškajovo, Juhasovo, Marčakovo, Demkovo, ta inši - jedna bidneňka harstočka Rusnacoch chtorich tutejši žiteľe volali Rusi abo Rusini. Možeme ich sebe zadumac u šmatoch svojej roboti zoz zajdu spravenu z ruskoho partka prerucenu prejg pľeca na chribet, u chtorej bula šicka jich chudobka. Zoz sobu, okrem šekeri i pilki, ňe priňesli ňijaki majetok, že bi im tu bulo ľehčejše vlapic dajakoho počatku. Jich najvekše blaho buli voni sami. Buli robotni i šporovni, česni i čistotni švet, počitovali cudze i trimali še svojoho, a všadzi dze še im ukazala nahoda zašpivali po ruski.
_ Novosadzki Rusnaci po ňeška poznati progresivni robotni švet. Hoč še moderno obľekaju, ceša še u našich narodnich tkaňoch z valalu, ľubja ruski partki, ručniki, chľebovki i ukrajinskí višivki... Doma bešedujú po ruski...

Je pozoruhodné, že Ukrajinci, ktorí sa prisťahovali do Juhoslávie "spoza Karpát", prvú svoju osadu nazvali K e r e s t u r o m (do r. 1918 Bácskakeresztúr, do r. 1945 Bačvanski Krstur, teraz Ruski Krstur a jej ulice pomenovali K a p u š a n s k á, Z b e h ň o v s k a... Nie je bez zaujímavosti ani to, že v druhej rusínskej osade, K o c u r e, je ulica, v ktorej bývajú obyvatelia, rozprávajúci takou istou zemplínčinou, ako Rusini, čo sem prišli súčasne s nimi "spoza Karpát", ale sú rímskokatolíci a preto ich nevolajú Rusinmi, ale Maďarmi! Tieto skutočnosti nám povedali sami politickí a kultúrni predstavitelia juhoslovanských Rusnakov Ďura Laťak a Varga, keď tu boli na návšteve v roku 1965.

VIERA - NÁRODNOSŤ - REČ

Protislovenská zásada duchovných na východnom Slovensku z posledných storočí: Čo gréckokatolík - to Rusnak a čo kalvín to Maďar, sa teda dodatočne preniesla aj za vysťahovalcami do novej vlasti, ale s príznačnou obmenou: čo rímskokatolík, to Maďar - bez ohľadu na reč, akou cirkevníci hovoria. Taká bola v minulosti odnárodňovacia taktika duchovných v službách mocných tohto sveta a Mušinka jej výsledky považuje za logické a správne aj dnes v socialistickom Československu! Tvrdí, že reč nie je určujúcim hľadiskom pre národnosť (ale náboženstvo áno!!!). Nuž je pravda, že občanov Švajčiarska bez ohľadu na reč, akou hovoria, voláme Švajčiarmi, že po nemecky hovoriacich Rakúšanov voláme Rakúšanmi, po španielsky hovoriacich Mexičanov, Argentíncov atď. voláme Mexičanmi, Argentíncami, po portugalsky hovoriacich Brazílčanov Brazílčanmi, Srbov, Slovincov, Makedóncov ako štátnych občanov voláme Juhoslovanmi, ale nikomu nepríde na um tvrdiť, že francúzsky Švajčiar nehovorí po francúzsky, že reč Rakúšanov nie je nemecká, že Mexičania, Argentínci nehovoria po španielsky, Brazílčania po portugalsky, že Juhoslovania hovoria po juhoslovanský a nie po srbsky, slovinsky, makedónsky atď. Len slovenský národ je v takej šťastnej situácii, že jeho príslušníkov - gréckokatolíkov, hovoriacich po slovensky, si mohli a môžu prisvojiť Ukrajinci, kalvínov a katolíkov - Maďari, ba za Uhorska Slováci mohli byť aj "tótajku magyarok" alebo čistí Maďari, pretože jedli "maďarský chlieb". A teraz posúďte, čitatelia, aká je to reč, ktorou juhoslovanskí Rusnaci nielen "bešedujú", ale aj píšu:

Ďura Laťak: Zahraj gitaro

Zahraj, gitaro, hlasi naj še roja,
zahraj, gitaro, ti ľubena moja!
Zahraj ti mocno i strunu ňe sanuj!
Zahraj veselo, zos pisňu zapanuj!

Pisňo ľubovna, roj še z gitari,
bo dok ce čujem - dotľa som ňe stari!
Čuvstva mi budziš i dodavaš moci
že bim zos tobu užil mešačni noci!

Hlasňejše, pisňo! Sipce mi pohari!
Ľem pij, Mikolo! Ber i paľ cigari!
Zberaj, pajtašu, pocilunki strasni,
bo ľem taki život na švece krasni!

1956

Je to fotokópia a prepis básne jedného z vedúcich činiteľov Rusnakov v Juhoslávii z knihy ANTOLOGIJA poeziji bačvansko-srimskich ruskich pisateľoch. Ruski Kerestur, Ruske slovo 1963. s. 290.
_ Ďalej prinášame úryvky prepísané do latinky z publikácie ANTOLOGIJA dzecinskej poeziji bačvansko-srimskich ruskich pisateľoch. Ruski Kerestur, Ruské slovo 1964. 198 s.

Janko Fejsa: Pod amrelom

- Sluchaj Mižu, mi še za diždž
dobre porichtali,
ľem ked bi sme na amrelu
dzirku tam ňe mali!
Bars je veľka. Prez ňu, paľe,
mož i ruku šturic.
Diždž ked budze padac, na nas
tamadz budze čuric.
- Jani, Jani, maľovani!
Dzirka nam pomože...
Jak to tvoja hlavka toto
pochopic ňe može?
Jak tot amrel predziravel
pre toto padaňe,
inšak bizme ňe vidzeli
ked padac prestaňe!

Miron Budinski: Slunečko pošlo vodički pic (s. 141)

Belava chmarka po ňebe pľiva,
slunečko vona od nas sce skric.
Paľe, už vona slunečko skriva;
a mňe še vidzi že to slunečko
od horučavi zasmijadňelo,
ta pošlo žimnej vodički pic.

Takto básnia juhoslovanskí Rusini-Rusnaci. Ešte krátka ukážka z učebnice, ktorú používajú na svojich školách. Rozhodujúca je aj vyučovacia reč:

Pri chorej maceri

Mac bula chora. Mala Melanka obačela na stoľe ľiki u pohare. Vona še opitala maceri: - Co to, mamo?
_ - To coška horke. Toto mušim pic, že bim vizdravela - odvitovala mac.
_ Melanka še zadumala i hvarela:
_ - Mamo, dajce mňe toto popic že bisce vizdraveli.
_ Slizi orošeli macerovo bľadi ľica. Vona oblapela Melanku.

Z knihy - Evfemija Varga: Moja perša kňižka: čitanka za (I.) klasu osnovnej školi, str. 13. Ruski Kerestur 1965, Ruske slovo.

Pre nedostatok miesta prepisujeme len titulky napríklad dvoch článkov z týždenníka Ruské slovo: Zos Osmej plenarnej schadzki Pokrinskoho (tlačová chyba, má byť Pokrajinskoho) komiteta Sojuza komunistoch Stanoviska furmoch naj virastaju zos calej aktivnosci Sojuza komunistoch. - Schadzka predsidateľstva PK Sojuza mladeži Diskusiji o tezoch muša buc aktivnejši.
_ Je vari zbytočné uvádzať viac dokladov o tom, aké je to ruské slovo, aká je to ruská reč, ktorou "bešedujú" doma i v škole, píšu v knihách i novinách juhoslovanskí Rusini-Rusnaci. Treba vedieť, že v Juhoslávii sa termín ruský, Rusnak postupne rozšíril aj na oblasť nenáboženskú.

FOLKLÓR JUHOSLOVANSKÝCH RUSINOV-RUSNAKOV

Mohli by sme priniesť i veľa fotokópií - no opäť pre nedostatok miesta aspoň dve ukážky z publikácie NAŠA PISŇA. I. Zborňik narodnich i popularnich pisňoch juhoslovanskich Rusinoch. Prihotovel Onufrij Timko. Ruski Kerestur, Ruské slovo 1953, 93 str.
_ Zväzky tohto sborníka odporúčame do zvláštnej pozornosti M. Mušinku ako národopisca. Môže sa z nich poučiť, akého pôvodu je piesňové bohatstvo juhoslovanských Rusinov a môže sa zamyslieť aj nad tým, ako je to možné, že melodikou a rečou sa tie piesne, ktoré priniesli so sebou zo svojej pravlasti spoza Karpát, stotožňujú s východoslovenskými piesňami a tie piesne, ktoré k nim priniesli gréckokatolícki kňazi, učitelia po návrate spoza Karpát, žiaci študujúci na haličských a zakarpatských školách, sú melodikou a jazykom ukrajinské. Že práve tieto piesne nie sú celkom zrozumiteľné tamojšiemu ľudu - Rusnakom, o tom svedčí "Slovar meňej poznatich slovoch" na konci sborníka a je zaujímavé, že sa v ňom vysvetľujú slová práve len týchto prinesených ukrajinských piesní.

[9.] Pošol bi ja do vas

Pošol bi ja do vas každi večar,
pred vašima dzvermi veľki močar.
Prelož, mila, dručki, pojdzem pomaľučki
každý večar.

Pošol by ja do vas ked bi ja šmel,
ked bisce mi dali co bi ja scel.
Toto dzivče švarne čo ma oči čarne
to bi ja scel.

26. Vziav bi ja banduru

Vziav bi ja banduru,
taj zahrav ščo znav.
Poľubiv ja zduru,
sam bandurov stav.

Kažuť meni ľudi,
ščo ja oduriv,
naščoz ja divčinu
virno poľubiv?

Ta za ti kari oči,
kolib ja jich mav,
buv bim ja ščaslivij,
taj žurbi nemav.

Chápeme ťažkosti našich juhoslovanských bratov pri písaní svojej histórie, ktorá je ešte aj dnes založená na legendách, rozprávkach ľvovských, ale najmä užhorodských učiteľov a kňazov. Ale ako sa má zachovať k týmto legendám marxistický vedec v Československu! Má M. Mušinka dosť vedeckej odvahy povedať juhoslovanským Rusinom-Rusnakom, že tieto rozprávky o spoločnej zakarpatskej pravlasti ukrajinskej neznesú vedeckú kritiku? A či obohatí naše vedomosti vecnými historickými argumentmi, že aj my, východní Slováci, sme pôvodne Ukrajinci? Od Mušinkovho stanoviska k východoslovenskému nárečiu v Juhoslávii je totiž len krok k tomu, aby aj nás na východnom Slovensku nazval najprv Rusinmi a potom Ukrajincami. Vo svojom článku vo VN z 2. marca 1967 to aj urobil s odvolaním sa na Lexicon z r. 1773 (v A. Petrovovom vydaní z r. 1924), podľa ktorého Zemplínska Teplica (predtým Kerestur) bola v čase sťahovania Zemplínčanov rusínska, teda ukrajinská a poslovenčila sa len za posledných 200 rokov (v čase najväčšieho národného útlaku Slovákov?!) M. Mušinka však zabudol, že práve juhoslovanskí Rusnaci pôvodom zo Zemplínskej Teplice a iných obcí svojou írečitou slovenskou zemplínčinou sú argumentom, že v Zemplínskej Teplici a inde pred 200 rokmi rozprávali práve tak po slovensky ako hovoria dnešní juhoslovanskí Rusnaci a že teda Lexicon z r. 1773 (a na jeho základe aj A. Petrov) zapísal aj pred 200 rokmi len náboženstvo (Rusnak) a nie skutočnú reč obyvateľov. M. Mušinka je vedecký pracovník a preto by najmä staršiu literatúru mal posudzovať kriticky, aj keď zdanlivo hovorí v jeho prospech.
_ Mušinka tvrdí, že juhoslovanskí Rusini-Rusnaci sa už rozhodli pre ukrajinskú národnosť. Myslím si, že články vo Východoslovenských novinách na túto tému nediskutujú o tomto výsledku. Berú ho na vedomie ako jednu stránku skutočnosti, do ktorej patrí aj to, že hovoria slovenským nárečím, že sú pôvodom Slováci, že ich duchovná ľudová kultúra je slovenská a že boli nepravdivo informovaní (aj terminologický) o všetkých týchto stránkach skutočnosti.
_ Aké vedecké argumenty má M. Mušinka proti pravdivej, ale v Juhoslávii inkriminovanej vete prof. J. Štolca: "Podľa jazyka sú to celkom nepochybne a bezpečne takí Slováci, ako v slovenských krajoch Šariša a Zemplína". - Alebo aj východoslovenské nárečia sú len "medzistupňami k spisovnej ukrajinčine"?
_ Treba sa nám teda s M. Mušinkom dohodnúť na pravdivom poznaní objektívnej skutočnosti dnes a nazvať ju terminológiou, platnou v Československu a vôbec v marxistickej vede. Nie kvôli tomu, aby sa menila ústava SFRJ, ale aby sme sa vedeli dorozumieť. Po poznaní objektívnej skutočnosti ľahko zistíme, či V. Hnatjuk alebo F. Pastrnek sa mýlil v objektívnom poznaní skutočnosti a či len v terminológii. Som toho názoru, že V. Hnatjuk sa nevedome (či vedome?) mýlil v etnografickom poznaní východného Slovenska a juhoslovanských Rusnakov a preto jeho stanoviská treba pokladať za prekonané a nepravdivé.
_ Pre nás na Slovensku (včítane M. Mušinku) má ísť v prvom rade o vedecké poznanie problému. Či, kto a aké politické uzávery urobí z nášho vedeckého poznania, to nie je predmetom našich úvah. Robotnícka trieda v každom štáte pod vedením svojej marxistickej strany robí svoju politiku na základe vedeckého poznania. Preto zakazovať vedecké poznanie tohto problému z politických dôvodov je nemarxistické a ešte nemarxistickejšie je zotrvávať v politických riešeniach na vedecky nepreverených alebo priam protivedeckých názoroch buržoázie.

● ● ●

A teraz je na M. Mušinkovi, aby si odpovedal na otázku, ktorú si dal v nadpise svojho článku "RUSINI, ČI ZEMPLINČANE?". aby si dal odpoveď najmä na tieto skutočnosti:
_ 1. Možno na Slovensku reč juhoslovanských Rusinov-Rusnakov nazvať ináč ako východoslovenským nárečím, pretože táto reč nie je ukrajinským nárečím a tým menej spisovnou ukrajinčinou?
_ 2. Bola doterajšia história týchto Rusnakov založená na rozprávkach? Pochádzajú z Haliča, Zakarpatska a či zo Zemplína, Spiša, Šariša?
_ 3. Je národopis juhoslovanských Rusnakov národopisom zemplínskym, šarišským? Sú teda vývody V. Hnatjuka v súvislosti s východoslovenskou kultúrou omylom?
_ 4. Je pravda, že vývoj tejto časti východoslovenského ľudu (juhoslovanských Rusnakov) dospel k svojej národnej samobytnosti ako Rusnakov (izolácia, pomery) pod vplyvom gréckokatolíckeho kléru, ktorý tomuto ľudu zámerne skresľoval základné údaje o jeho pôvode, o príbuznosti jeho reči s východoslovenským ľudom?
_ 5. Keď s. Mušinka všetky tieto skutočnosti vezme do úvahy, aj vtedy bude toho názoru, že v československých podmienkach možno poprieť tieto vedecké pravdy?